Môj profil 
Predplatné
Samozrejme, nikoho neprekvapí, že minister M. Lajčák sa na Ukrajine nepýtal ani na politické vraždy O. Buzinu a P. Šeremeta, ani na osud väznenej N. Savčenkovej, avšak na niektoré vážne témy by sa spýtať mohol. Na Ukrajine sa v súčasnosti objavilo viacero excesov, ktoré si pozornosť zaslúžia. Vzhľadom na rozsah sa však v nasledujúcom texte budem venovať iba niektorým z nich:
• Ekonomický a demografický úpadok Ukrajiny
• Ukrajinský nacionalizmus a slovenské mlčanie
Zákaz ruského jazyka
Za najabsurdnejší spomedzi všetkých excesov ukrajinských šovinistov v tomto roku treba označiť zákaz ruského jazyka v Ľvovskej oblasti. Dňa 18. septembra 2018 schválila Ľvovská oblastná rada nariadenie č. 745 o moratóriu na verejnú prezentáciu rusko-jazyčného kultúrneho produktu. Toto moratórium má trvať až „do úplného skončenia ruskej vojenskej okupácie územia Ukrajiny“. Lenže vzhľadom na to, že najmä v otázke Krymu Rusko neustúpi, ide o trvalé moratórium. Poslanci schválili aj vytvorenie pracovnej skupiny, ktorá bude moratórium kontrolovať a vysvetľovať. Oblastná rada sa tiež plánuje obrátiť na Najvyššiu radu so žiadosťou zaviesť podobný zákaz na celej Ukrajine. Netreba ani spomínať, koľko medzinárodných dohovorov o právach menšín sa týmto aktom porušuje.
Už samotný pojem „rusko-jazyčný kultúrny produkt“ je veľmi široký a týka sa literárnych, audiovizuálnych či ďalších diel a produktov. Je však nanajvýš absurdné zakazovať Puškinove verše či pieseň Kalinka, ktoré väčšina Ukrajincov číta a počúva v origináli. Paradoxne, rusofóbny zákaz sa bude týkať aj diel najvýznamnejších ukrajinských spisovateľov, najmä diel N. V. Gogoľa. V roku 2009, keď sa oslavovalo 200 rokov od narodenia N. V. Gogoľa, ukrajinskí nacionalisti (práve tí z Ľvova), tvrdili, že ide o Ukrajinca (narodil sa na Ukrajine). V roku 2018 však zakázali verejne prezentovať originály jeho diel, keďže ich napísal v ruskom jazyku.
Zákaz ruského jazyka sa bude týkať aj kultúrnych produktov zo susedných krajín. Nemožno zabúdať, že aj v Bielorusku je ruština úradným jazykom a jazykom až 80% Bielorusov. Podobne aj bieloruská literatúra či filmová a hudobná produkcia je prevažne rusko-jazyčná. Paradoxne, práve Ľvovská oblasť má čulý kultúrny kontakt s neďalekými regiónmi Bieloruska a tak nariadenie vládnucich nacionalistov môže obmedziť turizmus či kultúrnu výmenu z Bieloruska. Veľmi trápne sa budú v Ľvove cítiť aj umelci z iných bývalých republík ZSSR. Predstavme si napr. hosťovanie divadiel zo strednej Ázie. Doteraz na Ukrajine hosťujúce divadlá hrávali v ruskom jazyku a mali úspech, ak však začnú namiesto ruštiny hrať napr. v kazašskom jazyku, diváci to zrejme neocenia.
Epidémia zakazovania ruského jazyka sa však neobmedzuje len na mesto Ľvov, ale dotýka sa aj ďalších prípadov. Pocítiť to mohol napr. známy ukrajinský futbalista A. Jarmolenko. V očiach nacionalistov totiž spáchal ťažký „zločin“, keď po futbalovom zápase poskytol interview v ruskom jazyku. Jeho konanie odsúdili nielen oficiálni predstavitelia, ale dokonca i jeho bývalý zamestnávateľ, futbalový klub Dinamo Kyjev. Pre lepšie pochopenie tejto absurdity si skúsme predstaviť, že by napr. slovenskí funkcionári zakázali N. Gyömbérovi poskytovať interview o futbale v maďarčine. Alebo si skúsme predstaviť, že by nejakí slovenskí nacionalisti oficiálne zakázali verejnú prezentáciu „kultúrnych produktov v maďarskom jazyku“, vrátane románov M. Jókaia či piesne Az a szép…
Cirkevný spor
Ako veľmi dramatický sa môže ukázať i staro-nový cirkevný spor na Ukrajine. Tam už od 17. storočia dominuje pravoslávna cirkev, orientovaná na Moskovský patriarchát, pre ktorý dnes vykonáva cirkevnú správu kyjevský patriarcha Onufrij. Od 20. storočia sa však objavujú aj dvaja konkurenti: ide o cirkev exilových Ukrajincov, ale najmä o tzv. Kyjevský patriarchát na čele s Filaretom, ktorý Moskva ani väčšina ostatných pravoslávnych cirkví neuznávajú a nepovažujú za autokefálny. Veriaci sú taktiež rozdelení a to podľa toho, či uznávajú Filareta alebo Onufrija. Spory trvajú už desiatky rokov, avšak ústredným problémom súčasnosti sa stalo to, že sa do nich zaplietla vysoká ukrajinská politika: už v roku 2016 vyzval ukrajinský parlament patriarchu v Konstantinopoli (Istanbul), aby uznal Kyjevský patriarchát na čele s Filaretom za autokefálny.
Konstantinopol nakoniec v septembri žiadosti vyhovel, Filareta uznal a vymenoval ho za autokefálneho Kyjevského patriarchu. Išlo o problematický krok, pretože autokefálie sa nevytvárajú podľa hraníc štátov a viedlo to už aj k rozkolu s Moskovským patriarchátom. Problémom bolo, že Konstantinopol udelil autokefáliu bez kolektívneho rozhodnutia na pravoslávnom koncile a pritom sledoval aj egoistický cieľ: ak by totiž získal právo rozhodovať o autokefálii pre konkrétnu cirkev sám, veľmi by sa priblížil k pozícii „východného pápeža“. Patriarcha v Konstantinopole má síce formálne postavenie prvého z patriarchov pravoslávnej cirkvi, avšak nemá pápežské postavenie a od 20. storočia, keď z Turecka vyhnali väčšinu Grékov, je jeho postavenie veľmi slabé. Väčšina pravoslávnych vo svete spadá pod Moskovský patriarchát, ktorý ma i fakticky najsilnejšie postavenie. Keby sa však Konstantinopolu podarilo z Ukrajiny vyhnať Moskovský patriarchát, posilnilo by to jeho vplyv.
Ukrajinský štát je podľa ústavy sekulárny a preto každá snaha uprednostňovať jednu cirkev pred druhou je problematická. Parlamentné výzvy pre patriarchu v Konstantinopole vyvolali vlnu kritiky, pretože v sekulárnom štáte by malo byť jedno, či má cirkev hlavu v Moskve, Vatikáne alebo v Kyjeve. Najväčším rizikom v súčasnosti je však téza, že vytvorením autokefálie spadá celá pravoslávna cirkev na Ukrajine pod kyjevského Filareta. Ten by sa potom mohol pokúsiť s pomocou štátnej moci odňať veriacim, verným Onufrijovi, ich kostoly na Ukrajine. Mnohí z veriacich by sa voči podobnej politike postavili na odpor a autokefálny Kyjevský patriarchát by to mal zložité najmä v Donbase, kde by snaha o likvidáciu „ich cirkvi“ viedla iba k ďalšej eskalácii konfliktu.
Spor o maďarské pasy
Otázkou, ktorá najviac rezonovala v súvislosti s Ukrajinou v EÚ v poslednom období, bola otázka udeľovania maďarských pasov občanom Ukrajiny. Avšak hoci sa médiá na Slovensku pokúšali zodpovednosť pripísať maďarskej vláde, na súčasnom napätí však má veľký podiel viny Kyjev. Problém udeľovania maďarského občianstva je staršieho dáta: Budapešť totiž už od začiatku roku 2011 udeľuje Maďarom v zahraničí občianstvo v zrýchlenom konaní, ale do roku 2017 to ukrajinskej vláde príliš neprekážalo. Podľa oficiálnych štatistík žilo na začiatku 21. storočia na Ukrajine 156 tisíc obyvateľov maďarskej národnosti a do roku 2015 z nich až 94 tisíc získalo maďarské občianstvo.
Údaje o počte maďarských občanov na Ukrajine je ťažké dokázať, avšak trend nadobúdania dvojitého občianstva bol do roku 2017 na celej Ukrajine veľmi rozšírený. Dokonca aj členmi poprevratovej vlády A. Jaceňuka sa stali ministri so zahraničným pasom (N. Jaresková, A. Abramivicius) a dvojité občianstvo získalo mnoho ďalších významných osôb. Aj P. Porošenko mal podľa niektorých názorov mať až tri rôzne pasy, i keď on sám to nikdy nepotvrdil. V súčasnom ukrajinskom parlamente je však tiež viacero poslancov s dvoma pasmi. Na jednej strane je to pre nich poistka pre prípad nestability v krajine, avšak súčasne ide aj o nástroj nátlaku voči nim ako politikom: ak totiž títo poslanci nebudú poslúchať vládnu moc, tá im zoberie občianstvo a s ním aj poslanecký mandát.
Vďaka trvalej politickej a ekonomickej kríze sa na Ukrajine začali druhým pasom zabezpečovať nielen poslanci, ale aj čoraz viac jednoduchých obyvateľov štátu. Vláda síce tento trend nikdy oficiálne nepodporovala, ale do roku 2017 za prijatie druhého občianstva nikoho ani nesankcionovala. Od roku 2017 sa však zaviedla možnosť štátnym orgánom odňať ukrajinské občianstvo tomu, kto sa stane súčasne občanom inej krajiny. Tento problém sa vážne dotkol práve maďarskej menšiny, ktorá už od roku 2011 masívne prijímala maďarské pasy a po roku 2017 sa ocitla pred veľmi zložitou voľbou, ktorý pas si majú ponechať. Problém sa týka aj množstva komunálnych politikov maďarskej národnosti v Podkarpatí, ktorí sú kvôli druhému pasu ľahko vydierateľní.
Treba si uvedomiť, že pri prijímaní maďarského občianstva na Ukrajine ide o situáciu, ktorá sa nedá porovnať so situáciou Maďarov v SR. Na Slovensku neprináša pre miestnych Maďarov maďarský pas žiadnu významnú výhodu, pretože so slovenským pasom sa dá ľahko žiť a pracovať v Maďarsku či inde v Európe. S ukrajinským pasom sa však ukrajinskí Maďari zamestnajú v EÚ len po zložitej procedúre. Nuž a práve tá skupina ukrajinských Maďarov, ktorí sa o maďarský pas začali zaujímať v posledných rokoch, je motivovaná hlavne ekonomicky. Títo ľudia si totiž ešte v roku 2011 mysleli, že na Ukrajine dokážu ako-tak ekonomicky prežiť, po prevrate však ich životná úroveň znovu klesla a dnes už nevidia inú možnosť než hľadať prácu v zahraničí. Aj preto sa väčšina z nich rozhodla o svojom druhom pase ukrajinské úrady neinformovať.
Ekonomický a demografický úpadok Ukrajiny
Ekonomická situácia na Ukrajine je skutočne dramatická. HDP na 1 obyv. v roku 2017 podľa MMF predstavoval 2583 USD , čo radilo Ukrajinu na 130. miesto vo svete. Pre porovnanie, približne rovnaký HDP na 1 obyv. má Egypt, kde skoro polovicu tvorí maloletá populácia, avšak výrazne lepšie sú na tom rozvojové Filipíny, Maroko či Srí Lanka a napr. taká Venezuela má i napriek hospodárskej kríze skoro trikrát vyššie hodnoty. Ukrajina je na tom zle aj v rámci bývalého ZSSR – jej HDP na 1 obyv. tvorí asi 1/4 ruského a 2/3 gruzínskeho alebo arménskeho HDP na 1 obyv. Z 15 zväzových republík bývalého ZSSR sú na tom horšie už iba Moldavsko, Kyrgyzsko, Tadžikistan a Uzbekistan. Zvlášť zahanbujúce je porovnanie so susedným Bieloruskom, ktoré malo pri rozpade ZSSR menší HDP na 1 obyv. a menej nerastného bohatstva než Ukrajina, ale v 90-tych rokoch ju predbehlo a odvtedy náskok zvyšuje.
V posledných mesiacoch sa síce na Ukrajine objavila určitá stabilizácia, je to však stabilizácia na veľmi nízkej úrovni. Navyše, celková situácia obyvateľov je bezútešná. Pred prevratom na Majdane bola hodnota dolára asi 8 hrivien, dnes je 28 hrivien, a to sa odrazilo i na kúpyschopnosti obyvateľstva. Avšak nielen tovary v obchodoch, aj komunálne služby, elektrina, voda či plyn prudko zdraželi. Situáciu zhoršuje i fakt, že súčasná Ukrajina je závislá na medzinárodných pôžičkách a tie sú viazané na „nepopulárne reformy“, ktoré dopadajú práve na nižšie príjmové skupiny. Naopak, napriek opakovaným vyhláseniam o boji s korupciou na Majdane zostal zachovaný oligarchický model vlády. Dokonca i nechválne známy Janukovyčov oligarcha R. Achmetov včas zmenil strany a jeho milionársky futbalový klub Šachťar Doneck dodnes reprezentuje Ukrajinu v Lige majstrov (i keď hrá mimo Donecka).
S ekonomickým úpadkom Ukrajiny je spojený aj demografický úpadok. V čase rozpadu ZSSR žilo na Ukrajine asi 52 miliónov ľudí, v súčasnosti je to asi o 20% menej (pri započítaní Krymu a Donbasu). Odliv však pokračuje znepokojivým tempom: minister P. Klimkin v septembri uviedol, že každý rok odchádza asi milión ľudí. Klesá pritom nielen počet obyvateľov vidieka, ale aj mestská populácia: v roku 1991 malo vyše milióna obyvateľov až päť miest (Kyjev, Charkov, Odesa, Dnepropetrovsk, Doneck), dnes majú nad milión už iba Kyjev a Charkov. Tieto mestá pritom opúšťa práve veľmi schopná časť mestskej populácie, od lekárov cez IT špecialistov až po zručných remeselníkov a nemá ich kto nahradiť. Na rozdiel od Ruska, kde imigrácia vysoko prevyšuje emigráciu, však Ukrajina nedokáže prilákať dostatok nových pracovníkov z cudziny.
Pokiaľ ide o migráciu Ukrajincov, vo všeobecnosti platí, že od rozpadu ZSSR ich najviac odišlo do Ruska – presné číslo nie je ľahké zistiť, ale ide zrejme až o 5 miliónov ľudí. Z EÚ dominuje ako cieľová destinácia Poľsko (vyše milióna), avšak na Ukrajinu ako na zdroj pracovnej sily sa lačno pozerajú politici i na Slovensku. Lenže snaha liečiť vlastný demografický deficit na úkor Ukrajiny povedie iba k prehlbovaniu ukrajinských problémov – stačí si uvedomiť, aké problémy vyvolala oveľa menšia migrácia mladých ľudí zo Slovenska na Západ po vstupe do EÚ. Odchod obyvateľstva je pre Ukrajinu skutočne tragédiou, pretože krajina má veľmi nízku natalitu. Keď pominie obdobie vlády P. Porošenka a spol., bude treba rozvrátenú krajinu obnoviť a to nepôjde s dôchodcami.
Ukrajinský nacionalizmus a slovenské mlčanie
Na Ukrajine dnes vo všeobecnosti panuje beznádej a rezignácia. Je to výsledok sklamania z nenaplnených očakávaní po prevrate na Majdane. Najmä mladí ľudia mali nerealistické predstavy o EÚ a dúfali, že dúfali, že silným protiruským postojom sa im podarí dosiahnuť rýchle zvýšenie životnej úrovne. Situácia sa však miesto zlepšenia zmenila iba k horšiemu. To sa stalo živnou pôdou pre extrémny nacionalizmus, ku ktorému sa vládna moc na Ukrajine uchýlila po sklamaní z „európskej perspektívy“. Niektoré významné pozície ovládli fašisti priamo, napr. predsedom parlamentu sa od roku 2016 stal A. Parubij, ale extrémny nacionalizmus sa stal ideológiou aj tých vládnych skupín, ktoré po prevrate na Majdane vystupovali ako demokrati. K nárastu šovinistických tendencií na Ukrajine prispieva aj začínajúca kampaň pred prezidentskými voľbami na jar budúceho roku.
Najznámejším prejavom tohto trendu je kult S. Banderu, ktorý dosiahol nevídané hranice a stal sa jadrom oficiálneho vnímania vlastnej minulosti. Zákony tento kult chránia a sankcionujú jeho spochybňovanie. Vláda podporuje aj fašistické festivaly ako napr. Baderštat, kde vystupujú ako partneri najextrémnejšie hnutia, napr. hnutie C14, ktoré je zodpovedné za protirómske pogromy na Ukrajine v tomto roku. Kult S. Banderu však vedie k ochladeniu vzťahov s Poľskom, tradičným podporovateľom prozápadnej Ukrajiny. Poľský minister zahraničia sa už vyjadril, že s kultom Banderu sa Ukrajinci do EÚ nedostanú. Ďalším nacionalistickým excesom na Ukrajine je potláčanie práv jazykových menšín cez zákon o vzdelávaní z roku 2017, čo skritizovala i Benátska komisia. Zákon zasahuje i maďarskú menšinu a preto sa stal dôvodom sporu Kyjeva s Budapešťou.
Je potrebné, aby aj slovenskí politici dokázali na Ukrajine povedať svoje výhrady. Ukrajinský veľvyslanec v SR si predsa tiež neberie servítku pred ústa a slovenskú vládu opakovane kritizoval. Žiaľ, napriek vývoju na Ukrajine vládni politici v SR mlčia. Keď však aj tradične proukrajinské Poľsko bolo schopné odsúdiť kult S. Banderu na Ukrajine, malo by to isté dokázať i Slovensko. Vláda SR nepodporila ani práva maďarskej menšiny v Podkarpatí, čo je zvláštne najmä na úlohu strany Most-Híd vo vláde. Rovnako paradoxné je aj to, že hoci nás vláda stále presviedča o potrebe vernosti „spojencom“, napr. pri vojenských cvičeniach v Pobaltí, našich spojencov z EÚ a V4 v ich sporoch s Kyjevom nepodporuje. Zdá sa, že „spojenecká vernosť“ platí, len keď je v záujme určitých veľmocí.
Branislav Fábry
.jpg)
