Sú voliči, ktorí si s tým hlavu nelámu: pozrú si predvolebné debaty v televízii, podobne ako reklamu na kosačku alebo kozmetiku, a vyberú si panáčika s kravatou, ktorý sa im páči a pekne hovorí. Ale sú aj takí, ktorí by chceli rozumieť veci hlbšie a vidieť ich v širších súvislostiach. Pozrime sa aj my na geopolitické súvislosti aktuálneho diania v strednej Európe z trochu väčšieho odstupu.

Štyri stredoeurópske neokoloniálne dŕžavy ríše Západu ešte nedávno tvorili blok V4, ktorý mal ambíciu byť v rámci EÚ hráčom s určitou silou a presadzovať svoje záujmy. Išlo o spoločný postup pri obrane štátnej zvrchovanosti pred jej postupnou plazivou likvidáciou zo strany Bruselu, ale aj o záujmy ekonomické – a najmä o možnosť spoločne lepšie odolávať pokusom Bruselu nanútiť východoeurópskym štátom migrantskú katastrofu, ktorá postupne mení starobylú západoeurópsku civilizáciu na čosi úplne iné.

Tento postup však v podstate nebol zo strany Stredoeurópanov ničím iným, než rebéliou voči pokusu Ríše o totálne a totalitné mocenské ovládnutie ich, zatiaľ stále ešte čiastočne suverénnych štátov. Ríša to veľmi správne ako rebéliu aj pochopila a podniká kroky na jej potlačenie. Toto je podstata geopolitickej situácie nášho stredoeurópskeho regiónu týchto čias.

O čo sa tu vlastne hrá?

Cieľ Bruselu je nad slnko jasnejší: tuhá eurofederácia, koncentrácia všetkej moci nad Európou v jedných rukách. Ako to môžu euroteroristi dosiahnuť?

Je to veľmi jednoduché: ak by sa bruselskej centrále podarilo dosiahnuť stav, keď budú vo všetkých členských krajinách EÚ z jej pohľadu „konsolidované pomery“, to znamená, že v ich čele bude človek ochotný schváliť v Európskej rade to, čo Brusel navrhne, a zároveň všetky národné parlamenty budú ovládnuté rovnakými silami, aby to ratifikovali, tak bude cesta k eurofederácii voľná.

A už sa na tom intenzívne pracuje. Voľby v dvoch zo štyroch krajín V4, Slovensku a Česku už prebehli. Dopadli tak, ako to Ríša potrebovala: jednofarebné masmédiá vytvorili psychózu, v ktorej popletení voliči dali hlas populistickým podvodníkom, figúrkam Ríše. Režim na Slovensku sa zmenil na prítulný, slovenskí vlastenci majú teraz veľmi pádny dôvod sa obávať, že panáčikovia v jeho čele budú ochotní v Európskej rade súhlasiť s akýmkoľvek vierolomným návrhom, ktorý by znamenal koniec Európy suverénnych národných štátov. Len zopakujme, že to by pre členské štáty tiež znamenalo koniec možnosti suverénne rozhodovať o nevpustení prívalu invázistov z exotických krajín.

Je zrejme len otázkou krátkeho času, kedy sa rovnaký scenár odohrá aj v Českej republike, po voľbách na to vznikli všetky podmienky. A ďalej je tu Maďarsko, tam budú voľby o pol roka a globalistická ríšska internacionála nahlas pripravuje pre Maďarsko rovnaký scenár ako ten, ktorý uspel na Slovensku a v Česku. Prednedávnom bol slávnostne predstavený kandidát protiorbánovskej opozície, ktorý by to mal dokázať, akýsi starosta menom Péter Márki-Zay.

Poslednou baštou môže byť Poľsko

Ak by padlo Maďarsko, ostane už iba Poľsko. Najväčšia a najodbojnejšia zo stredoeurópskych krajín, príliš malá a slabá na to, aby bola veľmocou, a príliš veľká a silná na to, aby bolo možné ju ignorovať alebo len tak „šmahom ruky umravniť“.

Tu treba pripomenúť, že akonáhle by padla jedna z dvoch zostávajúcich „rebelských“ krajín, bola by to pre Brusel veľká pomoc. Maďari s Poliakmi si totiž v Európskej rade teraz vzájomne kryjú chrbát: ak by globálne panstvo chcelo cez svojich panáčikov v Rade prijať proti jednej z týchto dvoch krajín nejaké uznesenie, tak tá druhá ho svojím vetom môže zablokovať. Keby však jedna z nich zradila, Rada by tú druhú mohla z nejakého dôvodu postaviť mimo rozhodovania – a potom by už cesta k eurofederácii bola uvoľnená.

V Poľsku majú byť parlamentné voľby na jeseň 2023. Vydrží Ríša čakať tak dlho? A čo keby medzitým prestal poslúchať niekto ďalší? Napríklad v Slovinsku budú voľby na budúci rok v lete a ich výsledok nie je vôbec istý. U nás budú voľby najneskôr na jar 2024 a už teraz je jasné, že väčšina obyvateľov k nim pôjde riadne napálená. A isté to nie je ani v ďalších krajinách, kde sa obyvatelia z rôznych dôvodov búria. Za týchto okolností je jasné, že tá ideálna chvíľa pre Brusel je teraz, ak nechce riskovať, že sa čosi medzitým pokazí.

A preto sa dá predpokladať, že Brusel nebude čakať do poľských volieb. Pokúsia sa Poľsko dobyť, pokoriť a exemplárne potrestať na výstrahu všetkým ostatným hneď teraz. Dá sa predpokladať, že v nasledujúcich mesiacoch a možno rokoch sa odohrá rozhodujúci boj o Európu – či bude aj naďalej vyzerať približne tak ako ju poznáme, alebo sa z nej stane žalár zmiešaných národov ovládaných šimečkoidnými šialencami z ďalekej eurocentrály.

Poľská reakcia ich šokovala

A Brusel preto pritvrdil. Zámienkou je poľský právny systém. Od roku 2017 v Poľsku existuje disciplinárna komora poľského Najvyššieho súdu. Jej existencia, spolu s niektorými ďalšími skutočnosťami, podľa eurocentrály narúša nezávislosť súdnictva, a tým aj európske právo. Voči tomuto EÚ dlhodobo protestovala, doteraz iba viac-menej platonicky. Tohto roku však Súdny dvor EÚ vydal rozhodnutie, ktorým na Poľsko pritlačil, vraj musí svoje zákony v oblasti justície zrušiť a prispôsobiť sa legislatíve EÚ.

Nevedno čo si panstvo myslelo, že Poliaci urobia, ale reakcia Poľska ich zjavne šokovala. Poľský ústavný súd totiž rozhodol o nadradenosti poľskej ústavy nad právom EÚ, čím rozsudok z Luxemburgu zmietol zo stola.

Pre spupných pánov v ríšskej centrále to bol nevídaný prejav rebélie a keď sa spamätali, začali už naplno chrliť na Poľsko otvorený oheň a síru. Poliaci majú platiť milión eur denne ako penále – tie sú podľa verdiktu európskeho súdu vraj „nevyhnutné na to, aby sa predišlo vážnym a nenapraviteľným škodám voči právneho poriadku EÚ a hodnotám, na ktorých je založená, a to najmä voči zásade právneho štátu…“ A Poliaci majú okamžite začať poslúchať, inak…

Odpoveď Poľska bola rovnako tvrdá a jasná: nezaplatíme, našu zvrchovanosť si nedáme, prestaňte, inak…

Inak čo?

Z jednej ani druhej strany nebolo celkom dopovedané, čo sa stane, ak sa poľský postoj nezmení a my môžeme iba hádať ako sa situácia môže vyvinúť. Sú tu však dva základné scenáre: buď cez ekonomický tlak a vyvolané občianske nepokoje (nie nepodobné farebnej revolúcii) Poľsko zlomia a exemplárne potrestajú. Alebo Poliaci, pamätajúc na svoju históriu, tlaku odolajú, svoju vládu podporia a vznikne čosi ako pat: Poľsko možno bude formálne členom EÚ, ale bude viesť dlhú, obojstranne vydieračskú zákopovú vojnu s Bruselom o „európske“ peniaze.

Tento druhý scenár by však bol pre Európu a Poľsko v skutočnosti víťazstvom: eurofederácia by cez Európsku radu neprešla, možno dočasne a možno nadobro – v turbulentných časoch globálnej politiky totiž nikde nie je napísané, že podobná, pre Brusel priaznivá konštelácia by sa musela ešte niekedy zopakovať.

Na Slovensku a v Čechách sme videli, že masmediálna spindoktorská technológia ovládania verejnej mienky a dosahovania volebných výsledkov pekne funguje. Uvidíme ako zafunguje v Maďarsku, a najmä, či bude fungovať aj v Poľsku – v krajine, kde priam v DNA každého občana je zakódovaný odpor voči nátlaku zo strany svojich mocnejších susedov.

Ak by im to vyšlo, tak klobúk dolu, znamenalo by to, že totalitná technológia eliminácie demokracie a manipulácie más už dosiahla takú úroveň, že je takmer nemožné proti nej bojovať. Ale verme, že to tak nie je a nikdy nebude: stromy nerastú až do neba, každá ríša raz padne a každá moc je len taká veľká, aké veľké je kúzlo, ktorým dokáže obete očarovať.

Hoci nie sme s nimi vždy vo všetkom zajedno, a hoci sú tu rôzne zlé skúsenosti a historické krivdy, ale preboha, v tomto držme našim susedom palce – v tomto prípade totiž bojujú aj za nás.

Ivan Lehotský