Môj profil 
Predplatné
Catherine bola slobodnou matka, žila s dvoma deťmi vo Veľkej Británii. Muža, ktorý ju znásilnil, dobre poznala – boli priateľmi viac ako dva roky.
“Raz som bola u neho v dome. Cítila som, ako sa ku mne priblížil tak blízko, že mi to bolo nepríjemné. Chcela som ho odstrčiť a utiecť, ale stalo sa to tak rýchlo a bolo to tak rázne. Namiesto aby som bojovala, som úplne zamrzla,“ opisuje svoj zážitok mladá žena.
Muž pri napadnutí nepovedal ani slovo. Keď skončil, jednoducho vstal a odišiel. Aj žena odišla domov. „Bola som zranená, ani som nevedela ako veľmi. Chcela som byť rýchlo vo svojom bezpečnom priestore,“ zveruje sa Catherine.
Ťaživé tajomstvo
Mladá žena po príchode domov nechcela s nikým hovoriť. Mala pocit, že by ju ľudia súdili. Hovorili, že si za to môže sama alebo, že to bola jej chyba. Napriek tomu, že muža poznala, neoznámila to polícii.
Na ďalší deň útočníka vyhľadala. Keď sa ho opýtala, prečo to urobil, odpovedal, že si nič nepamätá. Nikdy však priamo nepovedal, že sa to nestalo.
Keď zistila, že je tehotná, muža opäť vyhľadala, aby mu povedala, že dieťa je jeho. Opätovne nepoprel, že dieťa nie je jeho. Catherine napriek znásilneniu na potrat nešla a ani o ňom nepremýšľala. Vedela, že je to možnosť, ako všetko vyriešiť, ale bola presvedčená, že zabitím dieťaťa by sa všetko len zhoršilo. Nie len kvôli dieťaťu, ktoré by pripravila o život, ale aj kvôli sebe samej. Pretože vyrovnať sa so znásilnením a ešte potratom by pre ňu bolo oveľa horšie, než sa vyrovnať so znásilnením a jeho dôsledkom – dieťaťom.
Bolestivá realita
Obdobie tehotenstva nebolo pre Catherine vôbec jednoduché. Ľudia v jej okolí, ktorí vedeli, že nemá partnera, si to postupne všimli a začali spriadať teórie, ako k tomu došlo. Napriek tomu, že to bolo pre mladú ženu nepríjemné, ani vtedy nikomu nepovedala skutočnú pravdu. Nechcela totiž nijakým spôsobom ovplyvniť budúci pohľad ľudí na ňu a jej dieťa.
Realita ženu dobehla vo chvíli, keď prvýkrát uvidela svojho syna. „Keď som ho prvýkrát držala v náručí, narazila som na vec, ktorá ma od tej doby prenasleduje. Má rovnaké oči ako jeho otec. Keď som ich prvýkrát uvidela, v tú chvíľu ma naplno zasiahla krutá realita.“
Ako chlapček rástol jeho oči boli stále viac podobné otcovým. Práve oči muža, ktorý ju znásilnil, si Catherine z incidentu vybavuje najviac, píše portál Novinky.cz.
“S čistým svedomím môžem povedať, že to, ako bol počatý, neovplyvnilo môj vzťah k synovi, aspoň nie vedome. Ale niekedy, keď sa na neho pozriem, a pripomeniem si, čo sa stalo, si hovorím, že on za to nemôže. Od chvíle, kedy sa narodil, ho bezpodmienečne milujem.”
Syn sa na svojho otca nijako zvlášť nepýta, občas ale nastali chvíle, kedy na to prišla reč. Napríklad v škole, keď deti zostavovali svoj rodokmeň.
Akékoľvek rozhodnutie vždy ovplyvní váš život
Catherine nikdy neľutovala, že sa rozhodla dieťa si nechať. Zmieriť sa s tým nebolo jednoduché, ale ako sama hovorí, nech sa rozhodnete akokoľvek, vždy to ovplyvní váš ďalší život.
“Keď dáte dieťa na adopciu, ovplyvní to zvyšok vášho života. Keď pôjdete na potrat, váš život sa tým zmení. A keď sa rozhodnete dieťa si nechať, tiež to váš život ovplyvní. Vždy to bude mať nejaký vplyv,“ vysvetľuje mladá žena.
Niekedy sa Catherine cíti osamelá, niekedy je to pre ňu naozaj ťažké, ale za najväčšie zlo považuje znásilnenie. To dobré, čo z toho vzišlo, je pre ňu jej syn. Podľa nej to ale nemusí u každého fungovať rovnako.
Snáď ešte zaujímavé slová na záver: „Všetky deti sú plánované, a niektoré aj ich rodičmi.“
.JPG)
.jpg)
