Odpoveď na Božie pozvanie je podľa neho v podstate jednoduchá, len ľudia si to niekedy zbytočne komplikujú. “Máme svoje plány, ktorých sa ťažko vzdávame. Pritom Boh nás najlepšie pozná a preto vie, kde môžeme byť najšťastnejší. Už to nehovorím len ako teóriu, ale začínam to pociťovať na vlastnej koži,” povedal s tým, že jeho pôvodným plánom bola totiž rodina. “Súčasná pandémia mi v niektorých oblastiach ukázala moju nezrelosť. Ak by sa táto nezrelosť prejavila v rodine – pri manželke a deťoch – tak by to mohlo skončiť veľmi zle,” zdôraznil minorita Tomáš.

Podľa neho rozhodnúť sa pre rehoľné povolanie je podobné, ako keď sa človek zamiluje. Takáto „zamilovanosť“ veľmi pomáha prehĺbiť aj vzťah s Bohom. “Ale treba pamätať na to, že – tak ako v manželstve – to nebude vždy prechádzka ružovou záhradou. Ako hovorí svätý Ján Pavol II., láska je rozhodnutie a emócie sú len surovým materiálom lásky,” upozornil Tomáš Vlček, podľa ktorého v príbehu jeho povolania zohrala veľkú úlohu aj obyčajná ľudská zamilovanosť – viackrát sa mu páčilo nejaké dievča, ktoré bolo aktívne vo farnosti alebo v spoločenstve. “Chcel som zabodovať, tak som sa snažil byť aktívnym aj ja – inak by som sa takýmto miestam a aktivitám zďaleka vyhol. Smejem sa, že som potom nestihol zabrzdiť a skončil som v reholi minoritov,” dodáva s úsmevom.

Za povolaním Tomáša stojí veľa ľudí. “Kňaz, ktorý sa ma z ničoho nič spýtal, či nechcem byť kňazom a otriasol tak celým mojím životom. Kňazi vo farnosti, ktorí mi dávali dobrý príklad a sprevádzali ma. Bratia z rehole minoritov, ktorí dali môjmu povolaniu konkrétnejší smer. Okrem nich stojí za mojím povolaním mnoho (aj neznámych) ľudí, ktorí sa za mňa jednoducho modlili, pretože videli, že niečo riešim – hoci som si to možno vtedy ani nechcel priznať…,” hovorí minorita Tomáš.

V kontexte žalmu 139, ktorý Tomáša počas hľadania jeho povolania sprevádzal, si myslí, že každý človek má svoje povolanie „od narodenia“ a počas života ho postupne odhaľuje. “Tu by som však chcel doplniť, že to nie je predurčenie – Boh nám dáva slobodu voľby. Kým som si myslel, že ak ma Boh povoláva, tak nemám na výber a ak ho odmietnem, tak pôjdem do pekla, nedokázal som svoje povolanie prijať a búril som sa voči nemu. Svoje povolanie som prijal až vtedy, keď som pochopil, že Boh mi dáva slobodu a zostane so mnou aj vtedy, keď sa rozhodnem inak. Stále sa však presviedčam, že Boh vedel, čo robí a vybral mi cestu šitú na mieru. Samozrejme, že by som mohol kráčať aj inou cestou, ale bolo by to oveľa náročnejši,” zdôraznil.

Boh dokáže podľa Tomáša prehovoriť ku každému človeku v každej situácii. “Ak človek potrebuje niečo mimoriadne, tak je to viera. Len vďaka viere dokážem uznať, že ku mne hovorí Boh. Len vďaka viere dokážem všetko opustiť a urobiť krok do neznáma. Ako Abrahám,” povedal minorita Tomáš.

Od prvého impulzu až po rozhodnutie vstúpiť do rehole prešlo u Tomáša približne osem rokov. “Božie volanie som prvýkrát zachytil asi ako dvanásťročný; tri roky som sa búril; po birmovke som začal seriózne hľadať; pred maturitou som na také rozhodnutie ešte nebol zrelý, rozhodol som sa až po druhom ročníku vysokej školy (študoval som informatiku) a pre istotu som ešte dokončil bakalára, aby som preskúmal, ako je to rozhodnutie pevné. Do rehole minoritov som vstúpil dvadsaťjeden ročný,” spomína.

Aká je cesta budúceho rehoľníka? Čo ho čaká na začiatku? “Ono sa to od rehole k reholi líši, ale hlavné rysy sú spoločné. Väčšinou má každá rehoľa človeka vyčleneného na to, aby sa venoval záujemcom o rehoľné povolanie. V Reholi minoritov bola táto úloha zverená mne a záujemcovia ma môžu kontaktovať na adrese povolanie@minoriti.sk,” hovorí Tomáš s tým, že pred vstupom do rehole by sa mali navzájom trochu spoznať: rehoľa kandidáta a kandidát rehoľu. “Ak naše spoločenstvo rozozná, že kandidát má povolanie, tak ho príjmeme do takzvaného postulátu. Je to rok, kedy sa záujemca zoznamuje s rehoľným životom, ale kedykoľvek môže z formácie odísť,” povedal Tomáš.

Po postuláte nasleduje ročný noviciát, počas ktorého sa záujemca pripravuje na zloženie prvých rehoľných sľubov. Noviciát prebieha v ústraní, aby „hluk sveta“ novica nerušil pri rozoznávaní povolania. Novici už žijú skutočný rehoľný život, nosia habit, ale tiež môžu kedykoľvek formáciu opustiť.

Po zložení prvých sľubov, ktoré sa potom každý rok obnovujú, pokračuje formácia v junioráte. Tu sa ponúkajú dve cesty: cesta kňaza alebo rehoľného brata. Kandidáti kňazstva študujú filozofiu a teológiu, rehoľní bratia majú formáciu prispôsobenú ich individuálnym potrebám a možnostiam. Juniorát sa končí zložením večných sľubov, a to najskôr tri a najneskôr deväť rokov po zložení prvých sľubov. Vtedy sa záujemca natrvalo stáva súčasťou našej rehole.

V utorok cirkev slávi sviatok Obetovania Pána, ktorý je spojený s Dňom zasväteného života. Pri tejto príležitosti TK KBS urobila viacero rozhovorov s rehoľníkmi.

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.