Bývalý krajský predseda ĽSNS: Skutočným cieľom kandidovania Kotlebu v prezidentských voľbách bolo odobrať hlasy Harabinovi a pomôcť Šefčovičovi postúpiť do druhého kola

Bratislava 10. februára 2020 (HSP/Foto:Facebook)

Po skončení prvého kola prezidentských volieb ostali mnohí pronárodní voliči nepríjemne prekvapení, keď im druhé kolo volieb ponúklo dvoch liberálnych kandidátov, eurokomisára za Smer Šefčoviča a neznámu zamestnankyňu Sorosovej nadácie Zuzanu Čaputovu. Sklamaných z takejto ponuky sa druhého kola zúčastnilo o 300 tisíc voličov menej ako v prvom kole. Zrejme zväčša tých Harabinových, pretože Kotleba na margo druhého kola poslal odkaz že, „vlastenec a kresťan nemôže dať hlas podpredsedníčke Progresívneho Slovenska Čaputovej“

Kotlebova strana kandidatúru svojho predsedu obhajovala tým, že museli prevziať zodpovednosť za Slovensko, lebo Harabin nenatočil dohodnuté video o ohlásení svojej kandidatúry a že strana musela využiť mediálny priestor, ktorý sa im kandidatúrou otvoril. Neskôr zas Harabina označili za nedôveryhodného, lebo bol vo vláde Róberta Fica v čase, keď sa prijímala Lisabonská zmluva.

Podľa druhej strany sa podmienky menili a stupňovali naopak u kotlebovcov, od podania ruky a vyhlásenia že nebudú kandidovať až po neskoršie absurdné požiadavky, že odstúpia z kampane ak Harabin verejne rehabilituje Tisa.

K tejto neuzavretej téme napísal svoje stanovisko aj bývalý krajský predseda ĽSNS, prof. Štefan Surmánek. Ten píše že rozhodnutie M. Kotlebu vstúpiť do volebného boja a kandidovať na funkciu prezidenta SR bolo výsledkom politickej kalkulácie, nízkej miery politickej predvídavosti ale hlavne a predovšetkým, dôsledkom uzatvorenia „nepísanej dohody“ medzi M. Kotlebom a predsedom strany SMER-SD R. Ficom. A to aj napriek tomu, že svoju kandidatúru ohlásil aj Š. Harabin, prezentujúci sa ako občiansky a národne orientovaný kandidát, ktorého volebný program sa do značnej miery prekrýval s programom M. Kotlebu.

Surmánek ďalej uvádza, že dopredu bolo jasné, že títo dvaja kandidáti budú z veľkej časti oslovovať tú istú skupinu sympatizantov a voličov, čo nevyhnutne musí vyústiť do situácie, kedy do druhého kola volieb nepostúpi žiaden z nich.

„Ak chceme zistiť skutočné motívy činnosti toho-ktorého politika, resp. skutočné príčiny jeho rozhodovania je potrebné odpovedať na otázku: v čí prospech to je, komu to prospeje, v záujme koho, resp. v záujme čoho daný subjekt postupoval tak, ako postupoval. Ak toto pravidlo aplikujeme na rozhodnutie M. Kotlebu kandidovať na funkciu prezidenta SR, jednoznačne nám vychádza, že cieľom jeho kandidatúry nebolo konečné víťazstvo (nie je možné považovať M. Kotlebu za tak naivného, aby skutočne veril, že postúpi do druhého kola, resp. že dosiahne celkové volebné víťazstvo), jeho skutočným cieľom a zámerom bolo odobrať hlasy Š. Harabinovi, zabrániť mu v jeho postupe do druhého kola volieb a v súlade so záujmom R. Fica pomôcť jeho kandidátovi M. Šefčovičovi postúpiť do druhého kola.“

Surmánek ďalej uvádza, že je viac ako isté, že v prípade, ak by ĽS Naše Slovensko nepostavila svojho kandidáta a takýmto tichým a nepriamym spôsobom podporila Š. Harabina, ten by sa s istotou prebojoval do druhého kola, v ktorom mal omnoho väčšiu šancu zvíťaziť na rozdiel od Šefčoviča a stať sa prezidentom. Rozdiel v druhom kole medzi Čaputovou a Šefčovičom bol  304 tisíc hlasov, avšak druhého kola sa zúčastnilo o 337 tisíc voličov menej ako prvého. O celkovom víťazstve by tak možno rozhodlo pár tisíc hlasov.

„Je viac ako isté, že pánu Harabinovi by v druhom kole volieb, okrem už získaných hlasov z kola prvého, dali svoje hlasy nielen väčšia časť voličov ĽS Naše Slovensko, ale aj veľký počet voličov SNS a SMER–SD (aj keď mnohí z nich by to chápali len ako voľbu menšieho zla, čo však nie je v tomto prípade podstatné), čo by ho s veľkou pravdepodobnosťou urobilo víťazom prezidentských volieb.  Ak máme dnes na poste prezidenta SR ultraliberálnu a mimovládnymi organizáciami, politickými špičkami EÚ a ambasádou USA toľko propagovanú Z. Čaputovú, táto sa za svoje zvolenie môže do značnej miery poďakovať aj M. Kotlebovi, ktorý svojou nepriamou podporou Z. Čaputovej stratil akékoľvek právo v budúcnosti kritizovať jej aktivity a charakter jej politických rozhodnutí.“

Surmánek vidí podobnosť konania Kotlebu aj pri súčasnom „spájaní“ národných síl pred  parlamentnými voľbami.

Podľa Surmánka Harabin patril k tým osobnostiam, ktoré sa nikdy nezapojili do nepriateľskej kampane proti ĽS Naše Slovensko a jej predstaviteľom. Niekoľko mesiacov po prezidentských voľbách a vzniku strany Vlasť sa obrátil  M. Kotleba na Š. Harabina s ponukou zabudnúť na krivdy minulosti a v záujme Slovenska a boja proti liberálom navrhol spojiť svoje sily, vytvoriť spoločnú kandidátku a zachrániť Slovensko pred vládou ultraliberálnych protinárodných síl. Pričom odpoveď na návrh spolupráce M. Kotleba nediplomaticky podmienil konkrétnym dátumom, teda do konca októbra 2019, dokedy platila jeho ponuka.

Nielen v bežnom živote, ale aj v politike platí, že ak chcem niekomu ponúknuť spoluprácu a túto svoju ponuku myslím vážne, tak mu dopredu nekladiem žiadne podmienky a ultimáta. To totiž do značnej miery znižuje dôveryhodnosť toho, kto takúto ponuku predkladá. Ponuka (pokiaľ bola myslená vážne) zo strany predsedu M. Kotlebu vytvoriť spoločnú kandidátku so stranou Vlasť bola z pohľadu predvolebnej taktiky ako aj z pohľadu budúcej možnej spolupráce politicky neuváženou a zbytočnou aktivitou. Je totiž viac ako isté, že počet hlasov oboch samostatne kandidujúcich pronárodne orientovaných politických subjektov a teda aj počet zvolených poslancov môže byť väčší, než pokiaľ by obe strany vytvorili spoločnú kandidátsku listinu. Väčší počet ich poslancov v budúcom parlamente môže byť zárukou väčšej úspešnosti pri ich vzájomnej spolupráci.

„K tomu, aby človek pochopil skutočný motív zmeny postoja M. Kotlebu k svojmu niekdajšiemu protikandidátovi nemusí disponovať mimoriadnymi analytickými schopnosťami. Je otázne, nakoľko M. Kotleba svoju ponuku myslel vážne, pretože musel dopredu vedieť, že Š. Harabin  túto ponuku z celkom pochopiteľných príčin odmietne. Pravdou je skôr to, že jedným z motívov zmeny svojho názoru a vzťahu k Š. Harabinovi bola snaha preniesť zodpovednosť za rozdeľovanie a rozbíjanie pronárodných síl na lídra strany Vlasť, ukázať sa v očiach verejnosti ako ten, ktorý je ochotný zabudnúť na minulosť, ktorý je schopný odpúšťať a pasovať sa do úlohy vedúcej osobnosti a lídra pronárodných síl.“

„Vzhľadom na tento svoj cieľ (stať sa lídrom pronárodných síl a tzv. veľkého Národného bloku), ako aj v snahe zlepšiť imidž ĽS Naše Slovensko vo verejnosti, M. Kotleba uzatvoril predvolebnú koalíciu so štyrmi politicky bezvýznamnými straníčkami – Národná koalícia, KDŽP Aliancia za rodinu, Priama demokracia a Doma dobre, s ktorými ĽS Naše Slovensko podpísala memorandum o predvolebnej spolupráci a vytvorení spoločnej kandidátky. Vedúcim predstaviteľom týmto „pol percentným stranám“ ĽS Naše Slovensko ponúkla miesta na svojej kandidátke vo voľbách do NR SR, o čo vlastne týmto prospechárom a karieristom aj išlo,“ napísal vo svojom stanovisku bývalý krajský predseda ĽSNS, prof. Štefan Surmánek.