Macron chcel „naštvať“ nezaočkovaných občanov

Tohtoročné prezidentské voľby budú každopádne zaujímavé, keďže sa Macronovým vyzývateľom v druhom kole volieb zrejme stane jeden z trojice: Valérie Pécressová, Marine Le Penová a Éric Zemmour. Všetko sú to kandidáti, ktorí svojimi názormi a programom nespadajú úplne do politického mainstreamu.

Súčasný prezident Macron je zase predstaviteľom politického mainstreamu so všetkým, čo k tomu patrí. Celkom aj udivuje jeho výrok zo začiatku januára, že chce „naštvať“ nezaočkovaných ľudí a to vraj znamená, že im chce „čo najviac obmedziť prístup k spoločenským aktivitám“.

“Nepošlem (nezaočkovaných) do väzenia, nebudem ich očkovať nasilu. A tak musíme týmto ľuďom povedať: od 15. januára už nebudete môcť chodiť do reštaurácie, nebudete môcť ísť si sadnúť na kávu, nebudete môcť ísť do divadla či do kina,” vyjadril sa doslova Macron.

.

Jeho výroky, ktoré pochopiteľne vzbudili vlnu kritiky, udivujú predovšetkým preto, lebo sa očakáva, že Macron bude znovu v prezidentských voľbách kandidovať. Úradujúci prezident tento mesiac uviedol, že sa chce uchádzať o znovuzvolenie, ale svoje konečné rozhodnutie oznámi, až keď si bude istý.

Valérie Pécressová – nemainstreamová kandidátka mainstreamu

Jednou z vyzývateliek Emmanuela Macrona je aj politička strany Republikáni Valérie Pécressová. Tá v minulosti pôsobila ako ministerka pre výskum a vysoké školy a ako ministerka pre štátny rozpočet vo vláde Françoisa Fillona, ktorý bol premiérom za prezidenta Nicolasa Sarkozyho.

Od decembra 2015 zastáva Pécressová funkciu predsedníčky rady regiónu île de France.

Pécressová vyhlasuje, že chce bojovať za suverenitu a hodnoty Francúzskej republiky, mieni vystupovať aj proti nelegálnej migrácii. Taktiež vyhlásila, že chce likvidovať getá a zastaviť rast radikálneho islamizmu.

Hoci je strana Republikáni považovaná za súčasť politického mainstreamu, je vidieť, že Pécressovej program by mohol byť atraktívny aj pre národne orientovaných voličov. Pécressová vo svojej rétorike zdôrazňuje aj lepšie pracovné podmienky, slušné mzdy, či odbúranie zbytočnej byrokracie.

Voličov sa snažila nalákať aj na heslo o tom, že pokiaľ sa im páčila vrúcnosť Jaquesa Chiraca a nezdolná energia Nicolasa Sarkozyho, „naša kampaň sa vám bude páčiť tiež“.

Dôležité je poznamenať aj to, že Pécressová sa viackrát prejavila ako odporkyňa uzatvárania manželstiev medzi osobami rovnakého pohlavia.

Marine Le Penová – stálica národoveckej scény

Ďalšiu z hlavných kandidátok Marine Le Penovú netreba slovenskému čitateľovi príliš predstavovať. Le Penová prevzala v roku 2011 vedenie strany Národný front, ktoré mal dovtedy na starosti jej otec, legendárny predstaviteľ nacionalistickej scény Jean-Marie Le Pen.

Jeho dcére sa postupne podarilo stranu spraviť prijateľnejšou pre bežného voliča a posunúť ju bližšie k politickému mainstreamu. V roku 2018 sa strana premenovala na Národné združenie.

Jean-Marie Le Penovi sa už v roku 2002 podarilo dostať do druhého kola prezidentských volieb, kedy bol vyzývateľom prezidenta Jacquesa Chiraca. V druhom kole vtedy získal 17,8 percenta hlasov.

V roku 2017 sa podarilo do druhého kola dostať aj jeho dcére Marine Le Penovej, ktorá tu už však dosiahla zaujímavejší výsledok – 33,9 percenta. Jej súperom bol vtedy súčasný prezident Emmanuel Macron.

Odkedy je Marine Le Pen na čele svojej strany, stihla sa aj ona stať stálicou pronárodnej scény. Aktuálne v prieskumoch verejnej mienky získava okolo 17 percent, podobne ako Pécressová. Macron by nateraz v prvom kole získal približne 25 percent hlasov.

Éric Zemmour – gaullista a bonapartista

V antisystémovom tábore však stihla vyjsť už aj ďalšia hviezda, a tou je politický žurnalista, esejista a komentátor Éric Zemmour. Ten pochádza z rodiny berberských židov, ktorí sa do Francúzska prisťahovali z Alžírska. Svoju kandidatúru na post francúzskeho prezidenta oznámil 30. novembra minulého roka.

Zemmour je známy ostrou kritikou islamu, vyhraňuje sa však aj proti školským spolkom bojujúcim proti rasizmu či homofóbii, pričom tvrdí, že deťom vymývajú mozgy. Sám by preferoval návrat ku konzervatívnejšiemu vzdelávaciemu systému.

Svoje politické presvedčenie asi najlepšie opísal v eseji Francúzska samovražda (Le Suicide français). Zemmour tu predkladá tézu, že francúzsky národný štát od 70. rokov minulého storočia postupne upadal. Zemmour to pripisuje vplyvu imigrácie, feminizmu a rovnostárstva, ako aj erózii tradičných hodnôt.

Kniha vzbudila veľkú kontroverziu svojou tézou, že francúzsky Vichistický režim z čias druhej svetovej vojny sa pokúšal francúzskych židov chrániť. Dielo však bolo komerčne úspešné, predalo sa viac ako 500-tisíc výtlačkov.

Hoci sa Zemmourovi – tak ako dnes vlastne všetkým národne orientovaným politikom – dáva často nálepka „krajného pravičiara“, sám sa považuje za gaullistu a bonapartistu (v zmysle nadväznosti na myšlienky Charlesa de Gaulla a Napoleona Bonaparte).

V prieskumoch verejnej mienky zatiaľ Zemmour zaostáva, získal by približne 12 percent hlasov.

O tom, že by preferovala Zemmoura, už prekvapivo prehovorila aj neter Marine Le Penovej, Marion Maréchalová. Tá je medzi francúzskymi nacionalistickými voličmi celkom známa, preto jej vyhlásenie môže byť určitým jazýčkom na váhach, pokiaľ ide o ich rozhodovanie sa medzi dvomi kandidátmi.

Kto bude víťazom?

Do apríla, kedy sa majú uskutočniť prezidentské voľby, sa toho ešte môže veľa zmeniť. Každopádne si dovolíme už teraz konštatovať, že národné myšlienky sa postupne dostali do politického mainstreamu a dnes ich v nejakej podobe zastupujú až traja zo štyroch hlavných kandidátov.

O tom, že francúzsky multikulturalizmus zašiel priďaleko, si nemusíme zvlášť hovoriť. Stačí si spomenúť na vraždu učiteľa Samuela Patyho, ktorého v roku 2020 zavraždil 18-ročný čečenský utečenec, pričom mu následne odrezal hlavu.

Zvolenie kohokoľvek z trojice Le Penová, Zemmour, Pécressová nemusí byť hneď výhrou. Veď vieme, aké ťažké je dnes bojovať proti establišmentu. O tom by vedel veľa rozprávať aj taký Donald Trump, ktorého médiá a elity neprestajne démonizovali a nakoniec pristúpili aj k jeho cenzúre, hoci zastával funkciu, ktorá bola považovaná za najsilnejšiu politickú pozíciu na svete.

Každopádne by však zvolenie kandidáta majúceho na zreteli aj národné záujmy mohlo byť znamením nádeje a povzbudením aj pre zvyšok Európy. Aj pre nás v strednej Európe a na Slovensku.

Beh dejín nie je jednosmerný. Podarí sa ho v tohtoročných prezidentských voľbách odchýliť lepším smerom? Odpoveď sa dozvieme už o niekoľko mesiacov.

Ladislav Kováčik

Vzájomne si pomáhame

Vážení čitatelia, ďakujeme Vám, že ste si prečítali článok a ak si myslíte, že si zaslúži, aby si ho prečítali viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať, ktoré nájdete pod článkom. Pomôžete tak rozšíriť informačné pole o faktoch, ktoré sa z iných médií verejnosť nemá ako dozvedieť.