Bratislava 21. mája 2020 (HSP/TSKE/Foto:TSKE)

Prinášame vám biblické zamyslenie vladyku Cyrila Vasiľa k Sviatku Nanebovstúpenia nášho Pána Ježiša Krista

Sk 1, 1-11

¹ Milý Teofil, v prvej knihe som rozprával o všetkom, čo Ježiš robil a učil od začiatku ² až do dňa, keď dal skrze Ducha Svätého príkazy apoštolom, ktorých si vyvolil, a vzatý bol do neba. ³ Po svojom umučení im poskytol mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve. ⁴ A keď s nimi stoloval, prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie: „O ktorom ste počuli odo mňa, ⁵ že Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým.“
⁶ A zhromaždení sa ho pýtali: „Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela?“ ⁷ On im povedal: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ⁸ ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj.
⁹ Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí. ¹⁰ A kým uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zastali pri nich dvaja mužovia v bielom odeve ¹¹ a povedali: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať.“ ¹²Vtedy sa vrátili do Jeruzalema z hory, ktorá sa volá Olivová a je blízko Jeruzalema, vzdialená toľko, koľko je dovolené prejsť v sobotu. ¹³ Keď ta prišli, vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. ^l4 Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.

Lk 24, 36,b- 53

³⁶ V tom čase, keď Ježiš vstal z mŕtvych, zastal uprostred svojich učeníkov a povedal im „Pokoj vám.“ ³⁷ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. ³⁸   On im povedal: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? ³⁹ Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte; že ja mám.“ ⁴⁰ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. ⁴¹ A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ ⁴² Oni mu podali kúsok pečenej ryby a plást medu.⁴³ I vzal si a jedol pred nimi.  ⁴⁴ Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojži šovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“ ⁴⁵ Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, ⁴⁶ a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych ⁴⁷ a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. ⁴⁸ Vy ste toho svedkami. ⁴⁹ Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!“ ⁵⁰ Potom ich  vyviedol  von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. ⁵¹ Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. ⁵² Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. ⁵³ Stále boli v chráme a velebili Boha.

Mk 16, 15-20

¹⁵ A povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. ¹⁶ Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. ¹⁷ A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, ¹⁸ hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“
¹⁹ Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha.
²⁰ Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali.

… podali mu kúsok pečenej ryby a plást medu … vzal si a jedol pred nimi …

Štyridsať dní Ježišovho nového života nie je zdokumentovaných svätopiscami tak, aby uspokojili dostatočne našu zvedavosť. Niekto by mohol povedať, že práve naopak, údaje sú síce príliš skromné, ale vyjadrujú všetko to, čo je potrebné. Jednoducho svojim učeníkom poskytol mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve.

Sériu dôkazov začína hneď po svojom zmŕtvychvstaní, keď musí svojich učeníkov – a cez nich aj nás presvedčiť o svojej „fyzičnosti“: „Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby a plást medu. I vzal si a jedol pred nimi. (Lk 24, 38-43)

Vzkriesený Ježiš nadväzuje so svojimi učeníkmi priame vzťahy: dáva sa im dotýkať a jedáva s nimi. Tým ich vyzýva, aby uznali, že nie je duch, ale hlavne, aby sa presvedčili, že vzkriesené telo, s ktorým sa im ukazuje, je to isté, ktoré bolo umučené a ukrižované, lebo ešte nesie stopy jeho umučenia. Ale toto pravé a skutočné telo má zároveň aj nové vlastnosti osláveného tela: už sa nenachádza obmedzené v priestore a čase, ale sa môže stať prítomným, kde Ježiš chce a kedy chce, lebo jeho ľudská prirodzenosť už nemôže byť zadržaná na zemi, ale patrí iba do božskej sféry Otca. Preto je vzkriesený Ježiš aj zvrchovane slobodný zjaviť sa tak, ako chce: v podobe záhradníka alebo „v inej podobe“ (Mk 16,12), ako je tá, na ktorú boli učeníci zvyknutí, a to práve preto, aby povzbudil ich vieru. (KKC 645)

Nezdá sa, že by Ježiš  vo svojom oslávenom tele, ktoré dokáže prechádzať cez zatvorené dvere, ktoré sa objavuje bez toho, aby bolo jasné ako sa na dané miesto dostalo, potreboval prijímať pokrm – ale na druhej strane, ak tým má učeníkov povzbudiť a presvedčiť, stoluje s nimi ochutná spolu s nimi z ryby a medu. Dokonca o sám chystá pohostenie pre svojich apoštolov. Keď ho stretávajú znovu na brehu Genezaretského jazera,  keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb. ^…  Ježiš im povedal: „Poďte jesť!“ … Ježiš pristúpil, vzal chlieb a dával im; podobne aj rybu. (Jn 2, 9.12.13)

Cirkevní otcovia komentovali tieto evanjeliové správy z viacerých uhlov pohľadu. Na jednej strane hovorili:  Ak pripustíme, že Pán naozaj jedol, pripusťme, že i všetci ľudia po vzkriesení budú čerpať výživu z potravy. Keď však Spasiteľ robí niečo z akejsi láskavosti, nie je to pravidlom a normou prirodzenosti, ako je tomu aj v iných prípadoch. Naše telá totiž vzkriesi ako neporušiteľné, no na svojom tele si ponechal otvory po klincoch a jazvu na boku, aby ukázal, že po vzkriesení zostala prirodzenosť tela a nezmenil sa na inú podstatu.

… poskytol mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval…

Sv. Pavol uvádza, že Kristus bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim. Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli. Potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom (1 Kor 15, 4-7) Viacnásobné „zjavovanie sa“, poskytovanie dôkazov o skutočnom živote – to všetko u apoštolov ešte celkom nerozptýlilo všetky pochybnosti. Evanjelista uvádza, že keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali.  (Mt 28, 17) A asi pritom nešlo len o tradične skeptického Tomáša.

Prijatie viery v Kristovo zmŕtvychvstanie je základom kresťanského ohlasovania a dodnes je skúšobným kameňom skutočnej viery. Ježiš už v podobenstve o boháčovi a Lazárovi predvída túto ťažkosť, keď na Lazárovo presvedčenie, že „ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie,“ jednoducho predvída aj dnešnú neochotu veriť, ktorá je spojená s neochotou podriadiť sa Božiemu zákonu: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“ (Lk 16, 30-31)

… už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela? … hovoril o Božom kráľovstve…

Apoštoli, aj po šokujúcom stretnutí sa so vzkrieseným Kristom stále ešte uvažujú – ako nejaký zotrvačník – v zmysle svojich dovtedajších, ťažko vykoreniteľných predstáv o pozemskom „kráľovstve“, či „kráľovstve Izraela“. Ako by chceli povedať: „Keď ťa už ukrižovali ako židovského kráľa, tak hádam im teraz ukážeš, že ním naozaj si!“ V podstate ide – iste neúmyselne – o posledné rúhavé pokúšanie prevziať svetskú moc.

Možno ešte stále snívajú o svojich funkciách, tak ako  si to predstavovala matka  Zebedejových synov: „Povedz, aby títo moji dvaja synovia sedeli v tvojom kráľovstve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ 

Ježiš vtedy odpovedal na túto žiadosť slovami o kalichu, ktorý ml piť a ktorý budú piť aj jeho apoštoli. „… odpovedal: „Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý mám ja piť?“ Oni mu vraveli: „Môžeme.“ ²³ On im povedal: „Môj kalich budete piť, ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo ľavici nepatrí mne; to dostanú tí, ktorým to pripravil môj Otec.“ (Mt. 20, 21-23) Takže žiaden prísľub spoločného vládnutia, ale prísľub kalicha prenasledovania.

Teraz, keď už Ježiš plne vypil kalich bolesti a umučenia je nástojenie apoštolov na svetskom kráľovstve ešte pochopiteľné. Ježiš im pritom počas celých tých 40 dní hovoril o Božom kráľovstve, ale zdá sa, že ešte stále nechápu mnohé súvislosti. Nemôžu, napriek všetkej dobrej vôli – k tomu je potrebná sila a múdrosť Svätého Ducha. Preto celú debatu o kráľovstve Ježiš ukončuje slovami: „keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami.“ (Sk 1, 6)

…musí sa splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch

… otvoril im myseľ, aby porozumeli Písmu…

Postupné vysvetľovanie Písma začalo už hneď po vzkriesení, keď sa Ježiš pripojil k dvom učeníkom utekajúcim z Jeruzalem a počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo (Lk 24, 27) Ale ani samotné slová niekedy neboli dostatočné na pochopenie. Vtedy v Emauzách nakoniec sa stalo pochopiteľným interpretačným kľúčom gesto lámania chleba, gesto Poslednej večere. Tak ako vtedy, aj v Emauzách Ježiš vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho.  Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“  (Lk 24, 30-32) Na pochopenie Písma niekedy nestačia samotné slová, ale sú potrebné aj vonkajšie znaky, gestá, symboly. Liturgia je sprevádzaná čítaním Písma, a samotná liturgia je aj pomôckou interpretá cie Písma.

Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. 

Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!“

Sv. Ján  Zlatoústy komentuje túto Ježišovu výzvu na očakávanie Svätého Ducha v Jeruzaleme tak, že  Ježiš podobne ako vojvodca nedovolí vojsku vyraziť na výpravu prv, než je vyzbrojené, tak ani učeníkom nedovoľuje vyraziť do boja pred zostúpením Ducha; preto dodáva – zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!

Potom ich  vyviedol  von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich… (Lk 24, 50)

Pred niečo viac ako štyridsiatimi dňami skupinka apoštolov  na čele s Ježišom kráčala tiež  tým istým smerom, na Olivovú horu. Koľko vecí sa ale odvtedy zmenilo. Zrada jedného z apoštolov, zapretie ďalšieho, zajatie, proces, umučenie, strata akejkoľvek ľudskej nádeje, ktorú zakrátko vystriedalo prekvapenie vzkriesenia, rozpaky, šok, zahanbenie – Ježišovo odpustenie, potvrdenie Petra v úrade, ktorý mu bol prisľúbený…

Čo všetko mohlo prebiehať v mysli apoštolov vystupujúcich tentoraz znovu na tú istú horu. Celý svet sa odvtedy zmenil.

Na tejto hore položili na Ježiša ruky jeho nepriatelia (Mk 26, 50), ktorí ho  odvádzajú na smrť – teraz on sám dvíha svoje ruky v geste žehnania nad apoštolov, ktorých odtiaľ posiela ako svedkov jeho umučenia a zmŕtvychvstania, ohlasovať toto evanjelium do celého sveta.

… oblak im ho vzal spred očí…  pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí …

Oblak a svetlo. Tieto dva symboly sú v zjaveniach Ducha Svätého neoddeliteľné. Už pri teofániách (Božích zjaveniach) Starého zákona raz temný, inokedy žiarivý oblak zjavuje živého Boha a Spasiteľa, zahaľujúc transcendentnú povahu jeho slávy: Mojžišovi na vrchu Sinaj, v stánku stretnutia a počas putovania na púšti a Šalamúnovi pri posviacke chrámu. Tieto predobrazy spĺňa Kristus v Duchu Svätom. Duch Svätý zostupuje na Pannu Máriu a zatieňuje ju, aby počala a porodila Ježiša. Na vrchu premenenia Duch Svätý prichádza v oblaku, ktorý zahaľuje Ježiša, Mojžiša a Eliáša, Petra, Jakuba a Jána, a „z oblaku zaznel hlas: ,Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!'“ (Lk 9,34-35). A napokon ten istý oblak vzal učeníkom spred očí Ježiša v deň nanebovstúpenia a zjaví ho ako Syna človeka v jeho sláve v deň jeho príchodu. (KKC 697)

… vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha“ (Mk 16,19)

Táto posledná etapa zostáva úzko spätá s prvou, čiže so zostúpením z neba, ktoré sa uskutočnilo pri vtelení.  Iba ten, ktorý „vyšiel od Otca“, sa môže „vrátiť k Otcovi“: Kristus. „Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka“ (Jn 3,13). Ľudská prirodzenosť ponechaná iba na svoje sily nemá prístup do „Otcovho domu“, do Božieho života a Božej blaženosti. Jedine Kristus mohol človekovi otvoriť tento prístup, „aby sme mali pevnú nádej, že sa ako údy jeho tela dostaneme do nebeskej vlasti, kam nás on predišiel ako naša Hlava a pôvodca našej spásy“.

Kristovo telo bolo oslávené už od chvíle jeho zmŕtvychvstania, ako to dokazujú nové, nadprirodzené vlastnosti, ktoré má odvtedy jeho telo natrvalo. Ale počas štyridsiatich dní, keď dôverne je a pije so svojimi učeníkmi a poučuje ich o Kráľovstve, zostáva jeho sláva ešte zahalená výzorom obyčajnej ľudskej prirodzenosti. Posledné Ježišovo zjavenie sa končí nezvratným vstupom jeho ľudskej prirodzenosti do Božej slávy, naznačenej oblakom  a nebom, kde odvtedy sedí po pravici Boha. To, že sláva Zmŕtvychvstalého bola doteraz zastretá, vysvitá z jeho tajomných slov povedaných Márii Magdaléne: „Ešte som nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu“ (Jn 20,17). To poukazuje na rozdiel v spôsobe, akým sa prejavuje sláva Krista vzkrieseného a sláva Krista povýšené ho do neba, kde sedí po pravici Otca.

Udalosť nanebovstúpenia, historická a súčasne transcendentná, vyjadruje prechod z jednej slávy do druhej. Celkom výnimočným a jedinečným spôsobom sa ukáže Pavlovi „ako nedochôdčaťu“ (1 Kor 15,8) v poslednom zjavení, ktorým ho ustanoví za apoštola.

Sv. Augustín, v spise  O symbole hovorí, že: „Toto sedenie teda nemáme chápať ako polohu ľudského tela, akoby Otec sedel zľava a Syn sprava. Pod pravicou tu chápeme moc, ktorú tento človek prijal od Boha, aby prišiel a súdil tak, ako predtým prišiel, aby bol súdený. Sedieť znamená prebývať, ako keď o niekom povieme: „v tomto bydlisku je usadený tri roky.“ Takto teda verte, že Kristus prebýva po pravici Boha Otca. Je blažený a prebýva v blaženosti, ktorá sa nazýva Otcovou pravicou. Všetko je tam pravica, lebo tam nie je žiaden žiaľ.„

Teraz už Kristus sedí po pravici Otca: „Výrazom pravica Otca označujeme Božiu česť a slávu, v ktorej Boží Syn jestvoval pred všetkými vekmi ako Boh a jednej podstaty s Otcom a v ktorej, keď sa v posledných časoch stal človekom, sedí aj s telom po tom, ako jeho telo bolo skutočne prijaté do tej istej slávy.“ Sedieť po pravici Otca znamená nastolenie Mesiášovho kráľovstva a splnenie videnia proroka Daniela o Synovi človeka: „Jemu bola odovzdaná moc, sláva a kráľovstvo; jemu slúžili všetky národy, kmene a jazyky. Jeho vláda je vláda večná, ktorá nezanikne, a jeho kráľovstvo nebude nikdy zničené“ (Dan 7,14). Od tej chvíle sa apoštoli stali svedkami Kráľovstva, ktorému nebude konca. (KKC 663-664) Kristovo Nanebovstúpenie znamená definitívny vstup Ježišovej ľudskej prirodzenosti do nebeskej sféry Boha, odkiaľ znova príde, ale ktorá ho zatiaľ uk rýva pred očami ľudí. (KKC 665)

Preto Sv. Ján Zlatoústy vo svojej homílii na Nanebovstúpenie hovorí: „Dnes je ľudský rod úplne zmierený s Bohom. Zmizol dávny a vražedný boj. My, ktorí sme neboli hodní života na zemi – vystúpili sme do neba. Dnes sa stávame dedičmi Božieho kráľovstva, my, čo si nezaslúžime ani pozemské, vystupujeme do neba a získavame za dedičstvo prestol kráľ a Pána. Ľudská prirodzenosť, pred ktorou cherubín strážil raj, bola pozdvihnutá nad všetkých cherubínov.“

Miesto, odkiaľ Ježiš vystúpil do neba, je uctievané vrcholku na Olivovej hory. Jedna stará správa hovorí: „Na celej Olivovej hore nie je asi žiadne vyššie miesto ako to, odkiaľ Pán podľa tradície vystúpil do neba.“ Zároveň už od počiatkov kresťanstva bolo toto miesto uctievané ako miesto, kde Ježiš vyučoval svojich učeníkov a kde im zjavil tajomstvo konca sveta. Historické dokumenty potvrdzujú, že kedysi stál na Olivovej hore svätý vysoko týčiaci sa chrám (jeho názov bol Eleona, čo znamená bazilika Olivovníka). Vieme, že tento chrám bol postavený ku cti Nanebovstúpenia Pána.

Bazilika Eleona bola rozborená Peržanmi v roku 614 „sotva čo perzský vojvodca zoskočil z koňa“. Posledný, kto opisuje krásu Eleony, je jeruzalemský patriarcha Sofronius (7. st.), ktorý píše v jednej oslavnej piesni: „Rád by som sa ponáhľal na miesto, kde Pán zasväcoval svojich učeníkov do Božích tajomstiev. Tu by som rád zotrvával. Potom by som rád vyšiel veľkou bránou dopredu na schody a obdivoval krásu Svätého mesta. Aké nádherné je pozerať sa na tvoju krásu z Olivovej hory, mesto Božie!“

Križiaci na Olivovej hore postavili novú stavbu na pamiatku nanebovstúpenia Pána (12. st.), v ktorej bol oltár s dvoma stopami, ktoré mali pripomínať, že toto je miesto, odkiaľ Pán vystúpil do neba. Tieto stopy sú však len ľudovou tradíciou, nie skutočnými odtlačkami Kristových chodidiel. Dokazuje to i fakt, že o uctievaní stôp nie je zmienka v oficiálnej liturgii kostola Nanebovstúpenia.

Sultán Saladin po dobytí Jeruzalema (12. st.) urobil z kostola Nanebovstúpenia mešitu, ktorá sa zachovala dodnes. A keďže i moslimovia uctievajú „proroka“ Ježiša, povoľujú kresťanom sláviť na tomto mieste jedenkrát v roku – na sviatok Nanebovstúpenia Pána svätú obetu.

„A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32). Vyzdvihnutie na kríž je znamením a predzvesťou vyzdvihnutia pri nanebovstúpení. Je jeho začiatkom. Ježiš Kristus, jediný Kňaz novej a večnej zmluvy, „nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou…, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou“ (Hebr 9,24). V nebi Ježiš Kristus bez prestania vykonáva svoje kňazstvo, „lebo žije stále, aby sa prihováral“ za tých, „ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu“ (Hebr 7,25). Ako „veľkňaz budúcich darov (Hebr 9,11) je stredom, hlavnou postavou a hlavným vykonávateľom liturgie, ktorá v nebi uctie va Otca na nebesiach.

Počas nanebovstúpenia sa napĺňa kňazský úkon požehnania a učeníci istotne prejavujú svoju vieru tým, že padnú na zem a skláňajú hlavu. Toto je prvá dôležitá skutočnosť: Ježiš je jediný a večný Kňaz, ktorý svojim umučením prešiel cez smrť a hrob, vstal z mŕtvych a vystúpil do neba; je pri Otcovi a prihovára sa v náš prospech. (porov. Hebr 9,24)

Aj v našej pozemskej liturgii, v rozličných modlitbách nachádzame výrazy dojímavé svojou ľudskosťou, ktoré slúžia na vyjadrenie božskosti Božieho Slova: „Ty, ktorý bez toho, aby si sa odlúčil od otcovského lona, najsladší Ježišu, si žil na zemi ako človek, dnes z Olivovej hory si vystúpil do slávy: a povýšiac súcitne našu padlú prirodzenosť posadil si ju vedľa seba k Otcovi.“ Sú to slová, ktoré nás spájajú so spevom Nárekov Veľkej soboty. Okrem toho nachádzame tému oslávenia našej padlej a zachránenej ľudskej prirodzenosti.

Niektoré tropáre sv. Romana Sladkopevca rozvíjajú ďalej: „Keď si naplnil plán našej spásy a pozemské si spojil s nebeským, vystúpil si do slávy, Kriste Bože náš, avšak bez toho, aby si sa nejako odlúčil od tých, ktorí ťa milujú. Zostávajúc neodlúčený od nich vyhlasuješ: Ja som s vami a nikto proti vám. Nechajte na zemi, čo je pozemské. Opustite to, čo je prach a popol, a potom príďte. Vzpriamme sa, zdvihnime oči i ducha do výšin, pozdvihnime pohľad a zmysly k nebeským bránam, hoci sme len smrteľní. Predstavme si, že ideme na Olivový vrch a vidíme Spasiteľa, ktorý sa vznáša na oblaku: Odtiaľ vskutku Pán vystúpil na nebesia. Odtiaľ ten, ktorý rád darúva, rozdal dary apoštolom utešujúc ich ako otec, uisťujúc ich, vedúc ich ako synov, hovoriac im: Nikdy vás neopustím: Ja som s vami a nikto proti vám.“

…zastali pri nich dvaja mužovia v bielom odeve…  

… Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba?

Evanjelista Lukáš, ktorý uvádzal aj pri prázdnom Kristovom hrobe prítomnosť dvoch mužov v žiarivom odeve rovnako aj pri tomto poslednom stretnutí Apoštolov so zmŕtvychvstalým Kristom  predstavuje dvoch mužov, ktorí kladú apoštolom podobnú otázku. Kým pri hrobe to bolo „prečo hľadáte…?“, teraz to je „…čo stojíte a hľadíte…?“

Pri hrobe sa ženy  rýchle rozbehli oznámiť radostnú zvesť. Aj teraz na Olivovej hore je táto otázka akýmsi popchnutím, prebdením z úžasu a výzvou k pohybu. Návrat do Jeruzaleme je prvou etapou. Je prípravou, chvíľou sústredenia, je očakávaním.

… jednomyseľne zotrvávali na modlitbách 

spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi…

Najužšie jadro Cirkvi, najbližší Ježišovi priatelia, a príbuzní – všetci tí, ktorí boli pri umučení roztratení sa teraz zjednocujú v spoločnej modlitbe, okolo tej, ktorá je najživším  sprítomnením Krista, pre jej najužšie spojenie s ním, okolo jeho matky Panny Márie.

Jednomyseľnosť … modlitba … Mária v strede – aj tak by sme mohli charakterizovať obraz prvotnej cirkvi, ktorá očakáva Ježišov návrat a ktorej bude udelený ďalší ľudsky nevysvetliteľný a nevysloviteľný dar – dar Božieho Ducha, podľa Ježišových slov „ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil … zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami“.

… s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. 

Stále boli v chráme a velebili Boha.   (Lk 2, 52-53)

Lukášovo evanjelium sa začína aj končí v Jeruzaleme, v chráme. Na začiatku nám evanjelista predstavuje Zachariáša, keď v chráme prináša kadidlovú obetu, ako mu bolo určené lósom (viď Lk 1,9). V závere počujeme o apoštoloch, ako sa po Ježišovom nanebovstúpení vrátili do Jeruzalema a stále boli v chráme. Keď Zachariáš po skončení svojej služby vyšiel z chrámu, nemohol prehovoriť a zostal nemý (Lk 1,20.22), lebo neuveril Pánovým slovám, ktoré sa mali splniť v svojom čase (Lk 1,20). Ježišovi apoštoli s veľkou radosťou velebili Boha, lebo už sa splnilo to, čo bolo predpovedané Zachariášovi, i to, čo bolo napísané dávno pred ním.
Na začiatku nám evanjelista predstavuje Zachariáša v pokročilom veku, ktorý už nemohol mať potomka, nemohol uveriť anjelovým slovám o tom, že mu manželka porodí syna, a nakoniec pre svoj nedostatok viery nemohol prehovoriť. Teraz nám predstavuje apoštolov, ktorí budú zanedlho vystrojení mocou z výsosti. Pretože uverili Kristovi, ktorý sa pre nás stal bezmocným a slabým (porov. Flp 2,5-8; 2 Kor 13,4), a nasledovali ho, dostanú moc odvážne o ňom hovoriť a byť jeho svedkami nielen v Jeruzaleme, ale aj medzi všetkými národmi. Tak budú mať nespočetné množstvo duchovných potomkov – budú sa k nim počítať všetci tí, ktorých získajú pre Krista.

Zachariáš vchádzal do chrámu (t.j. do veľsvätyne) na základe toho, ako mu to podľa zvyku kňazského úradu určil lós (Lk 1,9) a po skončení svojej služby z chrámu vychádzal. Ježišovi apoštoli sú teraz stále v chráme, ba viac, oni sami sa stávajú chrámom, v ktorom prebýva Boží Duch (viď 1 Kor 3,16; 1 Kor 6,19 2 Kor 6,16). Oni sami sú živými kameňmi duchovného domu vybudovaného na Kristovi a skrze Krista prinášajú Bohu príjemné duchovné obety (viď 1 Pt 2,4-6).

Posun od Zachariáša k apoštolom, vzdialenosť medzi prvou a poslednou stránkou Lukášovho evanjelia predstavuje cestu, ktorú je pozvaný prejsť každý, kto sa stretol s Kristom. Nemusí sa báť, že po nej pôjde sám a zronený (porov. Lk 24,17). Ježiš, ktorý „sa pevne rozhodol ísť do Jeruzalema“ (viď Lk 9,51), aby tam trpel a tretieho dňa vstal z mŕtvych, a aby nám tak získal odpustenie hriechov, sa aj dnes približuje ku každému a ide s každým (viď Lk 24,15), kto chce kráčať po jeho ceste. (porov. http://modlitba.sk/?p=5458)

Nanebovstúpenie nenaznačuje Ježišovu neprítomnosť, ale hovorí nám, že on je živý uprostred nás novým spôsobom. Nie je viac na nejakom presne určenom mieste ako bol pred nanebovstúpením; teraz je pri Bohu, prítomný na každom mieste a v každom čase, blízky každému z nás. Nie sme viac sami v našom živote, máme zástancu, ktorý nás očakáva a obhajuje. Nie sme viac sami, ukrižovaný a vzkriesený Pán nás vedie. Spolu s nami sú tu mnohí bratia a sestry, ktorí v tichu a skrytosti v ich rodinnom živote i práci, v ich problémoch a ťažkostiach, v ich radostiach a nádeji denne prežívajú vieru a prinášajú svetu, spolu s nami, prvenstvo Božej lásky, v Ježišovi Kristovi, ktorý vstal z mŕtvych, vystúpil do neba a je naším obhajcom.  (porov. Katechéza pápeža Františka 17.04 2013)

Aplikácia

Pochopenie Písem je jedným z darov, ktorým Kristus obdaroval svojich Apoštolov, svoju Cirkev. Pochopiť môžem to, čo dôverne poznám a čo mi je vysvetlené.

Aký je môj každodenný vzťah k Božiemu Slovu, ku Svätému Písmu. Je naozaj mojim každodenným pokrmom – aj mimo povinných liturgických čítaní?

Aké sú moje čakávania od vzkrieseného Krista? Nie som aj ja príliš zaujatý predstavou, že Kristovo víťazstvo nad hriechom a smrťou sa má prejaviť aj v jeho víťazstve nad svetom, vo vybudovaní jeho „kráľovstva“ už tu na zemi.

Cirkev neustále musí bojovať s vnútorným pokušením stotožnenia predstavy Božieho kráľovstva s ovládnutím tohto sveta – a to aj  s najlepšou túžbou urobiť tento svet podľa možnosti čo najviac „dokonalým“. Kdesi v hĺbke podvedomia možno aj v nás, najbližších Ježišových učeníkoch pracuje toto nenápadné pokušenie „obnoviť kráľovstvo Izraela“ a „stáť v kráľovstve po pravici a po ľavici.“ Druhým, opačným rizikom by bolo ostať ustrnutí s pohľadom upretým do neba, ale v skutočnosti nehybnými.

Ďalším pokušením je predstava, že sme ostali v tomto svete sami, že Pán Ježiš nás „opustil“ pričom zabúdame na to že Apoštoli sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali (Mk 16, 20) a na Ježišove slová ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. (Mt 28, 20)