Chmelár k slovám Čaputovej: Toto je to najtrápnejšie, čoho sa dopustila

Bratislava 15. marca 2023 (HSP/Foto:Facebook)

Maďari dnes oslavujú svoj najvýznamnejší štátny sviatok, ktorý hlboko zasiahol aj do našich dejín – v pozitívnom i negatívnom zmysle slova. Pred 175 rokmi vypukla v Uhorsku pod vplyvom udalostí v Taliansku, Francúzsku, Nemecku, ale najmä vo Viedni demokratická revolúcia, píše vo svojom poslednom príspevku na sociálnej sieti Eduard Chmelár. Jeho komentár prinášame v plnom znení 

Na mohutnom ľudovom zhromaždení pred Národným múzeom v Pešti, ktoré zorganizovala radikálna mládež, predniesol mladý básnik Sándor Petőfi vyhlásenie, ktoré vošlo do histórie ako 12 peštianskych bodov alebo Žiadosti maďarského národa. Tento dôležitý dokument žiadal občiansku rovnosť, odstránenie cenzúry, zrušenie poddanstva, oslobodenie politických väzňov a iné klasické demokratické požiadavky. 25-ročný Petőfi, ktorý bol na vrchole popularity, tam zároveň predniesol dnes už najznámejšiu maďarskú báseň Pieseň národa, z ktorej si každý účastník na burácajúcom námestí zapamätal refrén.

Prisaháme na praboha maďarstva,
prisaháme: voľnosť chceme, bez rabstva!
(v preklade Jána Smreka)
Len pre zaujímavosť – pieseň bola taká populárna, že Ján Botto sa na ňu v ten istý rok pokúsil napísať ponášku pod názvom Pochod, ktorá sa začínala veršami:
Hor’ sa, Slovák, čuj otčinu!
Tu čas pravý — maj sa k činu!

Bol to pekný pokus, ale neujal sa, možno aj preto, lebo báseň vyšla tlačou až v roku 1851.

Vráťme sa však k historickým udalostiam (buďte trochu trpezliví, pointa príde čoskoro). Pre nás sa vlastne skutočná revolúcia začala až o pár dní neskôr, keď uhorský snem v Prešporku (v budove dnešnej Univerzitnej knižnice) prijal 18. marca 1848 požadovaný balík tzv. marcových zákonov (veľmi neochotne a pod tlakom fámy, že na Bratislavu sa valí 40-tisícový dav na čele so Sándorom Petőfim). O dva dni neskôr prijal uhorský snem tlačový zákon, ktorý po prvýkrát v našich dejinách zrušil cenzúru. Napriek tomu ho v rozprave poslanec Ľudovít Štúr kritizoval a varoval, že zavedená kaucia realizáciu slobody tlače znemožní. Predložil pozmeňovací návrh, ktorý však neprešiel. A tak namiesto mýtu o podaní si rúk s Lajosom Kossuthom (k čomu v skutočnosti nikdy neprišlo, celú legendu si vymyslel, ako aj mnoho iných vecí, Jozef Miloslav Hurban) by si Štúr určite podal ruku skôr so Sándorom Petőfim, ktorý bol zo znenia tlačového zákona taký rozzúrený, že ho verejne spálil. Petőfi má v Bratislave svoje pevné miesto. V roku 1843 si niekoľko mesiacov privyrábal ako pisár (zapisovateľ) uhorského snemu a býval na tej istej (Panenskej) ulici, kde štúrovci v tom istom čase diskutovali o kodifikácii spisovného slovenského jazyka. Dodnes tam má pamätnú tabuľu. Do roku 1918 mal krásne súsošie na dnešnom Hviezdoslavovom námestí (tam, kde je dnes Hviezdoslavova socha), no po vzniku republiky ju odstránili. Našťastie ju nezničili (ako blízku sochu Márie Terézie), ale odložili do pivnice Grassalkovichovho paláca a od roku 2002 stojí vynovená v Medickej záhrade.

Na Petőfiho si dnes spomenula aj Zuzana Čaputová, ale povedala pri tomto výročí slová, ktoré sú od prezidentky Slovenskej republiky nenáležité. V prvom rade je demagogické tvrdiť, že maďarských a slovenských predstaviteľov spájala túžba po slobode a nepovedať pri tom to podstatné. Je historickou skutočnosťou, že drvivá väčšina Slovákov podporila kossuthovskú revolúciu a bojovala v jej radoch. Štúrovcov bolo len niekoľko tisíc, no ich význam pre dnešok je kľúčový. Preto je smutné až hanebné, že hlava nášho štátu pri tomto okrúhlom výročí nespomenula, že na maďarskú predstavu o slobode doplatili slovenskí národovci prenasledovaním, mučením a vlastnou krvou. Nová uhorská vláda vydala na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač, mnohých predstaviteľov slovenského národného hnutia (Kráľa, Francisciho, Daxnera a iných) väznila, ďalších (Karol Holuby, Juraj Šulek, Juraj Langsfeld) odsúdila na smrť a popravila. Janko Kráľ, ktorého prepustili až na intervenciu chorvátskeho bána Josipa Jelačiča, mal od okov také doráňané nohy, že nevedel chodiť a tri týždne sa o neho staral Ján Kollár. Nie, s úctou sa pozeráme na hrdinský boj maďarského národa za svoju slobodu, ale je priam potupné, ak práve slovenská prezidentka nevidí obete a hrdinov epochálneho boja Slovákov o vlastnú existenciu, vďaka ktorému je tam, kde je.

To najtrápnejšie, čoho sa dopustila, je však propagandistická deformácia Petőfiho odkazu, ktorá vraj znie, že demokraciu treba chrániť pred ohrozením (čím ospravedlňuje svoju posadnutosť blokovaním nepohodlných webov)… Obávam sa, že keby jeden z najradikálnejších revolučných demokratov Sándor Petőfi počul tieto slová, snáď by aj šabľu vytasil a zreval svoje najznámejšie revolučné verše: „Obeste kráľov! Kráľov obeste!“ Úprimne, nie je mi blízka táto radikálnosť a často uvažujem nad tým, že ak každý Slovák pozná z Chalupkovej básne iba záverečný verš „Mor ho!“, či tým nedáva najavo skôr lásku k násiliu ako k slovenskej poézii. Ale spájať Petőfiho s malomeštiactvom Zuzany Čaputovej je drzosť. Preto mal dnes k pravde oveľa bližšie maďarský premiér Viktor Orbán, ktorý vo svojom sviatočnom prejave v básnikovom rodisku v Kiskőrösi pripomenul, že Sándor Petőfi by sa búril, keby Maďarom niekto prikazoval, ako majú žiť a že by si nikdy nenechal vytrhnúť z rúk vlajku slobody. Lebo ak si vystačíme s niečím menším, než by sme mohli byť, nie sme hodní slobody. Preto sa napokon pred možnosťou prežiť krásny, dlhý a plnohodnotný život s milovanou Júliou rozhodol inak a radšej padol v boji. Svoje rozsiahle dielo zavŕšil v priebehu neuveriteľných piatich rokov.

Sám Viktor Orbán priznal, že Sándor Petőfi bol veľmi komplikovaný človek, ktorý mal nielen obrovský talent, silu a sebavedomie, vyžarujúce na celý národ, ale bol aj veľmi prchký, neznášanlivý, odsudzujúci lenivosť a odmietajúci kompromisy. Preto mal veľmi zlý vzťah s Kossuthom, nedôveroval mu, považoval ho za oportunistu a malomeštiaka, kým Kossuth jeho za rojka a demagóga. Lajosa Kossutha dráždili aj Petőfiho protimonarchistické básne, ktoré naopak našli veľkú odozvu u nášho Janka Kráľa. Tí dvaja si jednoducho sadli. Literárny historik Rudo Brtáň už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia zistil, že tieto dve osobnosti sa naozaj stretli. A nielen to. Existuje záznam o stretnutí troch géniov – Jána Kollára, Janka Kráľa a Sándora Petőfiho na rohu evanjelickej fary v centre Pešti počas búrlivého revolučného obdobia. Ján Kollár mal na sebe dokonca maďarskú kokardu, čo by Štúr považoval za zradu, ale Kollár nikdy nebol veľký hrdina a takto chránil seba i svoju rodinu v meste, v ktorom žil tridsať rokov: ešte si pamätal, ako mu radikálna maďarská mládež po vydaní Slávy dcery vytĺkala kameňmi okná. Naopak, Janko Kráľ mal pre to väčšie pochopenie, lebo napriek svojim trpkým skúsenostiam z väzenia márne presviedčal Štúra, že Slováci mali v revolúcii spojiť sily s Maďarmi, inak budú oba národy porazené.

Ak máme dnes oslavovať také významné a okrúhle výročie boja za slobodu, tak nie propagandistickým znetvorením historických udalostí na to, čo nikdy neboli. Ale naopak pripomenutím si, že demokracia vždy bola a ešte stále je nenaplnená revolučná myšlienka, s ktorou sa nedajú robiť kompromisy. Sándor Petőfi, ale aj štúrovci (a to nielen radikálny Janko Kráľ, ale aj tí ostatní, ktorí koncipovali Žiadosti slovenského národa, najrevolučnejší dokument uhorskej revolúcie) by sa nikdy neuspokojili s troškou slobody a s dávkovaním demokracie. Boli by veľmi podozrievaví k pokryteckým slovám o potrebe „chrániť“ demokraciu, lebo vedeli, že presne takto hovorila vládna moc, ktorá ju chcela oklieštiť alebo zničiť.

To, čo sa robí v poslednom čase, je škandál takých rozmerov, že každý, kto to s demokraciou myslí úprimne, musel už dávno pochopiť, že je v smrteľnom ohrození. Vláda šliape po ústave tak arogantne a otvorene, že to od čias fašistických diktatúr nemá obdobu. Ako sme sa dostali do bodu, keď odvolaná vláda ignoruje kategorické postoje renomovaných ústavných právnikov, keď sa premiér otvorene vysmieva snahe opozičných poslancov skontrolovať, či ešte máme stíhačky pohŕdavým úškľabkom „nech si idú, keď si myslia, že to stihnú“… Sme už takí otupení, že nás to ani len nezdvihne zo stoličiek? Veď už vari po stýkrát sa pýtame, čo robí prezidentka, ktorej psou povinnosťou je dohliadať na riadny chod ústavných orgánov, keď nekoná? Aký ďalší dôkaz chce, že táto vláda to nielenže nezvláda, ale ďaleko prekračuje svoje kompetencie a hrubo zneužíva svoje postavenie? Prečo sa teraz neoháňa svojím právom podať spornú vec na ústavný súd, ktorý v takomto prípade musí konať okamžite? Toto nie je žiadna publicistická hyperbola, ani myšlienková skratka – s plnou vážnosťou vyhlasujem, že Slovensko stojí na prahu štátneho prevratu. Varujem všetkých kompetentných, že ak nezačnú konať zodpovedne a racionálne, keď sa nevrátia k úcte k ústave a k rešpektu k zákonom tejto republiky, budú zodpovední za to, čo spustia, nielen morálne, ale aj trestnoprávne.

Je smutné, že tí, čo by mali byť dnes strážnymi psami demokracie, sa už dávno stali krotkými čivavami politickej a ekonomickej moci (vrátane tej globálnej) a prstom ukazujú na tých, ktorí ešte vzdorujú súčasnej prehlbujúcej sa neonormalizácii. Večne zakomplexovaný nedouk Martin Šimečka, ktorý si traumu zo svojej nedostatočnej vzdelanosti lieči útokmi na najvzdelanejších ľudí na Slovensku (ktorých nazýva spodinou), najnovšie blúzni o tom, že máme „premnožené elity“ a že ľudia s titulmi sú „hrozbou pre slovenskú demokraciu“. Milý Martin, ja viem, že si nikdy nedokázal dokončiť vysokú školu (a nevyhováraj sa na to, že to kvôli minulému režimu, mal si na to 33 rokov, aby si tento handicap napravil), ale tie Tvoje primitívne urážky, že vzdelaný ľavičiar na Slovensku získal titul buď podvodom alebo sa pridal k fašistom, mafii či oligarchii už dávno nestoja ani za analýzu (myslím politickú, nie psychiatrickú), ani za žalobu. Si len bezočivý hlupák, ktorého by si na Slovensku nikto nevšimol, keby práve tvoji kamaráti nepatrili medzi spodinu, ale medzi elitu, ktorou už dávno prestali byť. Seriózne – ak takíto ľudia – Šimečka, Leško a Tódová – chystajú diskusiu o tom, ako zachrániť demokraciu, práve tí, ktorí ju svojou tendenčnosťou, kádrovaním a ostrakizovaním najviac pošliapali… to už ani nie je na komentár, ale na zbierku vtipov. Ale takto si tu žijeme. A musíme si dávať veľký pozor na to, kam tento štát po takýchto autokratických exhibicionistoch nasmerujeme. Lebo túžba po pomste môže byť veľká a spravodlivosť skôr zaslepená ako slepá.