Bratislava, 19. marca 2017 (HSP/Foto: TASR/AP-Geert Vanden Wijngaert)

V posledných rokoch sa v celej Európe šíri presvedčenie, že EÚ sa nachádza v existenciálnej kríze. Signály tejto krízy sú stále viditeľnejšie, od nástupu netradičných politických síl až po pritvrdzovanie rétoriky

Na tento trend sa rozhodli reagovať aj predstavitelia EÚ a predseda Európskej komisie J.-C. Juncker predložil Bielu knihu o budúcnosti Európy. V Bielej knihe sa diskutuje päť možných scenárov pre budúcnosť EÚ, ktoré by mali predurčovať vývoj približne do roku 2025. Existujú však aj zásadné témy, o ktorých sa v Bielej knihe nehovorí, hoci môžu byť pre budúcnosť EÚ oveľa zásadnejšie.

Päť navrhnutých scenárov

Predseda EK J.-C. Juncker navrhol päť scenárov, ktoré by sa dali pomenovať takto:

1.) ďalej ako doteraz,

2.) dôraz iba na spoločný trh,

3.) kto chce viac, nech koná viac,

4.) menej, ale efektívnejšie,

5.) viac spoločných politík.

Ad 1.) Prvý navrhovaný scenár je problematický už preto, lebo EÚ sa neustále mení a to dokonca aj vtedy, keď  „ústavné“ dokumenty EÚ zostávajú rovnaké. Zásadné zmeny nastali v EÚ najmä pod vplyvom gréckej krízy, utečeneckej krízy a sankcií proti Rusku, pričom išlo celkovo o zmeny k horšiemu. Aj keby sme teda prijali prvý navrhovaný scenár s tým, že možno pokračovať ako doteraz, je málo pravdepodobné, že by sme tým dokázali odstrániť krízový stav. Fakt, že o potrebe zmeny hovorí práve J.-C. Juncker, ktorý doterajšie trendy vývoja EÚ zosobňuje ako málokto, svedčí o tom, že jednoduché predlžovanie súčasného stavu si nedokážu predstaviť ani tí, ktorí tento stav vytvorili.

Ad 2.) Druhý scenár sa môže zdať pomerne realistický, skrýva však mnohé riziká. Takýto model by vyhovoval najmä nadnárodným koncernom, ktoré by mohli využívať všetky výhody súťaže medzi európskymi štátmi, neustále znižujúcich svoje sociálne štandardy. Široké masy by však profitovali oveľa menej, ak vôbec. Je tiež otázne, čo to znamená klásť dôraz na spoločný trh, pretože by sa nezabránilo tomu, aby nadnárodné koncerny zasahovali do suverenity štátov cez medzinárodné investičné dohody o ako napr. CETA.

Ad 3.) Tretí scenár hovorí o tom, že tí, ktorí chcú spolupracovať viac a užšie, tak môžu urobiť na základe vzájomnej dohody. Už teraz ale existujú oblasti, pri ktorých niektoré štáty participujú a iné nie (napr. menová únia). Je preto potrebné položiť si otázku, v akých oblastiach by mali spolupracovať všetci a v akých iba niektoré štáty. Veľký problém môže nastať, ak sa niektoré bohaté štáty rozhodnú spolupracovať medzi sebou a nie so všetkými členmi EÚ, ktorí by spolupracovať chceli. Za veľmi nešťastné pri tomto scenári považujem aj používanie pojmu „koalícia dobrovoľníkov“, ktorý evokuje spoluprácu agresorov z Iraku 2003.

Ad 4.) Scenár o tom, že treba robiť menej, ale efektívnejšie, znie síce zaujímavo, ale aj tu vznikajú praktické problémy. Pokiaľ ide o svoj rozpočet, je EÚ už v súčasnosti dosť úzko obmedzená a väčšinu z rozpočtu tvorí podpora poľnohospodárstva či štrukturálny rozvoj. V oblasti tvorby práva by tento scenár  znamenal zúženie okruhu politík, pri ktorých existuje výlučná alebo zmiešaná kompetencia EÚ. Na takomto vymedzení sa väčšinou nenájde jednota – typickým príkladom je energetická politika.

Ad 5.) Piaty scenár o tom, že treba robiť viac politík spoločne, má síce určité pozitíva, nie je však vôbec populárny. Prináša so sebou posilnenie právomocí Bruselu. Je však zložité prenášať kompetencie na inštitúcie EÚ v čase, keď majú tak zlú reputáciu. Európska verejnosť od Bruselu očakáva, že bude chrániť obyvateľov EÚ pred veľkými bankami a koncernami, realita je však taká, že Brusel chráni skôr záujem veľkých ekonomických subjektov. Pokiaľ sa budú zisky naďalej privatizovať a straty socializovať, je prenos ďalších kompetencií na EÚ prinajmenšom nevítaný.

Šiesty scenár pre EÚ?

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že uvedených päť scenárov popisuje určité možnosti vývoja EÚ v budúcnosti, vyhýba sa však pomenovaniu základných problémov, ktoré treba neodkladne riešiť. Ide o problémy demokracie, sociálneho štátu a mierovej zahraničnej politiky. Prvým veľkým problémom EÚ je obrovský deficit demokracie. V očiach verejnosti budí veľkú nedôveru, keď EÚ demokraciu hlása a šíri vo svete, pri vlastnom fungovaní však demokratické princípy ignoruje.

Najlepším príkladom demokratických deficitov v EÚ je Európsky parlament. Je jediným priamo voleným orgánom EÚ, avšak jeho právomoci sú veľmi obmedzené. Napriek istým zmenám v posledných 20 rokoch hrá EP v rozhodovacích procesoch stále iba podružnú úlohu. Vo väčšine parlamentov sveta tvorí legislatíva jadro parlamentnej činnosti, poslanci EP však dodnes nemajú ani len právo legislatívnej iniciatívy a iba spolurozhodujú o návrhoch nevolenej EK. Problémom je aj nerovnaká volebná váha mandátov z jednotlivých štátov či nezáujem politických strán vysielať do EP svojich hlavných predstaviteľov. EP často slúži ako sklad vyslúžilých politikov, ktorých sa strany zbavia tým, že ich „vykopnú hore“.

Okrem nedostatkov v oblasti demokracie treba upozorniť aj na deficity EÚ v oblasti hospodárskych a sociálnych práv, ktoré sú v EÚ systematicky odstraňované. Súčasný ekonomický systém EÚ je nastavený tak, že bohatí sa stávajú bohatšími a chudobní chudobnejšími. V situácii, keď sa v niektorých štátoch južnej Európy skoro polovica mladých ľudí ocitá bez práce, EÚ vytvára a podporuje záchranné mechanizmy pre banky. Dôchodcom sa zase politici vyhrážajú, že nebudú prostriedky na ich dôchodky, hoci sa súčasne toleruje systém daňových únikov pre veľkopodnikateľov.

EÚ dnes čelí masívnemu problému daňových únikov a neustále pritom deklaruje, že má záujem o riešenie tohto problému. Lenže viaceré daňové raje sa ocitajú priamo v EÚ. Medzi tieto daňové raje sa pritom nezaraďujú len Monaco či Guersney, ale napr. aj Luxembursko. A podľa mnohých názorov to bol práve J.-C. Juncker, kto vo funkcii premiéra (1995 – 2013) tento daňový raj vytvoril. Boj proti daňovým únikom tak trochu pripomína konflikt záujmov: J.-C. Juncker by mal zlikvidovať politicko-ekonomický systém, ktorý mu umožnil veľkú politickú kariéru v európskych inštitúciách…

Ďalšou veľkou témou, ktorá by sa v Bielej knihe mala spomínať, je otázka mierovej orientácie EÚ. Asi hlavným historickým úspechom európskej integrácie bolo, že sa podarilo zmieriť tradičných nepriateľov Francúzsko a Nemecko. Je preto veľká škoda, že podobnú politiku nepresadzuje EÚ aj vo vzťahu Rusku. EÚ by sa určite mala usilovať o vytvorenie priateľských vzťahov so svojimi najbližšími susedmi, najmä v bývalom ZSSR a na Blízkom Východe. Žiaľ, EÚ dnes podporuje presne opačnú politiku. Lenže vojenské riešenia, na ktorých európske štáty v 21. storočí participovali, k úspechu neviedli. Napriek tomu sa opäť rozbieha nová vlna závodov v zbrojení a štáty EÚ pri tom zohrávajú kľúčovú úlohu. Na návrat mierovej politiky do konania EÚ dnes myslí málokto, hoci by to bolo zrejme najdôležitejším spôsobom zabezpečenia budúcnosti pre Európu.

Odstraňovať príčiny, nie symptómy

Pre riešenie krízy EÚ je podstatné, či sa podarí odstrániť skutočné príčiny nespokojnosti más alebo či sa budú liečiť iba symptómy krízového stavu. Z hľadiska Európskej komisie je dôležité uznať a zmeniť nesprávny hodnotový obsah politiky EÚ v 21. storočí. Samotná zmena inštitucionálneho usporiadania nepovedie k lepšej budúcnosti EÚ, pokiaľ si Brusel nebude všímať názor Európanov či ich sociálnu situáciu. Väčšina obyvateľov EÚ zrejme nemá jasno, ktorý z Junckerových scenárov je najlepší, želá si však demokratickejšiu, sociálnejšiu a mierumilovnejšiu Európu. Ak sa o to bude usilovať aj EK, EÚ získa lepšiu perspektívu.

Vyšlo v Literárnom týždenníku 9-10/2017

Branislav Fábry