“Je príznačné, že čím majú snemy Smeru menší význam, tým väčšiu mediálnu pozornosť pútajú. Pritom na nich o nič nejde. Smer nie je „štandardná demokratická strana“ ako si namýšľa alebo ako sa nás usiluje presvedčiť. Nefungujú v nej klasické mechanizmy príznačné pre stranícku demokraciu. Rozhodnutia sa neprijímajú v jej štruktúrach, ale v jej najužšom vedení hore a dole putujú len pokyny. Podobne ako kedysi v politbyre komunistickej strany. Preto na snemoch nemôže prísť k nejakým prekvapeniam. Pamätám si ešte na zjazdy „predchodkyne“ Smeru, Strany demokratickej ľavice, ktoré boli neraz búrlivé, dochádzalo na nich k ostrým stretom jednotlivých názorových línií i regionálnych štruktúr. Konečné rozhodnutia boli vždy výsledkom demokratických procesov. Smer takto nefunguje. Preto je komické, keď redaktorka nejakej televízie zahlási, že s napätím očakávame, ako dopadnú voľby člena predsedníctva. Ako by mali dopadnúť? Veď to meno ohlásil predseda deň vopred. On navrhuje a delegáti mu to len odkývajú. Podobne je to s programom. Stranícke programy nevznikajú demokraticky, zdola, ako výsledok širokej odbornej diskusie. Predseda poverí niekoho, kto ho napíše. Lebo na kvalitnom programe nezáleží (v posledných voľbách ho ani nemali), v strane postavenej na situačnom marketingu je úplne zbytočný,” odhalil Chmelár v úvode svojho príspevku fungovanie súčasného Smeru-SD.

Politológ ďalej rozobral situáciu okolo ministra kultúry Mareka Maďariča, z ktorého podľa Chmelára médiá vyrábajú falošného „hrdinu“, alebo “užitočného idiota,” pričom nezainteresovanému pozorovateľovi by sa z tých mediálnych správ mohlo až zdať, že Maďarič predstavuje nejakú nádej na obrodenú ľavicu. “Iba ak pre tých, ktorí načisto stratili pamäť, aj to len v tých najdivokejších snoch. Nie, Marek Maďarič nie je žiadny typ moderného ľavičiara. Už ste sa zamýšľali nad tým, prečo bol roky nedotknuteľný? Prečo si mohol dovoliť kritiku, ktorá neprešla jednému zo zakladateľov Smeru Borisovi Zalovi a za ktorú Fico nemilosrdne trestal každého, kto zapochyboval o jeho línii? Dlhé roky sa v kuloároch hovorí o Marekovi Maďaričovi ako o Brhelovom človeku. Teda ako o niekom, na koho predseda strany nemá dosah, lebo je chránený oligarchom. Preto bol Robert Fico vždy taký nezvyčajne zmierlivý, keď Maďarič napádal politiku Smeru takým ostrým spôsobom, že kohokoľvek iného by za ňu vylúčili zo strany. Tak ako sa to stalo Bohumilovi Hanzelovi, ktorý odhalil finančné pozadie Smeru, za čo na neho podal trestné oznámenie práve Marek Maďarič. A bol to zasa ten istý Maďarič, ktorý sa počas prvej Ficovej vlády staval proti ľavicovému krídlu strany a tvrdil, že Smer musí byť predovšetkým národný. Vtedy sa v strane prezentoval ako hlavný nacionalista a jeho výpady voči Maďarom hraničili so šovinizmom. Dlhé roky bránil alebo bagatelizoval všetky špinavé kauzy Smeru. Po brexite dokonca vyhlásil, že ak by bola budúcnosť EÚ ohrozená, treba sa radšej primknúť k NATO. Vedel sa však mocensky rýchlo prispôsobovať, preto bol užitočný. To on vymyslel Ficovi príbeh birmovaného komunistu a rovnako on prišiel s populistickým nápadom sociálnych balíčkov, keď bol predseda demotivovaný po prehratých prezidentských voľbách. Pamätám sa na jednu malú výmenu názorov pred troma rokmi vo dverách štúdia RTVS, kde sme sa striedali v relácii O päť minút dvanásť. Maďarič pozorne počúval moju kritiku Smeru a keď mi odopli mikrofón a vyšiel som von, povedal mi: „My sme ľavica, ale nie taká, akú by ste chceli vy.“ Vtedy som pochopil, že Maďarič vymyslel novú strategickú tému – sociálnodemokratizáciu Smeru. Ak sa totiž tento človek považuje za ideológa Smeru, tak nie preto, že by mu dlhodobo vytyčoval nejakú hodnotovú líniu (Smer žiadne pevné hodnoty nemá), ale preto, lebo mal vždy zmysel pre taktickú mocenskú hru a cit pre to, čo momentálne na voliča zaberie.,” vysvetľuje celú históriu okolo Maďariča.

“Nečudujte sa mi preto, že na mňa jeho odchod z podpredsedníckej stoličky nijako nezapôsobil. So Smerom je to totiž podobne ako s HZDS. Odchod ste ešte mohli uveriť Milanovi Kňažkovi alebo Ivanovi Laluhovi, ale už nie Tiborovi Mikušovi alebo Milanovi Urbánimu. V tejto strane je to rovnaké. Keď Bohumil Hanzel zistil, čo je Smer zač a kto v ňom rozhoduje, mohol som rešpektovať, že on s touto eseročkou nechce mať nič spoločné (hoci mi inak nikdy nebol názorovo blízky). Ale keď Marek Maďarič, ktorý sa celý život držal konjunkturalisticky pri tej strane, ktorá mala moc (KSČ, HZDS, Smer), bol nositeľom tých najodpornejších xenofóbnych tendencií, umelo pretláčal do socdemu Hlinkov kult a bagatelizoval rozkrádanie štátu – náhle zistil to, na čo mal vždy čuch, že s touto partiou už nemá budúcnosť… pardon, ale toto mu nežeriem,” dodal Chmelár.

Neúspech v posledných krajských voľbách, ale aj Maďaričov odchod podľa Chmelára hovoria jasne o úpadku strany a postupne je potrebné sa zamyslieť, čo príde po nej: “Smer je ako suchý stalagmit, ako kvapeľ z jaskynného dna, ktorý už nevyživuje životodarná voda zvonku, preto nerastie a je odsúdený na zánik. Dokáže ešte uspokojiť mocenské nároky svojich členov, ktorí preto zatiaľ nemajú dôvod a najmä odvahu búriť sa, ale s jeho úpadkom sa budú množiť aj individuálne alebo skupinové rebélie. A viete, kto uteká z potápajúcej sa lode prvý… V opozícii a bez Roberta Fica nemá šancu prežiť, lebo je takmer isté, že príde zúčtovanie za roky rozkrádania a postupne bude pribúdať geometrickým radom počet tých, ktorí sa budú od Smeru dištancovať. Už teraz preto nie je dôležitá otázka, aká je budúcnosť Smeru, ale čo príde po ňom. Onedlho bude doba tehotná ľavicovou alternatívou.”

Podľa Chmelára, najvplyvnejšími politickými učiteľmi Roberta Fica boli Miloš Zeman a Gerhard Schröder. Od Zemana sa Fico naučil pohlcovať a likvidovať akúkoľvek ľavicovú konkurenciu. Od Schrödera si zasa osvojil umenie predať voličovi aj nepopulárne opatrenia sociálne citlivým jazykom. Obe taktiky boli síce mocensky úspešné, pre dlhodobý stabilný rozvoj ľavicového prostredia však totálne krátkozraké. Motivácie dnešného voliča sú totiž oveľa rôznorodejšie ako v minulom storočí. Nie je síce pravda, že na ľavici a pravici nezáleží, ako sa to snaží vsugerovať verejnosti vznikajúce Progresívne Slovensko (čo je klasický trik pravice používaný už minimálne za čias Mikuláša Dzurindu na zahmlenie riešení, ktoré napokon vždy k pravici vedú), ale v dnešnej čoraz zložitejšej dobe spája v sebe každý človek oveľa viac identít ako na jednoduchej ľavo-pravej osi. Môže v sebe kombinovať ekonomického socialistu, politického liberála a kultúrneho konzervatívca práve tak ako množstvo iných variácií. Ideológie sú teda platné, človek sa však každodennej rozhoduje podľa množstva individuálnych preferencií, ktoré si môžu navzájom aj odporovať práve tak ako nemôžete očakávať od robotníka, že bude piť iba pivo a od podnikateľa, že bude fajčiť iba cigary.

“Ak teda Fico systematicky likvidoval akúkoľvek ľavicovú alternatívu, pripravil sa tak o možnosť rozšíriť a stabilizovať ľavicové spektrum a nájsť partnera, ktorý by ho nielenže udržal na tejto trajektórii, ale zároveň by ho aj mocensky krotil. A v takejto situácii mu nezostávala iná cesta ako cesta Viktora Orbána: vytvorenie utilitárneho mocenského monolitu, ktorý rozdrobuje a korumpuje akúkoľvek opozíciu až do chvíle, kým sa proti nemu všetci nespoja. Schröderova neoliberálna línia propagandisticky zjemňovaná sociálnym slovníkom zasa vytlačila z Ficovho okolia nielen ľavicových intelektuálov, ale aj občianskych aktivistov – tých, ktorí tvorili vždy ideové podhubie a pevný základ budúcnosti akejkoľvek hodnotovej strany. Dezorientovaný Smer tak čoskoro začal tvoriť neprehľadnú zmes konjunkturalistov, v ktorej ste našli prakticky všetko od podnikateľského krídla až po neoľudácke, zvyšky národniarov, liberálov, sociálnych demokratov a komunistov a keď to bolo potrebné, pytliačilo sa aj v konzervatívnych kresťanských revíroch. Jediným tmelom tohto účelového mocenského zoskupenia bol a zostane Robert Fico.”

“Dnešným dedičom klasickej ľavice nemôžu byť ani sterilní sociálni demokrati, ani pokryteckí demagógovia s revolučným slovníkom Che Guevaru a skutkami pragmaticky sa prispôsobujúcimi mocenskej elite. A už vôbec nimi nemôžu byť tí, ktorí si pomýlili progresívnu politiku s faktickým zachovaním statusu quo zlyhávajúceho systému liberálnej demokracie, ktorý nedáva prakticky žiadne šance zraniteľným skupinám a slabším ľuďom. Sú nimi tí, ktorí sa usilujú o radikálno-demokratickú zmenu systému, ktorí sa neuspokoja s formálnymi voľbami, ktoré už nedokážu nič podstatné zmeniť, keďže ľudia napriek voľbám strácajú kontrolu nad vlastnými životmi, ktorú im berú nevolené orgány – korporácie, banky, finančné skupiny. To je boj, ktorý sa nevedie z pohodlných vládnych kresiel, ale medzi ľuďmi. Vyžaduje si úplne nový typ politických organizácií. Klasické strany dokázali byť motormi parlamentnej demokracie dovtedy, kým mali masové členské základne a dokázali sa vyfinancovať sami. Dnes sú namiesto strán potrebné skôr široké politické hnutia – ale nie také, ktoré kamuflujú tvorbu moci zdola (a ničím podstatným sa neodlišujú od straníckej hierarchie), ale také, ktoré na tejto báze doslova vznikajú a rastú. Ak dokážeme uvažovať a konať týmto smerom, nemusíme sa o budúcnosť sociálnych hnutí báť.,” zamyslel sa na záver Eduard Chmelár.