Bratislava/Minsk 20. júla 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Sergei Grits)

Sovietsky zväz utrpel najväčšie straty na ľudských životoch počas tejto vojny. Podľa rôznych odhadov od 23 do 27 miliónov ľudí. Jeho súčasťou bolo dnes už samostatné Bielorusko, ktoré čo sa týka percentuálnych strát zažilo katastrofu

V Bielorusku sa oslavuje 3. júla štátny sviatok oslobodenia mesta Minsk sovietskou armádou v roku 1944. Je to symbol víťazstva nad nacizmom v tejto krajine, ktorá zaznamenala obrovské straty na životoch počas tohto boja. Pre mnoho historikov sa dodnes tento už samostatný štát spája s Ruskom a preto ani na takzvanom Západe sa utrpeniu tamojších ľudí v týchto časoch nevenuje extra pozornosť. Ľudské straty boli tak obrovské, že dodnes sú predmetom sporov. Bývalý prominentný líder sovietskeho Bieloruska Piatro Masherau, sám bývalý partizán, hovorieval v širšom význame o každom štvrtom Bielorusovi, ktorý zomrel vo vojne. Lukašenko neskôr hovoril dokonca o každom treťom. Dôkazy, ktoré existujú hovoria minimálne o 1 900 000 Bielorusoch, častejšie sa používa číslo 2 230 000 počas troch rokov nemeckej okupácie, teda zhruba o 20%-30% z predvojnového počtu obyvateľov.

Najvyššie o zhruba 3 650 000 ľuďoch, čo by tvorilo zhruba 40% predvojnovej bieloruskej populácie vzhľadom na dnešné hranice. 500-600 000 však s veľkou pravdepodobnosťou bolo zabitých ako súčasť Červenej armády, viac než 1 000 000 zas bolo civilistov, napríklad židov, či roľníkov, ktorých zabili nacisti pri protipartizánskych operáciách a množstvo bolo aj zabitých ľudí, ktorí kolaborovali s nacistami z rôznych dôvodov, napríklad kvôli tvrdej stalinistickej diktatúre, ktorá panovala v Sovietskom zväze. Mnoho si len jednoducho vybralo určitú uniformu pri voľbe, či majú ísť do Gulagu alebo do Buchenwaldu. Mnoho ľudí v západnom Bielorusku nemalo pochopenie pre Moskvu, pretože sa stali sovietskymi občanmi len v roku 1939 po pakte Ribbentrop-Molotov. Medzi septembrom 1939 a júnom 1941 bolo do pracovných táborov deportovaných z týchto území približne podľa rôznych historických údajov od 100 000 do 300 000 osôb.

Propaganda takzvanej komunistickej strany prezentovala Bielorusko ako partizánsku krajinu, kde techniky takto používané nemali spôsobovať veľké straty sovietskej armáde, no pri nacistických odplatách mali naopak veľké straty civilisti. Nemecké plány pre Bielorusko neboli pozitívne. 25% ľudí sa malo germanizovať a asimilovať, zvyšných 75% sa malo vypudiť alebo odstrániť. Územie malo byť rozdelené do litovských a ukrajinských administratívnych častí a tiež Východného Pruska, zatiaľ čo centrálna časť bola Bieloruským vojenským okruhom a východná spadala pod nemecký vojenský režim.

Partizáni však boli napriek tomu do veľkej miery úspešní a často museli bojovať tvrdšie napríklad než už tak silno skúšaní juhoslovanskí partizáni, keďže ich územie bolo v hlavnom ťahu na hlavné mesto najsilnejšieho nepriateľa Nemecka. Na území Bieloruska sa vystriedalo niekoľko stotisíc partizánov, často aj cudzích štátnych príslušníkov, vrátane približne 400 Čechov a Slovákov a približne 300 Juhoslovanov. Nemci zničili približne 9 200 usadlostí a tiež zničili vyše 1-1,2 milióna budov. Viac než 600 dedín bolo odstránených, často vypálených s ich celou populáciou. 209 miest a mestečiek z celkového počtu asi 270 bolo zničených. Mnohé miesta boli zničené viackrát. Miestna židovská populácia stratila približne 90% svojich. Intelektuálna elita bola taktiež z prevažnej časti odstránená. Približne 380 000 ľudí bolo odvezených na otrocké práce mimo Bielorusko. Historické diela, knihy, knižnice a iný obrovský kultúrny odkaz z minulosti bol z veľkej miery zničený. Minské geto pre približne 100 000 židov bolo známe 1,5 metrom životného priestoru na osobu, no so žiadnym pre deti. Americký pozorovateľ po zhruba polročnom cestovaní Bieloruskom ho nazval najviac zdevastovaným územím na svete. Mestá ako Minsk, či Vitebsk boli v ruinách, mnohé stratili aj 80% svojich domov.

Nemci sa dopúšťali najbrutálnejších zverstiev, keď nevraždili iba odporujúcich vojakov alebo civilistov z radov mužov, ale aj ženy, mníšky a deti. Kompletne vypaľovali obce často aj s ich obyvateľmi zahnanými masovo do väčších budov, ktoré boli následne zapálené. V dedine Dory boli obyvatelia zapálení s kňazom v kostole. Prichádzalo aj k takým udalostiam ako napríklad jednej, kde hodili do jám s pieskom deti a dôstojník im hádzal do jám sladkosti zakiaľ sa topili a kričali o pomoc. Na inom mieste zamkli deti od dvoch do desiatich rokov vo vagónoch a nechali ich tam až kým nezomrú. Mnoho obyvateľov vidieka bolo používaných na odmínovávanie územia. Mnohých nechali utopiť v bažinách. Známe sú mnohé operácie ako Cottbus, Hornung, Hermann či Bamberg. Na viacerých týchto operáciách sa podieľali aj jednotky z iných kolaborantských krajín vrátane Slovenska. Najväčšie masakre boli v Antopole, Berazine, Novogrudoku, Bobrujsku, Čavusoch, Davyd-Haradoku, Dzyatlave, Grodne, Iwye, Chatyńi, Lakhve, Lenine, Lide, Luninieci, Lyubavichi, Malom Trostenetsi, Minsku, Motale, Obechi, Pinsku, Polotsku, Ponaroch, Škłoŭ, Slonime, Slutsku, Vitebsku, či Zheteli.

V Bielorusku u ľudu nepanovala ani silná podpora antižidovskej politiky. V malom mestečku Lakhva došlo k jednému z prvých povstaní v židovských getách, bolo to v roku 1942. V súčasnosti zas nepanujú ani veľké protinemecké nálady, naopak mnoho ľudí si túto krajinu vyberá ako cieľ pri svojej emigrácii. Symbolom odporu v Bielorusku sa stala Brest-Litovská pevnosť, ktorá na začiatku vojny odolávala prevahe Nemcov. Iný symbol je napríklad pamätník masakru v Chatyńi, ktorý sa odohral v roku 1943, kde je socha jedného z ôsmych ľudí, ktorí prežili, presnejšie však šiestich svedkov tragédie, otca Yuzifa Kaminského ako drží svojho mŕtveho syna Adama. Bielorusko sa po oslobodení začlenilo do Sovietskeho zväzu. 27. júna 1990 vyhlásilo zvrchovanosť a 25. augusta 1991 získalo samostatnosť. V súčasnosti má krajina niečo okolo 9 481 000 obyvateľov, z čoho je približne 81% a viac Bielorusov. Nepoddajnosť, bojovnosť a hrdinstvo, ktoré mnohí jeho obyvatelia prejavili počas jednej z jeho najhorších dejinných etáp by nemala upadnúť do zabudnutia.

Marek Kopilec