V nasledujúcom texte sa budem venovať témam:

• rezolúcia EP o strategickej komunikácii a zástupcovia ľudu?

• pochybný obsah rezolúcie,

• návrhy z rezolúcie,

• rezolúcia o slobode prejavu na Internete z roku 2006,

• zlyhávanie mainstreamu a tzv. ruská propaganda.

• kto koho ohrozuje?

Rezolúcia EP o strategickej komunikácii a zástupcovia ľudu?

Zásadnú úlohu v boji proti „ruskej propagande“ prebral na seba koncom roku 2016 Európsky parlament (EP), keď schválil rezolúciu o strategickej komunikácii proti propagande tretích strán. V rámci tejto rezolúcie zaradil EP do jednej skupiny hrozieb ruskú propagandu a propagandu hnutia ISIL, čo je samé o sebe viac ako pochybné. Ďalšie inštitúcie EÚ následne vytvorili nové nástroje na boj s „hybridnými hrozbami“ a dohodli si pritom aj spoluprácu s NATO.

Veľkou hanbou bolo hlasovanie poslancov v EP pri uvedenej rezolúcii. Za rezolúciu hlasovalo 304, proti bolo 179 a zdržalo sa 208 poslancov. Osobitne si treba všimnúť hlasovanie poslancov za SR. Polovica slovenských poslancov v EP rezolúciu podporila (Csaky, Kukan, Mikolášik, Nagy, Škripek, Štefanec, Zala, Žitňanská), druhá polovica sa zdržala. Proti rezolúcii nehlasoval vôbec nikto! Na základe tohto hlasovania potom niektoré organizácie nakreslili mapu rusofóbov v EÚ a Slovensko sa tam dostalo medzi štáty veľmi nepriateľské k Rusku. Je jasné, že uvedený postoj nereflektuje názor slovenskej verejnosti a občania SR vnímajú Rusko oveľa pozitívnejšie než ich „zástupcovia“ v EP.

Rezolúcia o ruskej propagande bola kritizovaná v rôznych krajinách sveta, kam EÚ „exportuje“ svoje hodnoty. Nad rezolúciou žasli v Ázijskej asociácii novinárov, podobne ako novinári v Latinskej Amerike. Najviac sa však museli ale diviť politici v Číne a v Rusku. Čína býva kritizovaná za to, že obmedzuje Internet, najmä Google, Facebook či ďalšie monopoly, ktoré sú podozrivé zo spolupráce so západnými vládami. Paradoxne, inštitúcie EÚ dnes na obhajobu svojich postupov v kyberpriestore preberajú čínske argumenty na boj proti agresívnej propagande cudzích mocností.

Pochybný obsah rezolúcie

V rezolúcii o strategickej komunikácii sa objavili niektoré zásadné obvinenia voči Rusku. Poslanci EP Rusku vyčítali najmä:

1.) Rusko financuje médiá a mimovládne organizácie pôsobiace proti EÚ.

2.) Rusko ohrozuje suverenitu a územnú integritu štátov EÚ.

3.) Rusko sa pokúša destabilizovať iné krajiny.

4.) Rusko podporuje populistov a extrémistov v krajinách EÚ.

5.) Rusko sa snaží destabilizovať spoločnú pozíciu EÚ a rieši veci bilaterálne.

Ad 1.) V rezolúcii, najmä v bode 8 sa uvádza, že Rusko financuje médiá (RussiaToday), tlačové agentúry (Sputnik), mimovládne organizácie (Russkij mir) a rôzne ďalšie skupiny proti EÚ, ktoré útočia na konkrétnych politikov. Táto kritika je zo strany EÚ zvláštna, pretože práve EÚ a jej členské štáty celé desaťročia financujú médiá a mimovládne organizácie v Rusku, ktoré útočia na konkrétnych ruských politikov. Dokonca aj Sacharovovu cenu, každoročne dotovanú a udeľovanú EP, vyhral v roku 2009 protivládny ruský Memorial a pochybná skupina Pussy Riot sa v roku 2012 dostala do finále. Všetko sa to pritom odôvodňovalo podporou občianskej spoločnosti v Rusku.

Ad 2.) V bode 7 rezolúcie sa zase spomína, že ruská propaganda je súčasťou subverzívnej kampane s cieľom oslabiť suverenitu a územnú integritu EÚ a jej členských štátov. Lenže boli to práve európske štáty, ktoré začali s jednostrannými zmenami územnej celistvosti v Európe (Kosovo). Rovnako zbytočné je aj vyzývavé správanie niektorých malých štátov EÚ voči Rusku: keď v roku 2007 podpísali Rusko a Estónsko po dlhých rokovaniach zmluvu o štátnej hranici, tak estónski poslanci pri ratifikácii k dohode jednostranne pripojili text s protiruským hodnotením histórie. Rusko preto od ratifikácie odstúpilo, Estónsko dodnes nemá dohodu o štátnej hranici s Ruskom a považuje to za hrozbu pre svoju územnú celistvosť…

Ad 3.) V bode 9 rezolúcie sa zase hovorí o potenciále Ruska destabilizovať iné krajiny a o tom, že Rusko využíva rôzne skupiny, vrátane extrémistov, na destabilizáciu iných štátov. Zo strany EÚ ide opäť o nepresvedčivé tvrdenie, pretože práve EÚ napomohla destabilizovať viacero krajín vo svojom susedstve. Stačí sa pozrieť na tzv. farebné revolúcie v bývalom ZSSR či na tzv. arabskú jar, kde boli štáty EÚ veľmi aktívne. Vedúci európski politici sa bezostyšne zúčastňovali opozičných demonštrácií na „Euromajdane“ v Kyjeve, dokonca i vtedajší nemecký minister zahraničia G. Westerwelle. Rusko sa podobnými aktivitami svojho ministra zahraničia vykázať nemôže.

Ad 4.) V rezolúcii (body 7 a 12) sa Rusku vyčíta podpora protieurópskych, populistických a zvlášť pravicovo-extrémistických skupín v EÚ. Tieto tvrdenia sú veľmi špekulatívne: stačí si spomenúť na konšpiračné teórie v našich médiách o tom, že Rusko vraj financuje M. Kotlebu. Lenže pokiaľ ide o podporu extrémistov, práve EÚ nemá čisté svedomie. Veď predstavitelia EÚ neváhali počas revolúcie na Majdane spolupracovať s ukrajinskými fašistami (Ťahnybok, Parubij) a európska podpora islamistov v Sýrii je tiež očividná.

Ad 5.) V rezolúcii (bod 7) sa uvádza, že Rusko využíva stretnutia s európskymi partnermi na účely propagandy a snaží sa oslabiť spoločnú pozíciu EÚ. Nuž, takéto konanie nie je žiadnym prekvapením, veď každý štát sa snaží rokovať v takom formáte, ktorý je pre neho výhodnejší. Navyše, podobne postupujú aj iné veľmoci, keď majú odlišný názor než EÚ. Stačí spomenúť, ako počas vojny v Iraku USA propagandisticky využívali tzv. novú Európu proti tzv. starej Európe. USA sa však v tejto rezolúcii nespomínajú. Naopak, rezolúcia opakovane požaduje aktívnejšiu spoluprácu s NATO…

Návrhy z rezolúcie

Podľa očakávania, rezolúcia o strategickej komunikácii prináša nielen obvinenia, ale aj návrhy ako „protieurópskej propagande“ čeliť. Tieto návrhy sa dajú rozdeliť do piatich častí:

1.) Prenesenie informačnej vojny do cudziny.

2.) Monitoring nepohodlných názorov.

3.) Obmedzovanie základných práv.

4.) Indoktrinácia obyvateľstva.

5.) Spolupráca s inými organizáciami, najmä s NATO.

Ad 1.) V rezolúcii jasne cítiť čierno-biele myslenie z obdobia studenej vojny a preto sa veľa ustanovení usiluje preniesť propagandistický boj na cudzie územie. Dôrazne sa požaduje zvýšenie výdavkov pre mimovládne organizácie a médiá v susedných krajinách. V bode 45 tieto výdavky označil EP dokonca za „strategickú prioritu“. Bod 26 požaduje viac peňazí na financovanie „slobody médií“ v rámci európskej susedskej politiky a bod 28 zase žiada väčšiu podporu pre „základné práva a slobody“ v zahraničnej politike či podporu „nezávislosti“ médií v susedných štátoch.

Uvádza sa aj viacero konkrétnych opatrení, napr. sa má pripraviť nový portál pre európsku susedskú politiku (bod 53), spomína sa podpora určitých mimovládnych organizácií (najmä European Endowment for Democracy). Z bodu 56 sa dá zase identifikovať, v akých geografických oblastiach by uvedená propaganda mala pôsobiť. Keďže by sa mala šíriť najmä v ruštine, arabčine, perštine a niektorých ďalších jazykoch, dá sa odvodiť, na koho sa má asi zameriavať. Toto ustanovenie tiež priamo vyzýva na boj za slobodu médií v Rusku. Keďže však tvrdšia propaganda v zahraničí zmenu pohľadu európskej verejnosti neprivodí, rezolúcia vyzýva aj na iné kroky.

Ad 2.) Jedným z paradoxov rezolúcie je fakt, že hoci v zahraničí chce EP propagovať slobodu prejavu, vo vnútroštátnom práve požaduje vnímať odlišné názory ako podozrivé. Rezolúcia pripúšťa, že nie každá kritika je protieurópskou propagandou, ale bod 25 otvorene požaduje pozorne sledovať zdroje „protieurópskej propagandy“. Bod 27 zase žiada viac peňazí na „strategickú komunikáciu“, najmä pre jednotku strategickej komunikácie EÚ, ako aj silnejšiu spoluprácu tajných služieb či inštitúcií EÚ. Osobne si myslím, že EÚ by sa mal skôr zaoberať otázkou ako zastaviť monitoring občanov, nie tým, ako monitoring posilniť, ale žiaľ, celkový trend pri garanciách práva na informácie je negatívny.

Ad 3.) Nielen vo vnútroštátnom práve SR sa stretávame s novým trendom zostreného „boja s extrémizmom“. Reštriktívna slovenská legislatíva je súčasťou celoeurópskeho trendu. Aj EP v bode 47 vyjadril obavu, že sociálne siete šíria nenávisť a v boji proti nenávisti požaduje zmenu legislatívy v členských štátoch. Rezolúcia opakovane uvádza, že nenávisť nemožno skryť za slobodu prejavu, otázkou však zostáva, ako tú nenávisť vymedziť.

Ešte nebezpečnejšia je však požiadavka na sprísnenie právnej zodpovednosti pri dezinformáciách (bod 35). Uvedená požiadavka je ľahko zneužiteľná, pretože sa vyžaduje vznik autority, ktorá bude rozhodovať o tom, čo sú dezinformácie, za ktoré možno ich šíriteľov právne sankcionovať. Krokmi na tejto ceste má byť pritom vydávanie verejného „Desinformationreview“ (bod 38) či zriadenie konta „@EUvsDisInfo“ na Twitteri (bod 35).

Ad 4.) Okrem reštrikcií vyzýva EP aj na ďalšie šírenie vlastnej propagandy a indoktrinácie. Za veľmi problematickú treba považovať predstavu, že možno zabezpečiť, aby verejno-právne médiá pôsobili ako vzor pre šírenie nestranných informácií (bod 51). Žiaľ, práve verejno-právne médiá v krajinách EÚ sú jedným z hlavných dôvodov nedôvery verejnosti a vo svojej súčasnej podobe nemôžu byť žiadnym vzorom nestranných informácií. S veľkou nedôverou treba vnímať aj bod 29, ktorý žiada väčšiu podporu na vybudovanie platformy pre tréning a vzdelávanie novinárov. Mohlo by totiž ísť o ďalšie zostrenie už tak neúnosnej politickej indoktrinácie novinárov.

Ad 5.) Veľmi nebezpečne v rezolúcii vyznieva i pripravovaná spolupráca EÚ a NATO, najmä s Centrom excelencie NATO pre strategickú komunikáciu (bod 55). Inštitúcie NATO sa ocitajú pod vplyvom USA a ich konanie nie je automaticky v záujme EÚ. Všetci sa pamätáme, že v roku 2013 sa objavili informácie o historicky najrozsiahlejšej sieti odpočúvania a špionáži zo strany americkej NSA. Táto špionáž sa dotýkala aj najvyšších politikov EÚ a bola aj jednou z hlavných tém v tzv. alternatívnych médiách. Určite by však nebolo dobré, keby „strategickú komunikáciu“ v mene EÚ pri podobných témach preberalo NATO. O tom, čo je pravda a čo dezinformácia vo vzťahoch medzi USA a EÚ a ako tieto „dezinformácie“ posudzovať sa nesmie rozhodovať v Centre excelencie NATO pre strategickú komunikáciu…

Rezolúcia o slobode prejavu na Internete z roku 2006

Zdá sa, že keď hodnoty ako sloboda prejavu a pluralita informácií nevedú k cieľom, ktoré si vládnuce elity v EÚ stanovili, tak ich dokážu veľmi ľahko opustiť a nahradiť kritikou „ruskej propagandy“ či volaním po „strategickej komunikácii“. Ruská propaganda síce určite existuje a pôsobí aj v EÚ, ale sama nie je až tak efektívna a príťažlivá. Jej hlavným spojencom je pokrytectvo západných médií a politikov. Toto pokrytectvo pokračuje aj v rezolúcii o strategickej komunikácii. Tá sa javí ako nečestná najmä pri porovnaní s viacerými dokumentmi EÚ v minulosti. EÚ totiž v minulosti silno podporovala slobodu prejavu v krajinách, ktoré Internet obmedzovali práve z obáv pred západnou propagandou. Pred 10 rokmi, v roku 2006, prijal EP dokonca rezolúciu o slobode prejavu na Internete.

V bode 4 rezolúcie sa uvádza: „(Európsky parlament) silno odsudzuje obmedzenia internetového obsahu, ktoré používajú vlády a nie sú v prísnom súlade s garanciami slobody prejavu či už ide o šírenie alebo prijímanie informácií; silno odsudzuje šikanovanie alebo väznenie novinárov a iných osôb, ktoré vyjadrujú svoje názory na Internete; vyzýva Radu a Komisiu, aby podnikla všetky opatrenia zoči-voči autoritám štátov, ktorých sa to týka, na prepustenie všetkých používateľov Internetu;“

V bode A. sa zdôrazňuje podstata slobody prejavu: „… toto právo zahŕňa možnosť vyjadrovať názor bez zasahovania a vyhľadávať, prijímať a šíriť informácie a idey cez akékoľvek médiá bez ohľadu na hranice. “

V bode C. sa poukazuje na význam Internetu pre slobodu prejavu: „… boj za slobodu prejavu sa z väčšej časti presunul on-line, keď sa Internet stal prostriedkom vyjadrovania názoru alebo voľby zo strany politických disidentov, demokratických aktivistov a ochrancov ľudských práv a nezávislých novinárov na celom svete. “

V bode E. sa vystupuje proti právnym obmedzeniam: „… obmedzenia na Internete by mali existovať len v prípadoch protiprávnych konaní, ako výziev na nenávisť, násilie, rasizmus, totalitnú propagandu a prístupu detí k pornografii či ich sexuálnemu vykorisťovaniu;“

V bode M. sa spomína význam slobody prejavu on-line pre EÚ: „EÚ by mala demonštrovať, že právo užívateľov Internetu je v srdci jej záujmu a je pripravená presadzovať slobodu prejavu on-line. Potvrdzuje to aj čl. I, pri ktorom sa píše:„potvrdzuje fakt, že sloboda prejavu je kľúčová hodnota, zdieľaná všetkými štátmi EÚ a tie majú vykonať potrebné kroky, aby ju chránili.“

Zlyhávanie mainstreamu a tzv. ruská propaganda

Je zaujímavé, ako sa pre predstaviteľov EÚ zmenil postoj k slobode prejavu na Internete v súčasnosti, keď je dôveryhodnosť tzv. mienkotvorných médií v Európe veľmi nízka. Verejnosť si už zvykla, že BBC, Euronews, TV5, ČT, RTVS a pod. vysielajú tie isté nedôveryhodné správy, prebraté z rovnakých zdrojov (napr. SOHR), avšak mnohé iné zásadné informácie zahaľuje akýsi „závoj mlčania“. Väčšina tzv. mienkotvorných médií sa pritom opakovane blamovala, od výmyslov o zbraniach hromadného ničenia v Iraku až po lživé informácie o nemocniciach v Aleppe. Práve pri týchto informáciách sa ukázal skutočný význam slobody prejavu on-line a alternatívnych médií.

Existujú mnohé objektívne príčiny, prečo ľudia v Európe prestali tzv. mienkotvorným médiám veriť a naopak, vyhľadávajú informácie z rozličných zdrojov. Každý rozumný človek dnes chápe, že keď si vypočuje na jednej strane informácie od BBC a na druhej strane informácie od RussiaToday (RT), tak môže získať vyváženejší pohľad na svet než keby sa opieral iba o jedno z týchto médií. Treba si uvedomiť, že hlavným nepriateľom západných médií dnes nie je ruská propaganda, ale ich vlastná nevyváženosť. Keby sa v západných tzv. mienkotvorných médiách vytvorilo pluralitné prostredie a mohli by dostatočne zaznieť i odlišné informácie, tak by ani kritizované ruské médiá nemohli dosiahnuť taký úspech, aký majú.

Je to paradoxné, ale po rokoch poučovania o slobode prejavu a občianskej spoločnosti v Rusku sa EP rozhodol varovať práve pred ruskou propagandou a výslovne pritom spomenul médiá RT a Sputnik. Lenže ak takéto dve médiá dokážu ohrozovať mnohomiliardový mediálny priemysel Západu, tak chyba zrejme bude na strane západných médií. Ako je možné, že RT je tak veľkou hrozbou pre množstvo vysoko-nákladových západných verejných či súkromných televízií, od CNN cez BBC až po DWTV?

Voči televízii RT sa vznášajú obvykle výhrady, že je financovaná Kremľom. Niet pochýb, že RT je financovaná z ruských verejných zdrojov, ale je celkový príjem RT v roku 2016 tvorilo asi 310 miliónov USD. Nejde až o takú mimoriadnu sumu – na porovnanie, malá RTVS má ročný príjem asi 130 miliónov USD (120 miliónov eur). Česká televízia zase dostala na rok 2016 asi 7 miliárd korún, teda cca 260 miliónov USD. Úplne zbytočné je spomínať rusko-jazyčné vysielanie médií ako Hlas Ameriky, ktoré ako nástroj západnej propagandy pôsobili ešte za socializmu. Hlas Ameriky dostáva z verejných zdrojov ročne 751 miliónov USD.

Kto koho ohrozuje?

Pri všetkom svojom úsilí čeliť „hybridným“ ruským hrozbám zabudla EÚ na hrozby, ktoré prichádzajú z úplne opačnej strany. EÚ nie je ohrozovaná len zo strany „ruskej propagandy“, ale ešte väčšmi zo strany americkej propagandy. Neprekvapuje, že tá propaganda sa v rezolúcii EP vôbec nespomína, ale nemožno si nevšimnúť množstvo európskych novinárov z tzv. mainstreamu, ktorí nekriticky oslavujú USA. Existujú pritom vážne podozrenia, že ich masovo korumpujú americké tajné služby. Do tejto činnosti Američania investujú veľa úsilia – zaujímavo tieto metódy korupcie popísal U. Ulfkotte v knihe „Kúpení novinári“. Zdroje informácií sa dajú dohľadať na jeho stránke.

Boj voči zahraničnej propagande v médiách, ktorý dnes vedie EÚ, dôverne poznajú aj iné štáty a väčšinou ho vedú voči propagande z USA a z EÚ. Práve EÚ a USA totiž masívne financujú novinárov, mimovládne organizácie a aktivistov v cudzích krajinách, aby šírili informácie, ktoré si želajú západné vlády. Aj v samotnom Rusku sa objavuje kritika obrovského množstva organizácií a médií, ktoré šíria západnú propagandu a vystupujú proti ruskej vláde. Európska únia tento postoj odmietala ako ruskú nedôveru voči občianskej spoločnosti. Naopak, pri obhajobe svojej finančnej podpory pre ruskú občiansku spoločnosť poukazovala na európske hodnoty, najmä na slobodou prejavu a slobodu združovania.

Rusko dlho bojovalo proti „západnej propagande“ obviňovaním a kritikou, postupne však našlo aj inteligentnejšie metódy, ako využiť slobodu prejavu na boj proti zahraničnej propagande. Jedným zo spôsobom je šírenie prozápadných propagandistických informácií priamo zo strany štátnej ruskej tlačovej agentúry RIA Novosti. Tá prevádzkuje stránku „inosmi.ru“, kde sa každý deň zverejňuje množstvo prekladov článkov zo západných médií, najmä tých kritických. Obvykle sa publikujú preklady z amerických, britských a nemeckých tzv. mainstreamových médií, no objavujú sa aj články zo Slovenska, vrátane najtvrdších útokov denníka Sme.

Je zaujímavé čítať, aké reakcie čitateľov v Rusku vyvolávajú propagandistické protiruské články, preložené zo západných médií. Mnohí čitatelia žasnú nad alarmujúcou neznalosťou Ruska zo strany novinárov hlavných západných médií a strácajú tak svoje ilúzie o Západe. Otvorené diskusie čitateľov k západnej kritike Ruska na verejno-právnej ruskej stránke určite západnej propagande nepomáhajú a nebolo by na škodu, keby sme mali i v SR podobne otvorenú diskusiu na stránke verejno-právneho média. Možno by to bol efektívnejší spôsob boja proti ruskej propagande…

Branislav Fábry