Zišli sme sa, aby sme si spoločne pripomenuli slovanských apoštolov a našich vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda.

Sláviť túto spomienku dnes, tu, spoločne, v chráme im zasvätenom, v kolégiu, ktoré nesie ich meno má aj osobitný duchovný odtieň. Je to akási ďalšia pridaná hodnota, pretože na tomto mieste môžeme pociťovať niečo osobitné, nazvime to – genius loci – duch miesta, pripomínajúci širšie udalosti a súvislosti. Slovenské kolégium i táto jeho kaplnka sú totiž nerozlične spojené s cyrilometodským dielom, jeho duchom, jeho odkazom, jeho prienikom do našich moderných duchovných dejín, do dejín cirkvi i do dejín spoločenského života nášho národa.

Čo v sebe skrýva, tento chrám, tento dom? Odpoveď je viacvrstvová.

Je tu dnes Slovenské kolégium sv. Cyrila a Metoda, kedysi Slovenský ústav, je to dom, kde sa kedysi vzdelávali mladí študenti, kde dnes bývajú kňazi, ktorí sa na pápežských univerzitách špecializujú v jednotlivých odboroch posvätných vied, je to miesto  spojené so spisovateľskou a vydavateľskou činnosťou reprezentovanou množstvom napísaných a vydaných kníh, miesto, ktoré bolo domovom vyhnancov, utečencov, exulantov, miesto ich nádeje, očakávania i naplnenia túžob aj po uskutočnení národnej samostatnosti i náboženskej slobody v nej realizovanej.

Je to miesto upomínajúce na vlasť na naše rodné Slovensko i naše väzby s Rímom, s jeho biskupom, s centrom Cirkvi.

Všetky tieto skutočnosti a súvislosti by sme mohli označiť ako spojnice,  ktoré spájajú život a dielo slovanských apoštolov Sv. Cyrila  Metoda, so zmyslom a činnosťou inštitúcie v ktorej sa nachádzame a ktoré sú súčasne odkazom aj pre nás ako účastníkov tejto dnešnej slávnosti.

Nuž pozrime sa trochu po poriadku na jednotlivé  menované aspekty.

Vzdelanie

„ … my Slovieni sme prostý ľud a nemáme nikoho, kto by nás naučil pravdu a vyložil nám jej zmysel“  (ŽM 5). Týmito slovami pozýval knieža Rastislav sv. Cyrila a Metoda do svojej krajiny. Tento prezieravý vladár považoval už vtedy vzdelanie za dôležité pre rozvoj. Preto solúnski bratia „začali… ich deti vzdelávať v písme“ (Ital. III), pričom neučili len cirkevné predmety, ale aj „iné učenia: gramatiku a muziku“ (ŽK XV varianta Lavrov Mater. 26-27).

Aj pri začiatkoch Slovenského ústavu, bol jeden z jeho cieľov poskytnúť vzdelanie  prípadným budúcim kandidátom na kňazstvo a preto tu fungoval malý seminár, teda vlastne gymnázium, ktorým prešli generácie chlapcov zo slovenskej diaspory.

Aj dnes máme tu v Ríme na štúdiách mladých ľudí, ktorí sa vzdelávajú v rôznych odboroch, aby rozvinuli im zverené talenty a raz aby tak prinášali  plody aj pre dobro svoje vlasti.

Rozvoj vzdelania a vedy – to je odkaz sv. Cyrila a Metoda aj dnešnému Slovensku, či už ide o spravodlivé ohodnotenie tých, ktorí vyučujú na všetkých stupňoch škôl, či o primerané investície do všetkých vedných odborov. Keď podčiarkujeme, že „do všetkých“, tak to platí aj o odbory humanistické. Veď čomu učili našich predkov sv. Cyril a Metod? Neučili nás metalurgiu, poľnohospodárstvo ani ekonomiku, aj keď išlo a ide o nevyhnutne dôležité vedy, ale učili zdanlivo neužitočné veci: písmo, gramatiku, literatúru, právo, muziku. Možno tieto vedné odbory neprispievajú k bezprostredným výrobno-technickým výsledkom, ale predsa zveľaďujú ducha národa. Pokrok a úroveň rozvoja spoločnosti sa nemerajú len v sile armád,  tonách odliatej ocele a vylisovaných plechov, ani v miliónoch zjedených hamburgerov pretože kultivovanie ľudského ducha je trvalejšie a hodnotnejšie ako rinčanie zbraní, či lisovanie plechov, a pojedanie hamburgerov, pretože prispieva k pokroku jednotlivca i celého ľudstva zveľaďovaním  všetkých ľudských schopností, ktoré sa tak – či už priamo, alebo nepriamo – stávajú prostriedkom  služby  blížnemu. Na to by mali pamätať aj zodpovední vedúci našej spoločnosti aj dnes pri hľadaní priorít i pri prejavení podpory a rozvoja štúdií i vedy.

Výchova a formácia kňazov

Na mozaike v tomto chráme vidíme našich slovanských apoštolov obklopených mladými mužmi. Ide o symbolickú reprezentáciu tých  okolo dvesto „kňazov diakonov a subdiakonov, ktorých  umierajúc (sv. Metod) nechal v hraniciach svojej cirkvi“ (Ž Klim. VI, 23). Niektorí z nich prijali kňazské svätenia tu v Ríme, tak ako sa aj táto kaplnka v minulosti stala miestom kňazských svätení. Zaiste, že učeníci našich apoštolov pokračovali vo svojom vzdelávaní aj tu v Ríme,  a sv. Cyril  sa aj tu v Ríme ďalej aktívne venoval svojej profesorskej činnosti, keď v kláštore pri chráme sv. Praxedy – prijímal návštevy vedychtivých Rimanov, ktorí „neprestajne chodili k nemu a vypytovali sa ho o všetkom a prijímali od neho dvojnásobné i trojnásobné vysvetlenie“. (ŽK XVII).

Dnes  slovenskí kňazi na rímskych univerzitách nielen študujú, ale na siedmich univerzitách aj vyučujú, pričom niektoré z nich viedli, či vedú, sú dekanmi fakúlt, rektormi medzinárodných kňazských kolégií. Bolo by však potrebné, aby sa štúdium teológie neobmedzilo len na získanie akademického titulu, ale aby aj po návrate do vlasti  získané skúsenosti ďalej zhodnocovali, aby sa aj na domácich teologických fakultách a v seminároch viedol akademický život, ktorý by bol zdrojom inšpirácie a dôkazom večnej aplikovateľnosti právd evanjelia v nových súvislostiach.

Aj dnes stojí pred cirkvou na Slovensku tá istá úloha, ktorú mali pred sebou sv. Cyril a Metod a ktorú encyklika Slavorum Apostolidefinuje nasledovne: „Aby dobre preložili evanjeliové pravdy do novej reči, museli sa najprv postarať o to, aby dobre poznali vnútorný svet tých, ktorým chceli hlásať Božie slovo dôverne známymi obrazmi a pojmami. Správne vštepovať biblické poznatky a grécke filozofické pojmy do veľmi odlišného kontextu dejinných skúseností a myšlienok sa im javilo ako nevyhnutná podmienka pre úspech misijnej činnosti. Išlo o novú metódu katechézy. (Slav. Apostoli 11).

Aj dnes  je to úloha celej  cirkvi, najmä tých, ktorí ju inštitucionálne reprezentujú – znovu prekladať slová a ducha evanjelia do reči zrozumiteľnej ľudu, a predkladať  večné pravdy do reči „dnes“ zrozumiteľnej. Je to pre nás výzva k novej evanjelizácii, ku ktorej vyzýva aj pápež František v exhortácii Evangelii gaudium(čl. 41-42) kde hovorí okrem iného i o potrebe obnoviť cirkevný jazyk.

„ Lebo čo sa týka pokladu kresťanského učenia, „jedna vec je jeho podstata… a druhá je spôsob formulácie jeho vyjadrenia“. Stáva sa totiž, že veriaci – zvyknutí na svoju reč, ktorej rozumejú –, keď počúvajú bezchybný ortodoxný jazyk, odnesú si niečo, čo nezodpovedá skutočnému evanjeliu Ježiša Krista. So svätým úmyslom komunikovať o pravde o Bohu a človeku im pri niektorých príležitostiach ponúkame falošného boha alebo ľudský ideál, ktorý nie je skutočne kresťanský. Takýmto spôsobom sme verní nejakej formulácii, ale neodovzdávame podstatu. Toto je najväčšie riziko. Pamätajme, že „vyjadrenie pravdy môže mať veľa podôb. A obnova vyjadrovacích foriem je nevyhnutná na odovzdávanie nepozmeneného významu posolstva evanjelia dnešnému človekovi“ … Preto je potrebné pamätať na to, že každé predkladanie náuky sa musí konať s postojom hlásania evanjelia, ktorý prebúdza súhlas srdca skrze blízkosť, lásku a svedectvo.“

Dar slova a jeho odovzdávanie

S menami  sv. Konštantína-Cyrila a sv. Metoda sa nerozlučne spája história slovanského písomníctva. A preto mních Chrabr,  možno jeden zo žiakov  sv. Cyrila a Metoda, alebo z ich školy,  to vo svojom traktáte o slovanskom písomníctve Skazanie o  pismenech  píše:

„Ak sa opýtaš gréckych učencov, hovoriac: „kto vám písmo vytvoril alebo knihy preložil a kedy?“, to máloktorí z nich budú vedieť. Ak sa však opýtaš slovienských  vzdelancov hovoriac: „kto vám písmo vytvoril alebo knihy preložil a kedy?“, to všetci budú vedieť a odpovedajúc takto povedia: „svätý Konštantín Filozof, nazývaný Cyril, ten aj písmo vytvoril, aj knihy preložil a tiež Metod, brat jeho. Lebo sú ešte živí, ktorí ich videli.“ (Skazanie o  pismenech, 9.)

Anomáliou vzniku slovanského písomníctva je skutočnosť, že sa nezačalo rozvíjať postupne od jednoduchých prejavov, k  náročnejším formám, ale že hneď od svojho prvopočiatku sa objavuje vo vyspelej podobe, schopnej priblížiť biblické, právne i teologické texty. Apoštoli Slovanov okrem toho vložili do kolísky rodiacej sa slovanskej literatúry, ako cenný dar, nielen preklady klasických diel ale aj viacero drahokamov vlastnej literárnej tvorby.

Dar písma i Písma a literatúry je výsledok spolupráce, synergie, medzi Božou múdrosťou a ľudskou inteligenciou. „Odišiel teda Filozof a podľa svojej starej obyčaje sa oddal modlitbe spoločne s inými pomocníkmi. A skoro potom ho osvietil Boh, ktorý počúva modlitby svojich služobníkov, a vtedy zložil písmená a začal písať text evanjelia: Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol Slovo.“  (Život Konštantína XIV)

Dar  služby cez písané slovo sa rozvíjal aj na tomto mieste, v Slovenskom ústave, ktorý po dlhé desaťročia suploval nemožnosť duchovno-náboženskej tvorby a tlače na Slovensku v období komunizmu. Tu sa kultivoval moderný slovenský teologický jazyk,  tu v slovenskom Ríme vznikli moderné preklady sv. Písma, preklady katechizmu, liturgických textov, tu sa vydávali básnické zbierky exilových slovenských básnikov.

Dnešné slobodné Slovensko a jeho kultúra majú, po pravde povedané, byť za čo vďačné tej hŕstke slovenských kňazov, exulantov, nadšencov milujúcich rodnú reč i ľud, ktorý ňou hovorí a ktorý po desaťročia trpel hladom po duchovnom slove.

Dnes možno zažívame  aj na Slovensku infláciu a devalváciu písaného i hovoreného slova. Múdrosť v reči, vážnosť vysloveného slova, záväznosť daného slova – tieto hodnoty potrebujú dnes u každého z nás – aj tu v Ríme aj na Slovensku – istú obrodu a obnovu. Vo svete plnom slov, často v záplave  banálnych, prázdnych ba aj brutálne znevažujúcich slov, v časoch prekrúcania významu aj takých slov, ktorými sú označované primárne antropologické javy, ako rod, manželstvo, či rodina, sme vyzývaní k tomu, aby sme dávali svojim slovám váhu, aby sme ich nevyslovovali nadarmo, aby z našich úst nezaznievali slová, ktoré zraňujú, vzďaľujú od pravdy, budujú bariéry nenávisti.

Nezabúdajme, že každé vyslovené slovo je večné –  je to niečo, čo je uložené v Božej pamäti, akoby v akomsi  nekonečne rozmernom a nezmazateľnom kozmickom pevnom disku, (aby sme použili predstavu  blízku dnešnému človeku generácie IT), veď Pán Ježiš hovorí, že  “ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia” (Mt 12,36 ).

Akú ohromnú zodpovednosť teda máme za naše vyslovené a napísané slová, za každé slovo, a v najvyššej miere za našu snahu pri pochopení a prijatí Slova! O čo menej  zbytočných  slov by bolo vyslovených i napísaných, keby sme najprv posúdili ich užitočnosť, vhodnosť, primeranosť, pravdivosť – sub specie aeternitatis – v perspektíve večnosti ?!

Cudzinci, migranti, vyhnanci, utečenci

„cudzinci” – áno, takéhoto označenia sa dostávalo Cyrilovi a Metodovi, veď aj franskí biskupi vyčítali pápežskému legátovi Metodovi: “V našej oblasti učíš!” a ďalší protivníci falošne vyhlasovali: “Nám dal pápež moc, tohto však i učenie jeho káže vyhnať!” (ŽM IX; XII) Sami  svätí bratia sa neraz cítili ako „pútnici a cudzinci”, ktorí „pre lásku ku Stvoriteľovi chodia po cudzích krajoch a mestách“ (Kánon ku sv. Demetrovi).

Cudzinci, migranti, vyhnanci, utečenci – tieto slová sa dnes skloňujú vo všetkých formách a pádoch v celej Európe. Tu v Taliansku, pri brehoch ktorého sa denné  vyloďujú stovky migrantov i na Slovensku, kde strašenie cudzinecko-migrantskou inváziou je viac vecou vypočítavej predvolebnej rétoriky, ako reálnym problémom.

Ešte máme  mnohí v živej pamäti časy, keď nebolo možné zo Slovenska slobodne vycestovať ani  natoľko, aby sme sa pozreli na Devín z druhej strany Dunaja a tí, ktorým sa to nejako podarilo zasa nebolo možné vrátiť sa, keď bola emigrácia zločinom, vraj akousi zradou aj na láske k socialistickej vlasti. Nezabúdajme ale, že mnohí vyhnanci a utečenci sa  stali vyhnancami a utečencami práve pretože milovali svoju vlasť, milovali ju ako vlasť bez akýchkoľvek politických ľudovodemokratických či socialistických prívlastkov a chceli ju vidieť duchovne, nábožensky i politicky slobodnú. Láska k vlasti však dnes nie je termínom, ktorý by sa dnes veľmi používal, alebo  ktorý by naozaj ovplyvňoval naše životy – a je to trochu škoda.

Nachádzame sa na mieste, v chráme, ktorý je realizovaním dlhoročného sna slovenských utečencov alebo nedobrovoľných vyhnancov, ktorí túžili mať v slobodnom svete, tu v Ríme, miesto, kde by sa mohli cítiť spojení so svojou vlasťou. Generácia týchto vyhnancov a migrantov už postupne završuje svoje životné putovanie a mnohí z tých, ktorí tento chrám budovali už doputovali do večnej vlasti – (včera nás zastihla správa o smrti otca biskupa Zlatňanského), ale aj  na nich si chceme vďačne spomenúť pri tejto dnešnej slávnosti.

Takýmito cudzincami a migrantami boli aj sv. Cyril a Metod. To o nich hovorí Ján Pavol II v encyklike Slavorum Apostoli (8): „Odlúčenie od vlasti, ktoré Boh niekedy požaduje od vyvolených ľudí, a prijaté kvôli viere v jeho prisľúbenie, je vždy tajomnou a plodnou podmienkou pre rozvoj a rast Božieho ľudu na zemi. Pán povedal Abrahámovi: „Odíď zo svojej zeme a od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do zeme, ktorú ti ukážem. A učiním z teba národ veľký, požehnám ťa a zvelebím tvoje meno a ty budeš požehnaním.“

Svätí Cyril a Metod sa dokázali zrieknuť svojej vlasti ale nie pre to, že by išli do cudziny hľadať pre seba lepšie živobytie, ale „pre lásku k Stvoriteľovi.“ Zriekli sa možnosti bývať vo svojej vlasti, ale láska k nej ostala v ich srdciach. To je spoločný odkaz sv. Cyrila i Metoda i tvorcov tejto našej inštitúcie aj pre nás, ktorí sme sa tu dnes zišli.

Tento chrám bol po desaťročia miestom modlitieb, nádeje, očakávania i  túžob po uskutočnení náboženskej slobody realizovanej v kontexte aj národnej samostatnosti.

Po smrti sv. Metoda, jeho učeníkov z našej vlasti vyhnali, mnohých predali do otroctva. Dramatický opis väznenia, ponižovania, fingovaných popráv, opisuje Život Klimenta príliš konkrétne na to, než by sa jednalo len o hagiografické klišé. Radi by sme zodpovednosť za to všetko zvalili len na prvého nitrianskeho biskupa Vichinga a na jeho vojakov, ktorí, ako píše Kliment boli „ľudia suroví, lebo to boli Nemci majúci hrubosť od prírody zväčšiac ju ešte aj podľa príkazu“, (Ž Klim XIII,41) ale  bol by to opäť len istý druh alibizmu, ktorým už tradične zvaľujeme naše národné omyly a neduhy na  chrbát iných.

Pravdou je, že Rastislavov koncept kultúrnej a náboženskej samostatnosti sme v našich dejinách nedokázali  prijať, a rozvinúť a obetovali sme ho v mene politického pragmatizmu  v nádeji na získanie bezprostredných výhod, ktoré sa nakoniec ukázali len zdanlivé. Vyhnaním cyrilo-metodských učeníkov sme s nimi vyhnali nielen intelektuálnu a duchovnú elitu ale aj cenný nástroj, ktorý mohol našim predkom zabezpečiť duchovnú i spoločenskú samostatnosť. Krátko na to sa Veľká Morava rozpadla, liturgia v reči ľudu na stáročia ustúpila  bežnému človeku nezrozumiteľnej latinčine, na vlastné písmo sme zabudli a aj preto sme slovenský jazyk z rozvetveného riečiska nárečí začali znova zbierať a kodifikovať  ako literárny prakticky až takmer po 900 rokoch. Trvalo celé stáročia, kým sme k sebe sv. Cyrila a Metoda opäť ozvali, kým sme im vrátili ich miesto v našich dejinách i v našich srdciach.

Aj novodobí učeníci sv. Cyrila a Metoda, ktorí si priniesli ich duchovné dedičstvo do rímskeho vyhnanstva museli čakať desaťročia, – a nie všetci sa tej chvíle dočkali – kým boli opäť pozvaní do vlasti, ktorá ich vyzvala k tomu, aby mohli rozvinúť cyrilometodské posolstvo v znovunadobudnutom kontexte náboženskej slobody realizovanej v aj v rámci znovuzískanej národnej samostatnosti.

Už takmer štvrťstoročie považujeme  túto skutočnosť za samozrejmosť a možno práve preto je potrebné jej mimoriadnosť pripomínať zvlášť tým neskôr narodeným, ktorí našťastie už iný stav neslobody ani nezažili. Súčasne ale si chceme pri spomienke na ťažké osudy cyrilometodského duchovného dedičstva pripomenúť ako „memento“ aj to, že každé duchovné vykorenenie, strata, rozriedenie, zrieknutie sa náboženskej i národnej identity je len prvým krokom ku strate kultúrnej i spoločenskej samostatnosti. Bolo tak tomu pred 1110 rokmi a je tom tak aj dnes.

Spojenie s Rímom, s jeho biskupom, s centrom Cirkvi.

Naše liturgické slávenie sv. Cyrila a Metoda tu v Ríme, naše pripomínanie si osudov sv. Cyrila a Metoda i našich národných a duchovných dejín však  nikdy netreba chápať ako  malicherné bavenie sa na akomsi obmedzenom vlastnom piesočku. Práve naopak naša spomienka na sv. Cyrila a Metoda je vyjadrením hlbokého zmyslu pre univerzálnosť, nadčasovosť, pre  katolicitu v najhlbšom zmysle slova. Sv. Cyril a Metod slúžili Bohu, slúžili Cirkvi, spojili osud našich slovanských národov so stolicou sv. Petra,  s biskupom mesta Ríma, ktorý skôr ako ktokoľvek iný a viac ako ktokoľvek iný ich prijal do spoločenstva rozvinutých  vtedajších kultúr a národov.

Preto pri úvahe nad tým obdivuhodným prepojením partikularizmu a univerzálnosti, ktorý charakterizuje dedičstvo svätých bratov Cyrila a Metoda zaznievajú o to vážnejšie slová Jána Pavla II zo záveru jeho cyrilometodskej encykliky:“

Každý národ, každá kultúra má vo všeobecnom pláne spásy určenú svoju vlastnú úlohu. Každá zvláštna tradícia a každá miestna cirkev majú zostať prístupné a pozorné voči iným cirkvám a tradíciám a súčasne aj voči všeobecnému katolíckemu spoločenstvu; keby ostali uzavreté samy do seba, hrozilo by im nebezpečenstvo vlastného ochudobnenia. Tým, že Cyril a Metod uplatňovali svoje charizmatické dary, prispeli rozhodujúcim prínosom pri budovaní Európy, nielen pokiaľ ide i jej kresťanské náboženské spoločenstvo, ale aj čo sa týka jej občianskej a kultúrnej jednoty. Ani dnes nejestvuje iná cesta k prekonaniu rôznych napätí a k náprave roztržiek a protikladov tak v Európe, ako aj na celom svete, lebo tieto javy hrozia, že vyvolajú strašné zničenie životov a hodnôt. Byť kresťanmi v súčasnej dobe znamená byť tvorcami vzájomného spoločenstva v Cirkvi i spoločnosti. K tomuto cieľu vedie otvorenosť voči bratom, vzájomné porozumenie a ochotná spolupráca veľkodušnou výmenou kultúrnych a duchovných dobier.“ (Slavorum Apostoli, 27)

Tomuto nás učili sv. Cyril a Metod, tomuto sa učme od nich.