Vyhláška Úradu verejného zdravotníctva SR, ktorá je aktuálne v platnosti, nariaďuje všetkým osobám za účelom riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) používať v interiéroch na verejnosti preventívne ochranné pomôcky, ktorými sú respirátory alebo obdobné prostriedky (vždy bez výdychového ventilu) s klasifikáciou najmenej FFP2 (ďalej len respirátory). Z tohto pravidla potom povoľuje aj presne špecifikované výnimky.

Teda inými slovami, kto nemieni iba sedieť doma a chce aj chodiť na verejnosť a vstupovať do dopravných prostriedkov a budov, je v dnešnej dobe povinný si kupovať respirátory a nosiť ich.

Máme povinnosť dýchať „chemický“ vzduch?

Väčšina z nás ho už mala na tvári, alebo ho aspoň videla na iných ľuďoch: takýto respirátor vyzerá ako z papiera, ale v skutočnosti z papiera nie je: tvoria ho vlákna z plastov (najmä polypropylénu). A tu je prvý problém: z týchto vlákien sa uvoľňujú mikroskopické čiastočky o rôznej veľkosti a mnohé z nich sú práve také veľké, aby mohli predstavovať vážnu zdravotnú hrozbu.

To je v súčasnosti jedna z veľkých tém z oblasti ochrany zdravia: tzv. mikroplasty a iné nanočastice a ich škodlivé pôsobenie. Pred dvomi rokmi obehla všetky veľké médiá správa, že človek zje za týždeň toľko mikroplastov, ako keby zjedol kreditku a za mesiac toľko, ako keby zjedol zubnú kefku. Zdravotné následky sú alarmujúce, ale ešte horšie je to pri vdychovaní, keď drobné plastové častice môžu spôsobovať niekoľko druhov poškodenia pľúc: rakovinu, fibrózu podobnú ako pri ochorení Covid-19 a ďalšie vážne ochorenia.

Okrem toho, polypropylén nie je jediná látka, ktorá sa v respirátoroch nachádza: sú tam aj rôzne lepidlá, UV stabilizátory, atď. Vedci z Environmentálneho inštitútu v Hamburgu a Univerzity v Lüneburgu zistili dokonca aj v certifikovaných maskách silne jedovaté a karcinogénne látky ako prchavé organické uhľovodíky, formaldehyd, anilín a pod.

Respirátory boli vyvinuté ako prostriedky na jednorazovú ochranu v nebezpečnom prostredí, ale nie na dlhodobé používanie – to sa napokon píše aj v príbalových letákoch. A tu by si niekto mohol oprávnene položiť otázku: kto dal štátu, ktorý nie je ničím iným ako dohodou nás, obyvateľov (zastúpenému v tomto prípade Úradom verejného zdravotníctva) právo nútiť, nás obyvateľov štátu (vrátane detí!) v rozpore s oficiálnymi návodmi na používanie, v rozpore s názormi mnohých odborníkov a v rozpore so zdravým rozumom kupovať si plastové respirátory a povinne a dlhodobo ich používať?

Brať to vážne? Alebo je to celé iba nejaká hra?

Občan, ktorý ešte berie vážne vyhlášky a nariadenia úradov podliehajúcich pod pôsobnosť tejto vlády (áno, aj takí sú ešte stále medzi nami – toto tvrdenie nie je žiadny „hoax“!), považuje za úplnú samozrejmosť, že tak ako všetky iné zdravotnícke pomôcky a liečivá, aj uvedené respirátory (čo sú oficiálne a štandardizované prostriedky na ochranu zdravia) by mal používať výlučne podľa príbalového letáku, ktorý je dodávaný spolu s výrobkom. Lenže ak patríte medzi takýchto ľudí, zistíte, že držať sa oficiálnych inštrukcií z príbalového letáku nebude vôbec jednoduché.

Tak napríklad tam, okrem iného, nájdete varovanie: „Nepoužívajte v ovzduší obsahujúcom menej ako 19,5 percenta kyslíka.“

Lenže ako zistíte, či v plnom autobuse či supermarkete, čakárni lekára, školskej triede či na pracovisku máte dosť kyslíka?

A vlastne, prečo sa respirátor nemá používať v priestore, kde je obsah kyslíka vo vzduchu nižší len o takmer zanedbateľného 1,5 percenta, než je normálne? Zjavne preto, lebo pri sťaženom dýchaní cez respirátor a pri súčasnom menšom obsahu kyslíka vo vzduchu by človek mohol mať už natoľko znížený príjem kyslíka, že by hrozili najmä rizikovým skupinám zdravotné problémy. Lenže ak je to problém pri obsahu kyslíka 19,5 percenta, kto má uveriť, že je to celkom v pohode pri štandardných 21 percentách? Verejnosť mala možnosť vidieť, ako sa napríklad nadšený propagátor respirátorov profesor Vladimír Krčméry v respirátore doslova takmer zadusil pri svojom nedávnom tlačovom vystúpení (viď tu).

Sú príbalové letáky iba dekoráciou?

A je tu ešte iný problém.

Na príbalovom letáku pribalenom ku každému baleniu respirátorov sa dočítame aj ďalšie varovanie: „Nepoužívajte, ak máte fúzy alebo akékoľvek ochlpenie tváre, ktoré by mohlo zamedziť tesnému priliehaniu medzi tvárou a ochranným prostriedkom.“

Niektorí ľudia (na Slovensku zatiaľ ešte stále prevažne muži) však nosia bradu. Bradáči nie sú vo vyhláške spomínaní medzi tými, ktorí by mali výnimku z nosenia respirátora. A keďže vyhláška prikazuje každému, kto nemá výnimku, povinne používať respirátor, tak ho teda používajú. Nosia ho na tej svojej brade. Tým, ktorí ju majú dlhšiu, prirodzene odstáva od tváre aj o niekoľko centimetrov. Samozrejme, v takomto prípade hovoriť o nejakej účinnosti, o dodržaní návodu na používanie a vôbec o samotnom zmysle nosenia respirátora je už čistá paródia.

Čo však robiť? Predstavuje si to vláda tak, že máme používať tú povinnú ochrannú pomôcku v rozpore s oficiálnym príbalovým letákom a návodom na používanie? Veď ten výrobok musel byť nejako testovaný, certifikovaný… (Tu by niekoho mohla pochytiť desivá pochybnosť: boli vôbec respirátory, ktoré sa dnes v obchodoch predávajú, patričným spôsobom testované, schválené a certifikované?)

Sú len dve možnosti: buď úrady budú akceptovať, že bradáči majú respirátory nasadené úplne zbytočne a musia ich používať v rozpore s ich účelom a oficiálne schváleným a predpokladaným spôsobom použitia – alebo zabezpečia, aby táto ochranná pomôcka fungovala aj u bradáčov tak, ako bolo zamýšľané.

Prikázať holenie či zakázať holenie: to je otázka!

Ako to však dosiahnuť? Nuž, jedine tak, že sa bradáči nahladko oholia. V najbližšej vyhláške Úradu verejného zdravotníctva by v takom prípade malo byť nariadenie, že každý, kto chce nosiť respirátor, ho musí nosiť tak, ako to výrobca predpísal, a ako to schvaľovací orgán schválil. A teda bradáč či nebradáč – každý, kto by chcel vkročiť do obchodu alebo do autobusu (a čoskoro vôbec na ulicu), musel by mať respirátor na hladko oholenej tvári – presne tak, ako to predpisuje výrobca respirátora.

Ibaže s tým súvisí zase ďalší problém. Existujú kultúry, ktoré mužom priam prikazujú nosiť bradu. Napríklad taký islam. Sú rôzne výklady moslimských svätých textov, ale tie najkorektnejšie, doslovné, sa zhodujú na tom, že je povinnosťou každého moslima nosiť bradu, ktorá by nemala byť kratšia ako je dĺžka päste. Holenie je výslovne zakázané. Trebárs taká mimovládna organizácia Islamský štát nielen že prikazuje všetkým mužom na ňou ovládanom území nosiť bradu, ale tí, ktorí príkaz nerešpektujú, sú bičovaní a v krajnom prípade môžu aj definitívne prísť o možnosť bradu nosiť, pretože po dekapitácii ju už nebudú mať na čom nosiť.

A ak by sme teda ľuďom prikázali nosiť respirátory podľa schválených oficiálnych inštrukcií iba na hladko oholenej tvári, ako by k tomu prišiel ilegálny migrant z moslimskej krajiny, ktorý by nás chcel obohatiť svojou kultúrou a bradou? Podmieňovaním vstupu do verejných interiérov (a o pár dní už aj exteriérov) regulérnym a správnym nosením respirátora by sme mohli pošliapať jeho práva a uraziť jeho vierovyznanie. A to by dozaista nevyslalo dobrý signál do zahraničia – to by vám iste vysvetlil popredný (a takmer jediný) slovenský moslim, politológ Jozef Lenč, ktorého dôverne poznáme z televízie, pretože sa takmer denne vyjadruje k politickým témam. (Mimochodom, ale to naozaj len celkom na okraj, tá jeho brada vôbec nemá dĺžku jednej päste.)

Je to iba sen?

Ale asi je to všetko len taká hra, ktorá nie je naozaj. Možno sa jedného dňa zobudíme a zistíme, že toto všetko je len zlý sen. Je to príliš bizarné na to, aby to mohla byť pravda. Za nenosenie rúška napríklad je na Slovensku pokuta, ktorá sa môže vyšplhať až k 1650 eurám (čože je to pre mierne zábudlivého dôchodcu, ktorý si zabudol respirátor a spravodlivo pobúrený sa s policajtmi trochu poháda – veď to hravo nasporí za pol roka, keď nebude jesť, kúriť ani bývať).

Ale na druhej strane napríklad nedávno v Bratislave policajti kontrolovali nejakého pána, (asi) bezdomovca, ktorý nielen že nemal respirátor, ale navyše sa pohyboval po meste po 20. hodine, v rozpore s tým, čo je oficiálne nariadené. Aby to nebolo málo, odmietol ísť domov, drzáň jeden, vraj ani nemá kam, a dokonca sa ani nevedel preukázať občianskym preukazom. Tak mu policajti namiesto pokuty udelili čosi ešte horšie: napomenutie. Nepodarilo sa nám zistiť, či v prípade, že dotyčný občan bude priestupok opakovať, dostane opäť napomenutie, alebo policajti pritvrdia a dostane dokonca až dôrazné napomenutie. Ale ak to zistíme, budeme čitateľov neodkladne informovať. Ak sa medzitým nezobudia z tohto zlého sna.

Ivan Lehotský