Miesto ešte zvolené nebolo, ale s termínmi je to už jasné, rokovanie sa môžu konať 15.–16. júna (prípadne jeden deň, ak samit bude jednodňový). V tejto dobe sa Biden bude už niekoľko dní nachádzať v Európe, zavíta na samit G7 v britskom Cornwalle (11.–13. júna) a na samit NATO v Bruseli (14. júna ). A ako líder západného sveta, teda v silnej pozícii, pôjde na schôdzku s Putinom, tak si to predstavujú v USA. Čo ale bude v skutočnosti?

Jednotný Západ formálne ešte stále existuje, okrem toho ubezpečuje seba aj ostatných, že prežil ťažké obdobie rozkolu za Trumpovho prezidentovania, keď bola spochybnená ako atlantická solidarita, tak budúcnosť aliancie USA a Európy. Sme znovu spolu, radujú sa v Európe, zatiaľ čo v USA stále zdôrazňujú svoju vernosť spojencom a spoločným hodnotám.

Ale všetky tieto hlasné slová nedokážu skryť rastúce reálne rozpory medzi dvoma časťami spoločného organizmu vytvoreného Anglosasmi po druhej svetovej vojne. USA chcú aj naďalej viesť Európu za sebou, avšak Európa si nemôže dovoliť existovať ďalej ako mladší partner USA. Nielen preto, že sa EÚ môže zachovať a posilniť len za úplnej suverenity, ale aj preto, že zápory z existencie v zostave jednotného Západu už dávno prekračujú klady.

Kým atlantický projekt globalizácie pod vedením Západu bol (presnejšie povedané zdal sa) úspešným, stačila Európe úloha vedeného, čo vysvetľovala tým, že patrí ku koalícii víťazov a pánov budúcnosti. Avšak akonáhle sa (po roku 2008) ukázalo, že žiadna globalizácia podľa západných (anglosaských) merítok nebude, ocitla sa Európa pred nutnosťou voľby. Nechať všetko tak ako je a ocitnúť sa v tábore porazených (áno, za niekoľko desaťročí, ale tie rýchlo uplynú), alebo sa zamerať na strategickú autonómiu, ktorá znamená nielen geopolitickú a vojenskú suverenitu, ale tiež možnosť samostatne nadväzovať vzťahy s centrami sily vznikajúceho viacpolárneho sveta, hrať vlastnú partiu v koncerte veľkých mocností.

Európska únia dodnes neurobila voľbu

Európska únia dodnes neurobila voľbu, balansuje medzi vernosťou atlantickej solidarite (teda zachovanie vazalskej závislosti na Anglosasoch) a náznakmi na získania geopolitickej suverenity. Za podobný nedostatok vôle je potrebné platiť, vrátane vzťahmi s inými centrami sily a svetovými veľmocami. Napätie s Ruskom, potom americká požiadavka ohľadom pripojenia k sankciám proti Iránu (teda, obetovať vlastné záujmy), ďalej útok na vzťahy medzi Európou a Čínou. Európa stráca oveľa viac než získava, čo si uvedomujú ako jednoduchí Európania, tak európske elity.

Čo bude prerokovávať Biden v Európe pred schôdzkou s Putinom? To isté, čo práve prerokovali v Londýne na schôdzke ministrov zahraničia G7, teda kladenie odporu Rusku a Číne. Ten istý program rokovania bude na samite NATO,” agresívne akcie Ruska a medzinárodné zmeny v bezpečnostnej sfére súvisiacej s posilnením Číny“.

Západné aliancie sa teda menia z geopoliticky útočiace (diktujúce celému svetu vlastné pravidlá v procese globalizácie) v obrannú, takto to prinajmenšom vyzerá z hľadiska rétoriky. Čo povedal na londýnskom samite nemecký minister zahraničia Heiko Maas?

“Je to schôdzka liberálnych demokracií, ktoré chcú spoločne čeliť autoritárskym režimom v celom svete.“ Teda, stará pesnička o autoritárskych Putinovi a Si Ťin–pching, ktorú zaspieval nedávno v Kongrese Joe Biden. Áno, Maas pritom hovorí aj o tom, že EÚ je pripravená vykonávať spolu s USA “politiku, ktorej cieľ spočíva v tom, aby sa nekopali nové jamy a nerozpútal sa nový konflikt medzi Východom a Západom.“ V skutočnosti to však vyzerá tak, že sa európski atlantisti ako napríklad Maas prispôsobujú absolútne ideologickému ťaženia proti “autokratom“ vyhlásenému Bidenovou administratívou.

Ideologická klišé, rovnako ako reči o tom, že Čína a Rusko “si začali prvé“, len zastierajú banálnu vec, Európe navrhujú účasť v zadržiavaní Ruska a Číny, teda vo výhodnej politike pre Anglosasov. Pričom toto zadržiavanie sa má konať hlavne na účet Európanov. Nejde o zrieknutie sa Nord Stream 2 (Berlín ho uháji), ale o zbavenie Európanov práva samostatne určovať rozsah a sféry svojich vzťahov s Čínou, Ruskom, Iránom atď.

Časy studenej vojny

Európu teda chcú vrátiť do stavu, v ktorom bola pred založením EÚ, do časov studenej vojny, aj keď dokonca aj vtedy dokázali Európania občas obhajovať svoje záujmy. Prvé plynovody, východná politika SRN na začiatku 70-tých rokov za Brandta, samostatná hra Francúzska, záujmy talianskeho biznisu v ZSSR, to všetko existovalo tak v rokoch zmiernenia napätia vo vzťahoch medzi USA a ZSSR, tak v rokoch rastu napätia medzi Washingtonom a Moskvou. Dnes sa Európanom len ťažko darí uhájiť dokonca aj tú 50 rokov starú úroveň samostatnosti vo vzťahoch s Ruskom. Môže sa im páčiť podobná situácia? Samozrejme nie.

Preto nebude mať Biden na stretnutí s Putinom žiadny mandát na rokovanie vydaný jednotným Západom, či už sa prednášajú vo vyhláseniach G7 a NATO akokoľvek vznešené slová o spoločnej “obrane Ukrajiny“, o “slobode pre Navaľného“ a čokoľvek ďalšie. Biden bude musieť hovoriť s Putinom ako prezident USA, a dokonca aj keď sa pokúsi konať ako “cisár Západu,“ neurobí to na ruského prezidenta žiadny dojem.

Symbolicky logickým miestom samitu by mohla byť Viedeň, a to nielen kvôli viac ako rozumnému postoju Rakúšanov (ktorí nie sú v NATO a dôsledne obhajuje svoje právo na vzájomne výhodné vzťahy s Ruskom). Viedeň už dvakrát hostila sovietsko–americké vrcholné schôdzky, pričom obe sa konali práve v júni, v roku 1961 medzi Kennedym a Chruščovom a v roku 1979 medzi Brežnevom a Carterom.

Oba samity boli jedinými schôdzkami týchto prezidentov. Po nich (ale nie v ich dôsledku) nasledovalo vyhrotenie vzťahov. Avšak bola v roku 1979 podpísaná vo Viedni Zmluva o obmedzení strategických zbraní, z ktorej sa potom stala START–3, ktorú vo februári predĺžili Biden a Putin. Bidenovi, ktorý rád spomína na svoje mýtické schôdzky s Brežnevom, a ktorý práve navštívil Cartera, to bude tiež príjemné.