Väzby medzi nimi sú vraj v porovnaní s formálnymi vojenskými alianciami USA nevýrazné. No, napokon si Blommberg uvedomuje, že nejde o to, či spĺňajú washingtonskú definíciu spojenectva, ale ide o to, či tieto vzťahy prinášajú dostatok skutočnej spolupráce na to, aby zmenili strategickú situáciu. Bloomberg odpovedá jednoznačne áno. Všetky tri autokratické mocnosti sa vraj snažia zachovať a chrániť neliberálne politické systémy, vytlačiť USA zo svojho geografického okolia a zvrátiť poriadok po studenej vojne, ktorému dominuje Washington.

Bloomberg poukazuje na to, že všade, kam sa USA pozrú, tak sa ich geopolitickí rivali snažia nájsť spoločnú reč. Rusko a Čína tesne pred inváziou na Ukrajinu vyhlásili strategické partnerstvo “bez hraníc”. Irán pomáha ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi bojovať v tejto vojne tým, že mu poskytuje vojenskú pomoc. Peking a Teherán majú svoj vlastný strategický vzťah, ktorý vznikal niekoľko desaťročí.

Washington zatiaľ nečelí plnohodnotnému spojenectvu nepriateľských mocností. Podľa Bloombergu, to je však nesprávny spôsob, ako uvažovať o zbližovaní troch krajín, ktoré sú čoraz jednotnejšie vo svojom nepriateľstve voči USA.

Bloomberg pripomína, že pre Američanov sú formálne vojenské aliancie zlatým štandardom medzinárodnej spolupráce. Nie je to prekvapujúce, keďže Washington má po celom svete desiatky zmluvných spojencov. Tieto vzťahy zohrávajú dôležitú úlohu v stratégii USA a mnohí Američania majú vďaka nim osobitnú predstavu o tom, čo znamená spojenectvo. Spojenectvá USA väčšinou zahŕňajú vzájomné obranné záväzky zakotvené v zmluvách. Často sú zakorenené v hlbokých väzbách vytvorených spoločnými záujmami a demokratickými hodnotami. Tieto spojenectvá podporujú spoluprácu v celom rade bezpečnostných výziev, od boja proti terorizmu až po zadržiavanie ruskej a čínskej moci; spojenci USA a ich partneri úzko plánujú, cvičia a operujú spoločne. Bloomberg predpokladá, že americké spojenectvá sú skôr trvalé ako dočasné: Severoatlantická aliancia a kľúčové americké bezpečnostné pakty v západnom Tichomorí existujú už celé generácie.

Podľa publikácie väzby medzi Iránom, Čínou a Ruskom sú v porovnaní s nimi nevýrazné. Tieto krajiny neprijali žiadne formálne verejné záväzky týkajúce sa vzájomnej obrany. Ich vzájomné vzťahy sú často poznačené nedôverou.

Bloomberg si myslí, že Putin je určite nahnevaný, že čínsky prezident Si Ťin-pching ho na Ukrajine väčšinou nechal “na holičkách”. Podľa Bloombergu, sú Teherán a Moskva rivalmi v boji o vplyv na Blízkom východe. Zatiaľ čo má byť takmer nemožné predstaviť si budúcnosť, v ktorej sa Amerika a napríklad Spojené kráľovstvo stanú nepriateľmi.

Podľa Bloombergu, Irán, Rusko a Čína nie sú spojencami v zmysle, v akom Američania tento pojem zvyčajne používajú. Ale možno ani nemusia byť.

Americké spojenectvá sú historicky nezvyčajné, poznamenáva autor. Pred polovicou 20. storočia sa európska diplomacia často vyznačovala úzkymi, transakčnými partnerstvami. Kľúčové aliancie, ako napríklad anglicko-francúzsko-ruská Trojspolok pred prvou svetovou vojnou, nemali explicitné obranné záväzky a boli založené na súbore voľnejších dohôd. Dokonca aj najznámejšie, najničivejšie spojenectvo v moderných dejinách – Trojdohoda medzi mocnosťami Osi Nemeckom, Talianskom a Japonskom v druhej svetovej vojne – bolo poznačené cynizmom a vzájomnou antipatiou.

Podľa Bloombergu, však pri posudzovaní vzťahov medzi americkými rivalmi nejde o to, či spĺňajú washingtonskú definíciu spojenectva, alebo dokonca či sa strany nazývajú spojencami. Ide o to, či tieto vzťahy prinášajú dostatok skutočnej spolupráce na to, aby zmenili strategickú situáciu.

Podľa Bloombergu, odpoveď dnes znie jednoznačne áno. Partnerstvo medzi Čínou a Ruskom zahŕňa rozsiahly predaj zbraní, vojenské cvičenia a technologickú spoluprácu. Moskva a Peking spolupracujú na posilňovaní autokracií v Strednej Ázii, oslabovaní medzinárodných ľudskoprávnych noriem a presadzovaní prístupov k riadeniu internetu, ktoré sú priaznivé pre autokratov. Azda najdôležitejšie je, že obe krajiny vyriešili mnohé napätia, ktoré kedysi sužovali ich vzťahy, takže sa môžu sústrediť na spoločného nepriateľa: USA.

Bloomberg ďalej uvádza, že obe krajiny sa tiež snažia o posilnenie vzťahov s Iránom. Teherán a Moskva boli v roku 2015 vojenskými spojencami v Sýrii, kde spojili svoje sily, aby zachránili vládu Baššára al-Asada a znemožnili politiku USA, ktorá sa usilovala o jeho zvrhnutie. Ruský a čínsky predaj zbraní dlhodobo posilňuje iránsku armádu; hospodárske a diplomatické väzby pomáhajú Teheránu zmierniť vplyv medzinárodných sankcií.

V článku ďalej pripomínajú, že Irán a Čína formalizovali svoje dlhoročné vzťahy prostredníctvom 25-ročnej dohody o strategickom partnerstve podpísanej v roku 2021. Rusko-iránske väzby sú ešte významnejšie. Irán údajne poskytuje Moskve bezpilotné lietadlá a lekcie vyhýbania sa sankciám, ktoré sú v podmienkach pokračujúcej vojny na Ukrajine celkom užitočné. Rusi pomáhajú Iránu s jeho satelitným programom a poskytujú prednostný prístup k dodávkam obilia. Toto rusko-iránske zbližovanie, ako poznamenal poradca USA pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan, je “niečo, na čo by sa mal celý svet pozerať a vnímať to ako hlbokú hrozbu”.

Je ľahké pochopiť logiku tejto spolupráce, pokračuje ďalej Bloomberg. Všetky tri autokratické mocnosti sa snažia zachovať a chrániť neliberálne politické systémy, vytlačiť USA zo svojho geografického okolia a zvrátiť poriadok po studenej vojne, ktorému dominuje Washington.

A hoci Moskva, Teherán a Peking netúžia bojovať vo vzájomných bitkách, určite si uvedomujú, že v počte je sila, keď ide o výzvu superveľmoci: môžu vystaviť americkú moc tlaku na viacerých frontoch naraz, analyzuje Bloomberg.

Naopak, režimy v Rusku, Číne a Iráne chápu, že ak niektorý z nich Washington alebo jeho spojenci rozhodne porazia, tí revizionisti, ktorí zostanú, budú osamelejší a zraniteľnejší. To je dostatočný dôvod na to, aby sa popredné svetové autokracie spojili, či už to oni – a my – nazveme alianciou alebo nie.