Môj profil 
Predplatné
Slovensko 9. decembra (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Všimla som si, že okolo nás pribúdajú inštitúcie, ktoré si do svojho názvu dávajú slovíčko „prvá“. Napríklad Prvá stavebná, Prvá pekárenská, Prvá zváračská. Toto slovo im totiž pridáva na význame, aj keby práve boli jediné. Takéto prvenstvo hovorí o dôležitosti a nepriamo chce poukázať na to, že čo je prvé, je aj najlepšie. Takže človeku má pomôcť pri výbere, kam sa obrátiť, keď niečo potrebuje.
V našej spoločnosti pridávame na význame aj prvorodeným deťom – často sú uprednostňované pred mladšími súrodencami a vznikajú kvôli tomu zbytočné hádky, nedorozumenia a v mnohých prípadoch aj celoživotné zranenia a narušené vzťahy.
Z vlastných skúseností vieme, že súťaživosť je v nás prirodzene daná. Už ako deti sme chceli v niečom vyniknúť, byť najlepší. My sme bývali v dome bez výťahu na druhom poschodí a často sme so súrodencami pretekali, kto bude prvý „hore“. Nástupom do školy sa súťaživosť u detí stupňuje. Tí najšikovnejší chcú byť vo všetkom prví, najlepší. Kto prvý vypočíta príklad z matematiky? Kto dobehne prvý do cieľa? Kto najďalej hodí loptu? V tom sa deti nelíšia od profesionálnych športovcov. Tí obetujú mnoho času na tréning práve preto, aby boli čo najlepší a dosiahli prvenstvo vo svojej disciplíne. Táto túžba vyniknúť je v ľuďoch pevne zakorenená. Mnohí na nej stavajú svoju kariéru v zamestnaní a často bez ohľadu na svojich kolegov.
S prvenstvom sa spája uznanie a kto by nechcel takú chvíľku slávy zažiť vo svojom živote aspoň raz? Televízne programy sú plné súťaží o najlepší talent, tanec, spevácky výkon a mnohé iné. Víťazi si odnášajú cenné dary, peniaze, autá… ale čo z toho majú ostatní ľudia? Čo majú z toho tvoji blížni, keď ťa v práci vyhlásia za zamestnanca mesiaca? A čo ak sa kvôli tomu niekto cíti ukrivdený? Teší ťa také víťazstvo, ktoré je obohatením len pre teba samého? Čo keby sme vyhlásili súťaž, kto bude prvý v láske k blížnemu? Alebo – ešte lepšie – kto preukáže najväčší dobrý skutok bezdomovcovi na ulici? Možno by sa to ujalo, ak by víťaz mal sľúbenú odmenu. Ale keby bolo odmenou len poďakovanie, úsmev, stisnutie ruky… prihlásili by ste sa do takej súťaže?
Prežívame predvianočný čas. Prirodzene myslíme na svojich najbližších, čím ich prekvapiť pod stromčekom. Lenže sú aj ľudia, ktorí nám nie sú blízki. Sú takí, čo nemajú nikoho, kto by ich chcel prekvapiť. Ale každý v hĺbke svojho srdca túži, aby o neho niekto prejavil záujem. Paradoxne sa pred Vianocami zapĺňajú geriatrické oddelenia a starobince. Mám skúsenosť, že práve na Štedrý deň večer prichádza na nemocničné pohotovosti najviac osamelo žijúcich ľudí, pretože nechcú byť doma sami. Nuž čo keby sme raz zatúžili byť prví v prejave lásky voči tým, ktorí skutočne nikoho nemajú? Byť raz prvý, kto obdaruje chudáka, čo býva v podchode?
Milí priatelia, vyhlasujem súťaž! Súťaž v konaní dobrých skutkov. Nie však skutky pre tých, ktorí nám to môžu odplatiť. Nie pre svojich blízkych a známych. Ale práve pre tých, ktorí sú pre nás cudzí, ťažko prijateľní, na ktorých sa zvykneme pozerať, akoby vôbec neboli, pre tých, ktorých zoširoka obchádzame a nechceme ich počúvať. V takomto konaní dobra zažije svoju chvíľku slávy každý, kto to dokáže. Na povzbudenie nám môžu slúžiť slová jedného svätca, ktorý sa modlil takto: „Pane, daj, aby som zachoval správnu mieru vo všetkom. Len nie v láske!“
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno
.JPG)
.jpg)
