Napriek „dobre odvedenej práci“ propagandistickej mašinérie to ale nedopadlo tak, ako bolo našou európskou „elitou“ plánované. Briti sa nenechali zastrašiť nezmyselnými hrozbami ekonomického, sociálneho a spoločenského krachu kráľovstva v prípade Brexitu, ale chladne si zhodnotili stav EÚ a jej kladné a záporné stránky prínosu pre ich krajinu. A výsledok tohto zhodnotenia sa prejavil vo výsledku referenda.

Hoci sa tento výsledok zakladá na demokratickom rozhodnutí britského národa a je krytý britskou ústavov a Lisabonskou zmluvou, ho naša európska vedúca socialisticko-diktátorska tzv. elita akceptovať nemieni. Po otrasení sa z prvého šoku bola okamžite znova aktivovaná propagandistická masáž obyvateľov EÚ, ktorej cieľom je zrejme zvrátenie legitímneho výsledku referenda do takej podoby, ktorá bola od počiatku cieľom Bruselu a Berlína.

Opätovne sa nám tu objavujú články, komentáre, interview a televízne príspevky ktoré nám sugerujú, že Briti už ich rozhodnutie ľutujú a žiadajú nové referendum. Údajne takúto petíciu podpísalo už 2 milióny ľudí. Výsledkom má byť vótum za zotrvanie v EÚ. V komentári nemeckej ntv bolo prezentované ako možné riešenie nežiadúceho stavu rozhodnutie britského parlamentu neuznať a ignorovať výsledok referenda.

Kto ale pozná „demokratickú“ EÚ, nemôže byť takýmto postupom prekvapený. Nebolo by to prvýkrát v histórii, čo sa referendum opakuje, až pokiaľ nie je dosiahnutý vopred stanovený výsledok, ako príkladne v Írsku. V lete 2008 odmietli Íri v referende Lisabonskú zmluvu. Fakt, ktorý by zamedzil platnosť tejto dohody v EÚ. Riešenie? Masívne masírovanie írskych duší a zopakovanie referenda na jeseň 2009 s výsledkom, ktorý už koreloval s očakávaním vodcov EÚ.

No existuje ešte aj jednoduchší spôsob ako sa zbaviť vôle „nezodpovedných“ občanov krajín EÚ. Jednoducho referendá zakázať. Touto cestou sa už uberá „monarchistické“ Nemecko.

Pred nedávnom v nemeckej televíznej diskusnej relácii „Sandra Maischberger“  európsky poslanec nemeckého pôvodu Elmar Brok preukázal jeho chápanie demokracie vyjadrením:„V Nemecku nemôžeme mať občianske referendum, nakoľko by to mohlo zle dopadnúť, ako napríklad v Holandsku“. Len na objasnenie: V Holandsku sa obyvatelia v referende rozhodli proti vôli politikov EÚ, uzavrieť s Ukrajinou asociačnú dohodu.

A aby nenastali vôbec pochybnosti o uvedenom včera vyhlásil  podľa médií nemecký minister spravodlivosti Heiko Mass, že referendum o EÚ sa v Nemecku konať nebude.

No vráťme sa ale k výsledku britského referenda a ku dôvodom, ktoré ho ovplyvnili. Za týmto účelom je potrebné si v krátkosti objasniť historický kontext od vstupu GB do EÚ až po minulo týždňové referendum.

Aj keď majú jednotlivci predstavu, že GB bola jedným zo zakladajúcich členov EÚ je historický fakt iný. Únia bola založená v roku 1957 na základe tzv. Rímskych zmlúv a signatármi boli Nemecko, Francúzsko, Taliansko a tri krajiny Beneluxu. Veľká Británia pristúpila ku zmluvám až v roku 1973.

Od samého počiatku sa ale odlišoval pohľad a názor GB na postavenie, úlohu a funkciu EÚ od názorov ostatných členov tohto zoskupenia štátov. Zatiaľ čo Brusel videl a stále ešte vidí budúcnosť a úlohu EÚ v permanentne sa rozširujúcej integrácii členských štátov, s odovzdaním kompetencií bruselským technokratom a vo vytvorení akéhosi európskeho super štátu, mala a má Veľká Británia na Úniu iný, oveľa pragmatickejší pohľad. Londýn vidí EÚ skôr ako priestor voľného obchodu a hospodárskych aktivít bez obmedzení ako napr. cla.

Odmietavé stanovisku k utopistickým centralistickým plánom bruselskej socialisticko-diktatorskej elity a vzdania sa vlastnej štátnej suverenity prezentovala už v roku 1988 vtedajšia premierka Margaret Thatcher vo svojom prejave v Brügge. „Železná Lady“, ako ju prezývali, sa priznala k Európe ale nie k jej autoritatívnej výlučnosti. Vo svojom prejave uviedla mimo iného: „Európa je tak málo stvorenie Rímskych zmlúv, ako je európska myšlienka vlastníctvom akejkoľvek skupiny alebo inštitúcie. Európske spoločenstvo je vyjadrenie európskej identity, ale nie je jediné“.

Takýto pohľad jednoznačne determinoval jednanie Veľkej Británie v jej členstve v EÚ a jej celkovej  činnosti. Podľa hesla „Britain first“ si Londýn vyjednal zvýhodnené podmienky v porovnaní s ostatnými členmi a odmietol byť súčasťou Schengenu a spoločnej meny EURO. Za takéto správanie bola krajina často a aj ostro kritizovaná, no v poslednom dôsledku boli jej požiadavky vždy splnené, z obavy z jej vystúpenia z EÚ. Na druhej strane je potrebne uznať, že nebyť práve takého odmietavého a blokačného prístupu k plánom EÚ, ktoré malo funkciu akoby katalyzátora, bola by dnešná realita v Únii podstatne horšia a diktatúra Bruselu oveľa ďalej a tvrdšia.

Otázka, prečo Briti ukončujú ich členstvo napriek tomu, že im EÚ doteraz vychádzala vo veľa prípadoch v ústrety, je len na prvý pohľad pochopiteľná. Na zodpovedanie tejto otázky sa pozrime na doterajšie „úspechy“ dusivej politiky EU a finančné hospodárenie Únie.

Finančný rozpočet EÚ na rok 2016 činí podľa jej zdrojov cca. 144 miliárd (presne 143 885 295 484) EUR. Z toho ide najväčšia časť na poľnohospodárske dotácie a síce  cca. 40%. Táto sekcia zamestnáva 1040 byrokratov.

Miliardy sa vydávajú na podporu zvýšenia poľnohospodárskej produkcie, ďalšie na skladovanie nadbytočnej produkcie a nasledovne ďalšie miliardy na zničenie skladových zásob, z dôvodu udržania vysokých cien. Takéto schizofrenické hospodárenie a poberanie dotácií sa týka ale len veľkofarmárov a agrárnych komplexov. Malý a stredný poľnohospodári sú tým vystavení likvidačným tlakom. Viď úroveň nášho poľnohospodárstva.

Na rozpočte EÚ sa podieľa jej správa výškou 6,4% to je vyjadrené v absolútnom čísle cca.  9,2 miliardy EUR za rok 2016.  V tejto závratnej sume sú už zahrnuté aj platy zamestnancov a funkcionárov EÚ, ktoré tiež dosahujú závratné výšky ako napr. cez 30000 EUR mesačne pre Junckera, ktorý spravil z jeho krajiny daňový raj.

Na náklady na podporu invázorov Európy vyčlenila Európa min. 9,3 miliardy a na podporu Turecka min. 500 miliónov EUR, ako píše nemecký Spiegel online.

Okrem uvedeného produkuje byrokratický, autonómny a neovládateľný kolos Brusel také „dôležité“ rozhodnutia a predpisy, ako napr:

– dĺžka a uhol ohybu banánov a šalátových uhoriek

– predpisuje výkon vysávačov

– zakazuje klasické žiarovky a prikazuje ortuťou kontaminované tzv. úsporne svetlá

No sú aj závažnejšie veci:

– plánuje nám zakázať peniaze v hotovosti

– obmedzenie držania zbraní v legálnom vlastníctve

– monitorovanie internetu a vymazávanie „nevhodných“ a kritických komentárov, vrátane sankcionovania

– totálna kontrola informačných médií

– nezmyselná hospodárska a daňová politika, zvýhodňujúca nadnárodné koncerny a lobistické skupiny

– uvalenie nezmyselných sankcií na Rusko

– import nelegálnych imigrantov loďami zo stredozemného mora, namiesto ochrany hraníc

– tajné rokovania a odsúhlasenie Európu poškodzujúcej dohody TTIP

– atď, atď.

Pred týmto kontextom nie je rozhodnutie britského obyvateľstva až tak nepochopiteľné a je len logickou konsekvenciou z vyčíňania EÚ a jej oberdiktátorov, z ktorých majú niektorý z nich očividne, okrem iného, aj problém s prílišnou konzumáciou alkoholu.

Briti sa teraz rozhodli ukázať červenú takejto ceste a takisto odmietnuť hegemóniu Merkelovou dominovaného Nemecka, ktorá spravila v podstate geniálny ťah na ovládnutie nášho kontinentu. Merkelovej bolo jasné, že nemecká politika a jej záujmy nie sú v Európe veľmi obľúbené a populárne. Z toho dôvodu predefinovala nemeckú politiku na európsku, dosadila do rozhodujúcich pozícií v EÚ jej prívržencov a tým odviedla pozornosť od skutočnej podstaty jej „tvorivej“ politiky.

Toto je momentálne Status Quo. No ako ďalej?

Európska trojka Merkelová, Juncker a Schulz majú aspoň v jednom jasne a síce kto je vinný za Brexit. Podľa ich vyjadrení je to britský premiér David Cameron, ktorý vypísal referendum a tým umožnil národu vyjadriť svoju vôľu. Z Camerona, ktorého doteraz nosili na rukách sa stal zrazu úhlavný nepriateľ EÚ a to len z toho dôvodu, že dodržal demokratické pravidla jeho krajiny, no tie žiaľ nezodpovedali predstavám európskych diktátorov a dokonca ani jeho. V inom prípade by ho nosili na vavrínoch.

Cameron ukázal aspoň základy charakteru a podal demisiu. To sa o predstaviteľoch EÚ a Merkelovej, ktorí sú v skutočnosti zodpovední za rozklad Európy, povedať nedá. O demisii ani nesnívajú a ako keby sa nič neudialo, predkladajú nám ich otrepané frázy a cestu „a teraz just“.

A čo my ako Slovensko? Ako onedlho predsedajúca krajina v rámci EÚ by sme mohli mať aspoň teoreticky možnosť ovplyvniť ďalší vývoj a smerovanie Únie. No musíme vidieť naše možnosti realisticky a nie cez ružové okuliare. Stále platí: pes hýbe chvostom a nie chvost psom.

Že to tak je nám bolo opätovne a jednoznačne dokázané, keď Nemci zvolali po Brexite krízové stretnutie EÚ a zvolali ho do Berlína a nie do Bruselu, aby bolo jasné, kto má čo hovoriť . V mene Únie pozvali len zakladajúce krajiny EÚ a ani jeden členský štát zo strednej a východnej Európy nebol oslovený. Ako keby sme ani neexistovali a nás sa to netýkalo. Takáto arogancia už prekračuje hranicu drzosti. Takéto správanie nám ukazuje naše možnosti a vplyv na rozhodovanie v Nemeckom dominovanej EÚ. Ľudovo povedané: „Drž hubu a krok“.

Keď mienime niečo na tomto fakte zmeniť, tak to určite nedokážeme ako malé Slovensko ale len v spojení V4.

Napriek všetkému by bolo teraz predčasné volať po vystúpení z EÚ. V prvom rade sa pokúsme spoločne s rovnako rozmýšlajúcimi krajinami o reformáciu spoločnej Európy. Ako prvý krok pošlime terajších pseudo vodcov Únie a nemeckú cisárovnú do (ne)zaslúženého dôchodku a začnime s obrodou nášho spoločného európskeho domova. Stojí to za to. Na vystúpenie je ešte vždy čas. Konfliktný rozpad EÚ by spôsobil hospodárske, sociálne a možno aj teritoriálne konflikty, ktoré by nemali byť v našom záujme. No dá sa tomu predísť rozumnou a uváženou politikou, ktorá ale momentálne v Bruseli žiaľ už dlhší čas absentuje.

Vilibald Kičin