Napriek všetkým kontroverziám sa zdá, že maďarský premiér Viktor Orbán je jediný realisticky zmýšľajúci politik v súčasnej Európe. Hovorím to s vedomím, že jeho sobotňajší prejav v rumunskom Sedmohradsku obsahoval aj hlúpe až nebezpečné názory, s ktorými rozhodne nemôžem súhlasiť. Ale to najhoršie, čo môžeme urobiť, je sústreďovať sa na škandalizovanie jednej primitívnej úvahy o miešaní rás a úplne potlačiť ostatné myšlienky (podľa mňa zámerne), ktoré môžu byť pre európsku diskusiu veľmi podnetné. Naša civilizácia už raz podobnú chybu urobila, keď (ako upozornil britský historik Eric Hobsbawm) ignorovala zlyhanie liberálnych elít na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia a svojmu svedomiu uľavila odsúdením fašizmu, ktorý nebol príčinou, ale dôsledkom nakopených problémov Európy. Rovnakú chybu s fatálnymi následkami môžeme urobiť aj dnes, ak nebudeme hľadať pravdu, ale vinníka a ak mysliteľov prekričia aktivisti. Lebo ako zdôrazňoval nedávno zosnulý slovenský filozof Teodor Münz, myslieť znamená diferencovať, a toto je väčšine tých, ktorí si mýlia kritické myslenie s hejtovaním, úplne cudzie.

Poďme sa teda bližšie pozrieť na obsah prejavu Viktora Orbána, aby sme nerobili to, čo je na Slovensku smutnou tradíciou – odsudzovanie niečoho, čo nikto nečítal. Festival v Tusnádfürdő je každoročne vrcholným podujatím leta pre všetkých Maďarov žijúcich v Karpatskej kotline. Zúčastňujú sa na ňom aj maďarskí politici zo Slovenska a pravidelne na ňom vystupuje Viktor Orbán, ktorého tradičný prejav na maďarskej letnej univerzite patrí vôbec k najsledovanejším udalostiam tohto druhu v Európe. Vždy som tvrdil, že by sme ho mali pozornejšie sledovať a analyzovať aj u nás doma, a to najmä z toho dôvodu, že jeho predstavy o usporiadaní strednej Európy nie vždy korešpondujú so záujmami Slovenskej republiky, čo jeho prívrženci u nás doma podceňujú.

Najprv sa pozrime na tú časť jeho prejavu, s ktorou zásadne nesúhlasím. Vášnivú vlnu nevôle v celom demokratickom svete vyvolala najmä táto pasáž: „My sme postzápadným ľuďom urobili ponuku, ktorá bola založená na tolerancii, vzájomnom mieri a umožnení každému, aby sám rozhodol, vedľa koho chce žiť. Ale oni to odmietajú a pokračujú v boji proti strednej Európe s cieľom, aby sme boli ako oni. Ľavica hlása ideologickú lesť. Tvrdí, že Európa je zo svojej podstaty osídlená miešancami. Ide ale o historickú a sémantickú lesť, pretože kombinuje dve rôzne veci. Existuje svet, v ktorom sú európske národy zmiešané s tými mimoeurópskymi. To je svet rasovo zmiešaný. Ale potom existuje náš svet, v ktorom sa ľudia pochádzajúci z Európy miešajú medzi sebou. Sťahujú sa, pracujú a presídľujú. Napríklad v Panónskej panve nie sme rasoví miešanci. Sme len zmesou národov žijúcich v našej európskej domovine. A preto sme vždy bojovali. Sme ochotní sa navzájom miešať, ale nechceme sa stať národom rasových miešancov.“ (Po týchto slovách nasledovalo v hľadisku standing ovation).

Teória rás a vôbec rasová ideológia odmietaná všetkými serióznymi vedeckými školami, naozaj nepatrí do 21. storočia, a to, že tento slovník maďarský premiér stále používa, je nielen poburujúce, ale aj dosť komické. Fandiť si, že „my nie sme rasoví miešanci“ môže sotva ak nejaké izolované ostrovné spoločenstvo v Tichomorí, ale rozhodne nie národ v strednej Európe, ktorého pôvod je v Ázii a ktorý sa rovnako ako my miešal s Tatármi, Turkami a so všetkými, ktorí sa tadeto prehnali. Napokon, ak by sme mali byť sarkastickí, tak svoje výčitky a obavy by v tomto smere nemal adresovať Bruselu, ale vedeniu jeho obľúbeného futbalového klubu Ferencváros Budapest, ktorého šiesti útočníci sú čiernej farby pleti. Navyše, Orbán robí klasickú chybu mnohých politikov, keď stotožňuje Západ s Európou, hoci európska a americká civilizácia sú už dávno odlišné.

Napriek spomínanému nešťastnému výroku však Orbána nepovažujem za rasistu. Ja s jeho predstavou o etnicky čistom národe nesúhlasím, ale to je v poriadku, spor je základom demokracie. Čo ma vyrušuje oveľa viac, sú jeho bolestínske až nacionalistické mýty o tom, ako Maďarom všetci ubližujú, koľko im vzali, ako majú s nimi „nevybavené účty“, že sú lepší a schopnejší, že im patrí svet, a raz si od neho vezmú, čo im patrí… Práve preto varujem našich domácich obdivovateľov Orbána, že voči takémuto slovníku musíme byť ostražití, aj keď ide o typický naratív všetkých maďarských premiérov (snáď s výnimkou Guylu Horna) po roku 1989. To zásadné, v čom sa s Viktorom Orbánom odlišujeme, je poňatie vlastenectva, ktoré je u mňa inkluzívne a u neho exkluzívne, čo je typický nacionalistický prístup.

V mojom poňatí sú súčasťou politického národa aj na Slovensku žijúci Maďari, Rusíni, Rómovia, homosexuáli, židia, moslimovia, ateisti – nielen bieli heterosexuálni katolícki Slováci – zahŕňam do neho všetkých obyvateľov Slovenskej republiky. To najdôležitejšie, čo nás spája, by sa nemalo týkať etnického pôvodu, sexuálnej orientácie alebo svetonázoru, ale spoločných cieľov rovnoprávneho, dôstojného a spokojného života.

Poďme však k tomu najdôležitejšiemu. Kľúčová časť Orbánovho posolstva, od ktorej médiá a centristickí politici zámerne odpútavajú pozornosť, sa netýka migrácie, ani podobných otázok. Týka sa chybného postupu Európskej únie pri riešení konfliktu na Ukrajine. Orbán vo svojej reči zdôraznil, že Európa by mala začať ku konfliktu na Ukrajine pristupovať inak.

Podľa neho sa doteraz západné krajiny domnievali, že Ukrajina môže vojnu s Ruskom vyhrať vďaka dodávkam zbraní, že sankcie Rusko oslabia a destabilizujú jeho vedenie, že poškodia Rusko viac ako Európu a že sa celý svet zomkne na obranu Ukrajiny. Toto sa však nestalo. „Je úplne jasné, že takto sa vojna vyhrať nedá,“ vyhlásil maďarský premiér a doplnil, že za hlavný dôvod považuje „asymetrickú dominanciu“ Ruskej federácie. Viktor Orbán vyslovil názor, že teraz nie je úlohou Európskej únie stáť na strane Ukrajincov alebo Rusov, ale stáť medzi Ukrajinou a Ruskom. Maďarsko podľa neho musí do rozhodovania o ďalšom postupe hovoriť dôraznejšie, pretože s Ukrajinou susedí a vo vojne už zomreli desiatky Maďarov. „Maďarsko má ako susediaca krajina právo povedať, že jediným riešením je mier. Mier je jediný spôsob, ako zachrániť životy a jediný liek na vojnovú infláciu a ekonomickú krízu, ktorú vojna vyvolala,“ povedal Orbán v rumunskom mestečku Baile Tusnad (po maďarsky Tusnádfürdö) na východe Transylvánie.

Preto je maďarský premiér presvedčený, že teraz sú nevyhnutné mierové rokovania a dobrá ponuka pre obe strany. „Čím viac ďalekonosných zbraní budeme dávať Ukrajine, tým dlhšie vojna potrvá,“ zopakoval Orbán svoj dlhodobý postoj, pričom zdôraznil, že keďže Rusko požaduje bezpečnostné záruky, vojna skončí jedine vtedy, ak dôjde k rusko-americkým rokovaniam. Toto je strašne dôležité a je to vlastne veľmi jednoduché na pochopenie pre tých, ktorí chcú pochopiť. Táto vojna trvá, pretože Američania dlhodobo odmietajú s Ruskom rokovať, odmietali to už pred vojnou a doteraz nepredložili nijaký diplomatický návrh, nijakú mierovú iniciatívu na ukončenie vojny. A keďže Washington odmieta hovoriť s Moskvou, odmieta rokovania aj Kyjev, lebo cíti podporu silného spojenca. Moskva za týchto okolností odmieta hovoriť s Kyjevom, lebo vie, že je to zbytočné, kým nechce vyjednávať Washington. Inými slovami, tento konflikt nevyrieši ani rokovanie Ukrajiny s Ruskom, ani dialóg Francúzska a Nemecka s Putinom, ale iba priame americko-ruské rozhovory. Všetci to vedia, len sa hrajú s verejnosťou na slepú babu. Šéf americkej diplomacie Antony Blinken pred dvoma dňami ponúkol sprostredkovanie mierových rozhovorov medzi Arménskom a Azarbajdžanom. Prečo takúto službu neponúkol aj Moskve a Kyjevu? Pretože Washington sám je stranou sporu v tejto zástupnej vojne a mier si neželá.

Tí, ktorí tvrdia, že rokovať je to isté ako kapitulovať, zámerne klamú. V dejinách modernej diplomacie jestvuje nespočetné množstvo príkladov, kedy zložité konflikty nedokázalo vyriešiť vojenské víťazstvo, ale jedine mierové rokovania. Týmto spôsobom generálny tajomník OSN Javier Pérez de Cuellar ukončil iránsko-irackú vojnu. Týmto spôsobom sa bývalý prezident USA James Carter podieľal na mierovom riešení viacerých konfliktov, pričom najväčší úspech dosiahol uzavretím dohody medzi Egyptom a Izraelom, za čo dostal aj Nobelovu cenu za mier. Orbán má v tejto veci absolútnu pravdu: ukrajinský konflikt nemá vojenské riešenie. Varoval pritom pred jeho eskaláciou. „Mysleli sme si, že studená vojna sa nemôže vrátiť, ale teraz mnohí pracujú na tom, aby našu planétu opäť zorganizovali do blokového sveta.“ vystríhal. Upozornil, že Európa stráca dobyté mocenské pozície, stráca kontrolu nad energetikou a zostáva jej iba finančný kapitál a vojenská sila. Takže komu vyhovuje táto vojna? Ťaží z nej ten, kto má veľa zdrojov energie. Ťažia z nej Rusi – zisky Gazpromu sa zdvojnásobili. Ešte aj v správe Medzinárodného menového fondu sa píše, že napriek sankciám sa ruskej ekonomike vedie lepšie, než sa predpokladalo, a vývoz ropy je lepší ako boli prognózy. Ťažia z nej Číňania, ktorí museli predtým nakupovať ropu a plyn iba od arabských štátov, kým teraz majú výhodné ponuky aj z Ruska. Z vojny ťažia aj americké ropné firmy. Ale čo to, preboha, robí Európa?!

Predstavitelia EÚ tvrdia, že Putin vydiera Európu plynom. Dnes už možno áno, ale nebola to Európska únia, ktorá uvalila sankcie na Rusko? Preboha, čo čakali? Nad čím tí panáci ako Charles Michel, Ursula von der Leyen, Josep Borrell, Kadri Simson (vedeli ste vôbec, že taká európska komisárka pre energetiku vôbec existuje?) a ďalší vtedy uvažovali? Keď lídri krajín EÚ pyšne vyhlasovali, že nebudú kupovať ruský plyn, ktorý živí ich priemysel, rozmýšľali vôbec nad následkami pre svojich obyvateľov? Alebo nemuseli, lebo EÚ aj tak riadia plutokrati? Toto sú podstatné otázky! A nezačnite mi, prosím, moralizovať, že sme museli potrestať Rusko za jeho agresiu, lebo potom musím žiadať odpovede na otázku, prečo nebola EÚ rovnako principiálna pri rovnako nelegálnej invázii USA do Iraku? Prečo si musela streliť nie do kolena, ale priamo do žalúdka práve teraz a vstúpiť do ekonomickej vojny so štátom, ktorý nám ľahko a spoľahlivo dodával svoje suroviny? Orbán v tejto súvislosti kritizoval najmä Česko a Slovensko. Ich hlúpy až servilný postoj voči západným mocnostiam prirovnal k tomu, akoby priviazali svoje kone do horiacej stajne. Samozrejme, že sa proti tomu hneď ohradil Korčok ako trafená hus, pretože práve on veľmi dobre vie, že bez podpory USA by ho tu už nikto nezamestnal. Ale my všetci nie sme závislí od nejakých chlebodarcov zo zahraničia, tak čoho sa bojíme?

Nedajme sa zatiahnuť do moralizovania nad nešikovnými formuláciami niektorých čiastkových problémov zo strany maďarského premiéra. Viktor Orbán položil na stôl najzávažnejšie otázky našej doby a ak lídri EÚ nemali odvahu otvoriť ich, mali by mať aspoň toľko slušnosti odpovedať na ne. Ak Maďarsko vyhlasuje, že ako sused Ukrajiny má právo požadovať mierové riešenie, to isté má právo aj Slovensko. Žiadna mierová iniciatíva však zo Slovenska nevzišla a z úst prezidentky, premiéra a predsedu parlamentu počujete len zbrane, zbrane, zbrane a bľabotanie o víťazstve nad Ruskom. A kým sa ukrajinský národ brodí v krvi, jeho prezident s manželkou sa cynicky fotia pre Vogue, fanaticky burcuje ľudí, aby zomierali v nezmyselnej vojne a od nás drzo požaduje, aby sme mu to všetko zaplatili… Ešte nám všetkým nepreplo v palici, aby sme to považovali za normálne. V tejto hysterickej atmosfére je Viktor Orbán jediný európsky štátnik, ktorý hovorí hlasom zdravého rozumu a uvedomuje si, že stratégia Európy na podporu Ukrajiny skrátka nefunguje. Preto potrebujeme buď novú stratégiu alebo nových európskych lídrov. Požiar sa nedá hasiť benzínom.