Bratislava 8. októbra 2018 (HSP/Foto: TASR/AP- Virginia Mayo)

Niet pochýb, že september 2018 sa do európskych dejín zapíše významným spôsobom. V priebehu tohto mesiaca vystúpili v Európskom parlamente so svojimi prejavmi dvaja politici, ktorí predstavujú dve rôzne chápania súčasných európskych problémov

Išlo o vystúpenia maďarského premiéra Viktora Orbána z 11. septembra, ktorým reagoval na Sargnetiniovej správu o demokracii a právnom štáte v Maďarsku, ako aj o vystúpenie predsedu Európskej komisie Jeana-Claudeho Junckera o stave Únie z 12. septembra 2018.

Napriek tomu, že obaja politici oficiálne reprezentujú ten istý stranícky smer v európskej politike a vo viacerých témach zdieľajú aj spoločné postoje, ich názory sa líšia. Rozdiel ich pohľadov pritom predurčuje aj diskusiu o európskej budúcnosti, ktorá bude rezonovať najmä pri voľbách do Európskeho parlamentu v máji 2019.

Orbán a hlasovanie o Maďarsku

Hlavným dôvodom pre vystúpenie Viktora Orbána  v Európskom parlamente bolo začatie procesu podľa čl. 7 Zmluvy o EÚ proti Maďarsku za porušenie princípov právneho štátu. Išlo o prvé takéto konanie a uskutočnilo sa v konfrontačnej atmosfére. K napätiu prispeli tak tvrdé vyjadrenia z oboch strán, ako aj fakt, že na obhajobu vlastnej pozície dostal Orbán len 7 minút.

Pokiaľ išlo o samotné hlasovanie, začatie konania proti Maďarsku podporilo 448 poslancov, 197 bolo proti a 48 poslancov sa zdržalo. Parlament považoval hlasovanie za úspešné, ale V. Orbán ho napadol kvôli formálnym dôvodom. Maďarská vláda avizovala, že sa obráti na Súdny dvor EÚ, pretože v požadovanom dvojtretinovom výsledku hlasovania o Sargnetiniovej správe neboli zohľadnené hlasy poslancov, ktorí sa zdržali.

Je pravdepodobné, že Súdny dvor EÚ uzná hlasovanie Európskeho parlamentu, avšak sankcie proti Maďarsku sa i tak zaviesť nepodarí. Už teraz je zrejmé, že ho budú blokovať viaceré štáty EÚ, najmä Poľsko a Taliansko. Toto konanie však vedie k ďalšej konfrontácii medzi Bruselom a Budapešťou. Orbán preto krátko po hlasovaní ukázal východný vektor svojej zahraničnej politiky, keď navštívil Rusko a stretol sa s Putinom. Pri návšteve Ruska však vystupoval dosť oportunisticky, pretože ešte na jar patrila maďarská vláda k tvrdým kritikom Ruska kvôli kauze Sergeja Skripaľa a na rozdiel od SR sa pridala ku krajinám, ktoré vyhostili ruských diplomatov.

Celkovo sa však zdá, že maďarská sa s kritikou EÚ dokáže dobre vysporiadať. Vďaka tejto kritike získal Orbán novú tému, s ktorou môže posilňovať svoju politickú pozíciu až do európskych volieb v máji 2019. Už teraz pritom vystupuje s novou mediálnou kampaňou o „obrane Maďarska“, organizuje zhromaždenia a jeho preferencie v Maďarsku naďalej rastú. Hlasovanie tiež dodalo Orbánovi celoeurópsky význam, o ktorom mohol ako premiér malej krajiny iba snívať. Aj vďaka nemu sa stal najdôležitejším symbolom novej skupiny euroskeptických politikov, ktorí sa chystajú získať veľký počet mandátov v budúcom Európskom parlamente.

Juncker a silnejšia Európa

Nárast podpory pre euroskeptických politikov ako Orbán je v priamom rozpore s tým, čo požadoval Juncker vo svojom prejave o stave Únie. Možno povedať, že základným motívom jeho vystúpenia bola idea silnejšej Európy. Predseda komisie to v prejave vyjadril slovami: „Je čas, aby Európa zorala svoj osud do vlastných rúk.“

Tento pohľad je v zásade správny a ešte pred pár rokmi by sa pod neho podpísali aj mnohí kritici súčasnej EÚ. Taktiež sa dá povedať, že keby podobný prejav urobil Juncker na začiatku svojho funkčného obdobia, išlo by o veľmi inovatívny a inšpiratívny prejav. Silenejšia ochrana hraníc, zvýšenie bezpečnosti proti teroristickým hrozbám alebo posilnenie právomocí v oblasti zahraničnej politiky ako vedúce idey mohli ovplyvniť situáciu Európy v nasledujúcich rokoch.

Problém je však v tom, že EÚ práve počas Junckerovho funkčného obdobia, ale celkovo počas posledného desaťročia, silnejšiu Európu nevytvárala, ale zväčša iba kopírovala politiku USA. Pritom na začiatku 21. storočia to vyzeralo naozaj tak, že v EÚ existujú sily schopné vytvárať vlastnú politiku, nezávislú od USA. Významný bol najmä postoj francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca a nemeckého kancelára Gerharda Schrödera, ktorí v roku 2003 odmietli podporiť vojenskú intervenciu USA v Iraku a dokázali vyvárať samostatnú politiku aj vo vzťahu k Rusku. Európska politika sa však postupne vrátila do vleku tej americkej, najmä pri ďalších vojnových konfliktoch na Blízkom východe.

Najvypuklejšie sa to ukázalo na Ukrajine v roku 2014, kde politický vplyv EÚ zaostal za vplyvom USA. Veľkým neúspechom bolo, keď traja ministri zahraničia štátov EÚ vo februári 2014 garantovali dohodu prezidenta Viktora Janukovyča a s lídrami Majdanu o predčasných voľbách, ale svoje garancie po jeho zvrhnutí rýchlo opustili. Situácia následne prerástla do občianskej vojny, pri ktorej začala EÚ kopírovať politiku USA. EÚ nedokázala vytvárať tlak na Ukrajinu a preto veľmi nepresvedčivo skončili i Minské dohody, pri ktorých hrali dôležitú úlohu Francúzsko a Nemecko. Situácia v zahraničnej politike EÚ sa začala meniť až po nástupe prezidenta Donalda Trumpa v USA, ktorý v zásadných otázkach začal vystupovať veľmi jednostranne a preto musela EÚ na nové skutočnosti reagovať.

Významnou témou, ktorú Juncker v prejave spomínal, bola aj lepšia ochrana hraníc a zvýšenie počtu policajných jednotiek Frontex na 10 000. Ako pri iných témach, keby sa návrh objavil na začiatku funkčného obdobia komisie, zrejme by sa stretol so všeobecnou podporou. Po sklamaní z európskej politiky v otázkach migrácie, najmä počas roku 2015, však už mnohé štáty vyjadrili nesúhlas s týmito plánmi, pretože ochranu hraníc vnímajú ako svoje suverénne právo. Rozumnou myšlienkou bola aj idea paktu s Afrikou a hľadanie vyváženého partnerstva namiesto presadzovania voľného obchodu. Keďže sa však práve Junckerova komisia vždy zasadzovala za voľný obchod a dohody o ochrane investícii, nemožno predpokladať, že by bola schopná na konci svojho mandátu vytvoriť spravodlivejší model ekonomických vzťahov vo svete.

Ako vrátiť dôveru v Európu?

Mnohé Junckerove návrhy v jeho prejave sa budú diskutovať i po jeho odchode z funkcie. Silnejšia EÚ totiž môže poskytnúť odpoveď na mnohé výzvy súčasného sveta oveľa efektívnejšie než národné štáty a silné inštitúcie EÚ predstavujú dôležitý nástroj v globalizovanej ekonomike.

Problémom je ale to, že EÚ sa môže zmeniť tak na nástroj ochrany európskych občanov proti veľkým ekonomickým subjektom, ako aj na nástroj presadzovania záujmov veľkých finančných skupín proti občanom. Pritom práve Juncker je vnímaný ako predstaviteľ záujmov oligarchie, keďže už ako premiér Luxemburgska bol tvorcom jedného z „daňových rajov“. Nedobre pôsobila aj jeho úloha pri záchrane záujmov veľkých bánk počas ekonomickej krízy v Grécku a zvlášť nešťastný bol spôsob, akým Trojka v roku 2015 donútila ľavicovú grécku vládu pokračovať v neoliberálnej ekonomickej politike.

Na záver možno konštatovať, že hoci občania EÚ majú len obmedzené šance ovplyvňovať rozhodovacie procesy v Bruseli, dokážu si uvedomiť, či sa sociálne napätia a rozdiely medzi bohatými a chudobnými v Európe zmenšujú alebo zväčšujú. Preto možno predpokladať, že ak by sa EÚ proti týmto negatívnym trendom dokázala postaviť a občanov lepšie ochránila, tak by mala aj väčšiu podporu medzi občanmi členských štátov. Potom by ju zrejme podporovali i populistickí politici…

Branislav Fábry (vyšlo v Literárnom týždenníku 33-34/2018)