Odkedy som ako prvý u nás verejne zapochyboval o tom, či Kachovskú priehradu zničili Rusi, vyrojila sa opäť ako na povel celá armáda zúrivých trollov, ktorí okrem množstva nadávok a vyhrážok začali žiadať orgány činné v trestnom konaní, aby voči mne zakročili, veď čo si to len dovoľujem pochybovať o niečom v slobodnej demokratickej spoločnosti, všakáno.

René Descartes, ktorý na tom postavil základy racionálneho myslenia by sa čudoval, do akých temných čias sa vracia Európa. Ale nebojte sa, nebudem fňukať ako pani prezidentka, ako mi všetci zlí ľudia ubližujú, nebudem vydávať teatrálne vyhlásenia ako jej frajer, ktorému niekto drcol do auta a hneď zo seba urobil hrdinskú obeť, ktorá sa vraj nedá zastrašiť (to je nejaká progresívna taktika či čo?). Namiesto toho, ako je to u mňa zvykom, podráždim svojich nepriateľov ďalšími faktami, s ktorými sa zjavne nenamáhali.

V Spojených štátoch majú našťastie ešte stále slobodnejšie prostredie a profesionálnejších novinárov, ktorí vedia klásť správne otázky. A tak sa spravodajkyňa agentúry Reuters na tlačovej konferencii v Bielom dome spýtala: „Zdá sa vám uveriteľné, že by Rusko zničilo priehradu, zaplavilo etnické ruské dediny a prerušilo dodávky vody na Krym? Mne to nepripadá logické. Je to asi rovnako logické ako vyhodiť si do povetria vlastný plynovod.“ (Dokážete si predstaviť, že by ktorýkoľvek slovenský novinár vedel sformulovať takúto otázku?) Zmätený koordinátor strategickej komunikácie Rady pre národnú bezpečnosť John Kirby vzápätí rozpačito odvetil to, čo sa stalo oficiálnou odpoveďou Bieleho domu: „Snažíme sa správy čo najlepšie vyhodnotiť a v spolupráci s Ukrajincami zhromažďujeme ďalšie informácie, ale NEMÔŽEME JEDNOZNAČNE POVEDAŤ, ČO SA STALO.“ Posledné slová som zvýraznil ja, originál nájdete v prvom komentári pod týmto článkom.

Takže si to zhrňme. Najinformovanejší ľudia na tomto svete nevedia, čo sa stalo (titulok správy agentúry Reuters, ktorá išla do celého sveta, znel: „USA nemôžu jednoznačne určiť príčinu zničenia ukrajinskej priehrady“), ale naši hysterickí politici a novinári na čele so Zuzanou Čaputovou už v to ráno (sic!!!) mali jasno v tom, že to urobili Rusi a nevadilo im, že z nich Biely dom urobil totálnych hlupákov. Navyše (a to by malo byť najpodstatnejšie), už len to, že Ukrajinci vyhodili do vzduchu Kerčský most, že podľa CIA vyhodili do vzduchu aj Nord Stream, že Zelenskyj vo februári navrhoval vyhodiť do vzduchu ropovod Družba, by nám malo pripomenúť, že toto sú ich metódy boja a že teda pochybnosti sú na mieste. Nehovoriac o tom, že dokonca aj militantný americký think-tank Inštitút pre štúdium vojny financovaný zbrojárskymi koncernami upozorňuje, že zničenie Kachovskej priehrady pripravilo Rusov o obranné pozície na východnom brehu Dnepra, čiže táto sabotáž nemohla byť v záujme Ruskej federácie.

Naši novinári si však s kritickým myslením starosti nerobia (resp. mýlia si ho s hejtovaním) a zožerú každú hlúposť, ktorú im západná propaganda predloží na tanieri. Najviac som sa nasmial na verzii, ktorú dostali českí novinári, že pôvodne to malo vybuchnúť až koncom týždňa, ale dvaja ruskí ženisti poručík Sivič a nadporučík Gončarov pri kontrole urobili chybu a nálož predčasne odpálili… A oni to nekriticky so všetkým naozaj takto uverejnili… Mám pocit, že si z nich niekto urobil srandu, lebo im podsunul scénu zo Švejka.

Mali by sme sa však pripraviť na oveľa horší vývoj medzinárodnej situácie. To, čo by nás malo najviac znepokojovať, je stupňujúci sa nedostatok zdržanlivosti na oboch stranách. Všetci chcú bojovať. Olej do ohňa prilievajú aj médiá, keď huckajú politikov, že hoci západní spojenci neustále prekračujú všetky mysliteľné červené línie, Moskva nerobí nič, a tak sa vraj nemusíme báť pritvrdiť.

Veľká Británia a Nemecko sa už nechali počuť, že je legitímne útočiť na ruské územie, hoci v tom prípade to už nie je obranná vojna. A Západ skúša, čo môže. Už nie sú tabu ani stíhačky, už nie sú tabu ani rakety dlhého doletu.

Sformovali sa „partizánske“ jednotky, pričom nikto príčetný nepochybuje, že ich vyzbrojuje Západ. Na strane Ukrajiny už neoficiálne bojujú aj poľské jednotky, prítomnosť amerických, britských a iných vojakov je už dávno zdokumentovaná.

Zdá sa, že NATO našlo spôsob, ako sa zapojiť do vojny a nemusí dlho trvať, kým sa tak stane aj oficiálne. Prvý, kto prelomil toto tabu, je bývalý generálny tajomník Severoatlantickej aliancie Anders Fogh Rasmussen, ktorý včera vyhlásil, že po júlovom summite vo Vilniuse by členovia NATO mohli vyslať svojich vojakov na Ukrajinu.

Naozaj si myslíme, že neexistuje hranica, za ktorou už Rusi zatlačení do kúta rázne odpovedia?

Tým skôr, že v Rusku sa stupňuje mocenský boj pred budúcoročnými prezidentskými voľbami a alternatívou k Putinovi nie je liberálny politik, ale skutočný diktátor? Každý musí pochopiť, že obavy sú na mieste a v tejto chvíli už nijaký scenár nie je prehnaný.

Čaputová a jej podobní (Jaro Naď, Juraj Krúpa, Tomáš Valášek, Peter Osuský, Michal Šimečka a ďalší fanatickí vojnoví štváči) neustále opakujú, že sme na správnej strane dejín a ideme správnym smerom. Ale to je šialenstvo.

Pravda je taká, že ak nezastavíme súčasný trend, smerovanie k tretej svetovej vojne je neodvratné.

Dnes nám nepomôže propagandistické klišé, že stačí, ak sa Rusko stiahne, a je po vojne. Všetci vieme, že sa tak nestane, preto musíme vziať rozum do hrsti a s chladnou hlavou premyslieť reálne východiská. Najprimitívnejšia lož, ktorú militanti v tejto súvislosti používajú, je tá, že tí, ktorí chcú mierové rokovania, si želajú kapituláciu Ukrajiny.

Ak to hovorí bývalý šéf diplomacie Ivan Korčok, tak je buď mizerný diplomat alebo patologický klamár, lebo on veľmi dobre vie, že diplomatické rokovania sú len základným predpokladom k dosiahnutiu dohody prijateľnej pre všetkých. Len primitív môže dezinterpretovať úsilie dostať obe strany za rokovací stôl za snahu prinútiť Ukrajinu ku kapitulácii.

To by asi Kissinger nikdy nemohol vyjednať ukončenie vojny vo Vietname a Holbrooke dosiahnuť mierovú dohodu v Bosne. Tí, ktorí vás odhovárajú od mierových rokovaní, toho o diplomacii buď nič nevedia alebo (čo je pravdepodobnejšie) vás klamú zámerne, lebo si neželajú mier, ale predlžovanie vojny. To je však čoraz rizikovejšie, pričom hrozí aj destabilizácia iných častí sveta.

Otázka dnes preto neznie tak, či podporovať Ukrajinu. Otázka znie, prečo sa súbežne s touto podporou nekonajú žiadne diplomatické rokovania a prečo ich Západ sústavne odmieta.

Preto sa netreba dať zastrašiť demagogickou kampaňou, že ak si zvolíme opozíciu, Slovensko sa dostane do izolácie. Treba jednoznačne podporiť vo voľbách mierové sily, ktoré sú zárukou, že Slovenská republika nebude vtiahnutá do vojny.

To, že vám súčasná vládna garnitúra tvrdí, že sa tak nestane, je popri všetkých jej klamstvách a narastajúcej eskalácii konfliktu bezcenný sľub.

Stačí sa pozrieť na Zuzanu Čaputovú, ktorá vášnivo podporovala naše faktické odzbrojenie, a teraz, keď nemáme protivzdušnú obranu, keď nemáme žiadne stíhačky, keď od nás v rozpore so sľubmi sťahujú západní spojenci postupne všetky Patrioty – nedôstojne (a bezvýsledne) žobrala u generálneho tajomníka NATO o pomoc. Oni už naozaj dostatočne preukázali, o čo im ide, že dokážu predať vlasť za misu šošovice. Nedajte sa preto pomýliť. Vojna alebo mier – tak znie najdôležitejšia voľba súčasnosti.