Banánová hrozba nad Slovenskom: skúsenosť ukazuje, že keď ide ozaj o veľa, záujem pána má prednosť

Bratislava 14. februára 2020 (HSP/Foto:SITA-Branislav Bibel)

Staré, a už zľudovené Voltairovo príslovie hovorí: kto vám skutočne vládne, to poznáte podľa toho, koho nesmiete kritizovať. Bolo by však vhodné ho doplniť ešte o ďalšiu vetu: kto vám skutočne vládne, to poznáte podľa toho, koho záujem sa tak či onak, pod takou alebo onakou zámienkou či právnou kľučkou napokon aj tak presadí

Je Slovensko skutočne zvrchovaný štát? Alebo je iba banánovou republikou, kde politici hrajú pred občanmi predstavenie a v skutočnosti musia poslúchať zahraničného pána? Odpoveď na túto otázku sa najlepšie ukazuje vo chvíľach, keď sa rozhoduje o niečom, čo sa priamo dotýka plánov a záujmov „pána“. Vtedy je v plnej nahote vidieť, kto je skutočne nezávislý obhajca práv obyčajného ľudu, a kto je iba vykonávateľ vôle kohosi zhora. Pre príklady skutočne nie je treba chodiť ďaleko, pripomeňme si dnes aspoň dva.

Tak napríklad superprogresívny bratislavský primátor vybavil Američanom, že obludný plot okolo ich veľvyslanectva na Hviezdoslavovom námestí tam legálne môže ostať najbližších šesť, prípadne deväť, alebo možno deväťdesiatdeväť rokov, keď v podstate zmaril dlhoročné úsilie predošlého vedenia mesta zbaviť sa tejto architektonickej vraždy najkrajšieho bratislavského námestia.

Je to na zaplakanie: práve keď už všetko bolo na najlepšej ceste túto hanbu mesta odstrániť, zásah „zhora“ to všetko zmenil. Práve keď sa už celkom jasne blížila chvíľa, keď by súdy bez akýchkoľvek pochybností museli definitívne potvrdiť právoplatnosť rozhodnutia tento škandalózny pomník neokolonializmu okamžite odstrániť, nastúpil pán Vallo. A tento pán, mimochodom, pôvodným povolaním vraj architekt (!), s ambasádou zakrátko po svojom nástupe do úradu uzatvoril na túto najnehanebnejšiu čiernu stavbu v meste, proti ktorej už dlhé roky protestujú nielen Bratislavčania, ale aj ľudia z ostatných kútov Slovenska, novú nájomnú zmluvu na šesť rokov, s opciou na ďalšie tri roky. Tým nielen zmaril úsilie svojich predchodcov, ale zároveň šancu, že železné monštrum zmizne, oddialil na veľmi hmlisté neurčito. Píše o tom napríklad bloger Martin Borguľa tu.

No ale povedzte: čo iné sa reálne od pána Valla dalo čakať? On je z rovnakého progresívneho hniezda ako pani prezidentka, ktorá napriek očividnej povinnosti oznámiť zrušenie toxického dohovoru o zaobchádzaní so ženami na istanbulský spôsob, pod trápnymi zámienkami a výhovorkami, sa rozhodla jednoducho odignorovať vôľu parlamentu. Celé Slovensko sa na to neveriacky pozerá, ale úprimne: mohla táto „nestranná a nadstranícka“ pani konať inak? Neostalo jej iné, len si budovať svoj večný pomník z blata a hanby, pretože voči vôli jej zahraničných pánov je bezmocná. Toto by mal už konečne pochopiť každý, kto sa nechce po voľbách opäť raz cítiť sklamaný a podvedený: ľudia ako Vallo či Čaputová jednoducho budú robiť úplne všetko, čo si len zaželá strýčko Sam alebo jeho chápadlá.

Táto hrozba nie je iba virtuálna, teoretická, zveličená. Ide o veľa! V šuplíku Ministerstva zahraničných vecí napríklad leží návrh jednej zaujímavej zmluvy. Podľa tohto návrhu vraj máme najmocnejšej vojenskej veľmoci na svete odovzdať naše vojenské letiská aj s okolím do ich takmer neobmedzenej moci. Za čo? Za to, že si ich zrekonštruujú a prispôsobia svojim potrebám! Dosluhujúcej vláde sa horko-ťažko podarilo túto “supervýhodnú” ponuku dočasne zažehnať – lenže do paláca čoskoro prídu noví páni, ktorí budú čeliť skutočnosti, že Slovensko je poslednou z východoeurópskych krajín EÚ, ktorú ešte Američania nemajú podobným spôsobom podchytenú. Niet najmenších pochybností, ako sa toto nové panstvo k veci postaví, ak to budú kádre z rovnakého vrhu ako Vallo či Čaputová.

Ivan Lehotský