Lekárka, pôvodom z Olomouca, pracuje posledný rok na klinike v Nórsku. “Keďže majú nedostatok vlastných lekárov, veľká väčšina mojich kolegov sú cudzinci – Nemci, Poliaci, Iránci, Švédi pod.,” vysvetlila.

Na otázku, ako jej kolegovia vnímajú potraty, odpovedala: “Je veľmi zaujímavé pozrieť sa na lekára – gynekológa. Na jednej strane životy zachraňuje, na druhej strane bez mihnutia oka vraždí.”

Problém vidí hlavne v tom, že sa na to lekári pozerajú ako na povinnosť a náplň práce. “Nepremýšľajú nad životom ešte nenarodeného dieťaťa. Hlavne, aby “to” už bolo preč, kým “to” je ešte malé a zákony “to” dovoľujú zlikvidovať. Potraty sú ich denným chlebom a je to predsa “normálne”. Jeden kolega mi dokonca povedal, že robiť potraty je naša povinnosť!”

Priznáva, že kedysi to takto videla aj ona.” Nevidela som to ako svoju chybu. Predsa som pomáhala ženám v zložitých životných situáciách,” vysvetlila.

Dnes na to nazerá ako na obrovský omyl. “Plod je malý, nie je schopný sa brániť a nemôže nám povedať “ja nechcem umrieť!”. A tie životy už nie sme schopní vrátiť. Nemyslím si, že by v potratoch mali lekári zaľúbenie, len už to bohužiaľ berú ako rutinu patriacu do ich praxe.”

Dvorská si tiež myslí, že pohľad na potrat je v Česku rovnaký ako v Nórsku a s príchodom potratovej tabletky majú lekári možno pocit, že si toľko neušpinia ruky. “Nakoniec to je žena, ktorá tieto “lieky” sama prehltne.”

Keď sa pýtala kolegov, aký rozdiel vidia medzi siedmym a štyridsiaty týždňom – teda potratom a pôrodom, jedinú odpoveď, ktorú počula bola, že žena má právo sama sa rozhodnúť o svojom tehotenstve a ona do toho nemám čo hovoriť.

Lekárka tiež upozornila, že jej šéfka v Nórsku jej zakázal hovoriť o potrate s pacietkami, ktoré sa pre to rozhodnú. “Nemám právo zasahovať do ich rozhodnutia. Pritom je známe, že mnoho žien sa rozhodne pre potrat pod tlakom okolia. Myslím, že keby mali možnosť sa s niekým porozprávať a počuli by, že to zvládnu, rozhodli by sa inak,” vysvetlila.

V Česku mala lekárka v danej problematike väčšiu voľnosť a podarilo sa jej dokonca odvrátiť niekoľko potratov. “Nakoniec sme boli všetci radi za pôrod zdravého bábätka. Po pôrode si tieto ženy viac uvedomia, čo chceli urobiť a je im zle z toho, že nad potratom vôbec uvažovali.”

Problém však vidí už vo výučbe na vysokých školách “V Nórsku sú kŕmení materialistickým svetom okolo seba a nad hodnotou života nenarodeného dieťaťa vôbec nepremýšľajú. Myslím, že ich to ani nenapadne. Ale aj v Česku za čias mojich štúdií nás učili o potratoch bez akejkoľvek pochybnosti. Je to tak a hotovo. Ani náznak možnosti premýšľania nad malým životom. Veď život začína až po pôrode,” vysvetľuje.

Zároveň priznáva, že na svoje začiatky nie je pyšná a že jej cesta k poznaniu nebola jednoduchá. “Po mnohých rokoch lekárskej praxe som sa stretla s človekom, ktorý ma priviedol k aktívnemu kresťanskému životu. Vtedy som pochopila svoj mylný pohľad na život nenarodeného, sotva pár centimetrov veľkého života. A povedala som NIE potratom.”

Pre jej kolegov to bol šok.  “Takže teraz sa k môjmu postoju väčšina Nórov (až na dosť nahnevanú šéfku) nevyjadrila a ak niečo sestry komentovali, potom len že mám právo to nerobiť. Svojim postojom som ich však aspoň donútila zamyslieť sa nad sebou.”

“Je ťažké uvedomiť si, že človek nerobí len “prerušenie” tehotenstva, ale že zabíja začínajúci život. Viem presne, aké to je a čo sa s človekom vo vnútri deje. Našťastie máme nádej na odpustenie našich starých, zlých rozhodnutí. A vďaka Bohu sa môžeme vždy rozhodnúť inak a lepšie,” dodala.

Podporuje preto všetkých svojich kolegov v tom, aby sa nebáli stáť si za pravdou .”Myslím, že som považovaná za divnú, že nad tým vôbec premýšľam. Že s nimi nesúhlasím a svojím postojom i neverbálne hovorím, že sú to oni, ktorí to robia zle.”

Spomína si tiež na to, ako sa na ňu jedna kolegyňa osočila, že ona predsa nie je zlý človek a nerobí nič zlé. Iná jej zas povedala, že ju tiež nebaví robiť potraty, ale keby sa tak rozhodli všetci, tak by ich nakonie nemal kto robiť. “Moja odpoveď bola – tak ich potom nerob!”

“Bohužiaľ kolegovia majú silu dieťa zabiť, keď ho nevidia, veď to nestojí ani veľkú námahu. Ale nemajú silu sa postaviť proti väčšine a povedať, že to odmietajú a chcú život chrániť,” uzavrela.