Množstvo mariánskych sviatkov, pútnických miest, prívlastkov a označení pre Pannu Máriu je fenoménom, ktorý charakterizuje Katolícku cirkev od jej počiatkov, je javom všeobecne rozšíreným, všade tam, kde sa ohlasuje Evanjelium.

Celkom oprávnene by sa niekto mohol pýtať, či je možné k mariánskej téme ešte niečo dodať? Ale ani relatívne obmedzený počet evanjeliových údajov o Panne Márii  nebráni tomu, aby súhrn udalostí a vzťahov dejín spásy týkajúcich sa Panny Márie bolo možné vždy nanovo, pochopiť, precítiť a ďalej odovzdať. Veď aj v hudbe pracujeme len s ôsmimi základnými tónmi a predsa ich harmonizácia, radenie, spájanie a striedanie poskytuje prakticky neobmedzenú možnosť kombinácií – v tom spočíva  nekonečnosť a krása hudby, jej harmónie, symfónie. Ale tu nie je reč len o abstrakcii možnej kombinácie tónov. Panna Mária  nie je nejaký abstraktný teologický koncept, je to osoba, je to žena, ktorá má svoje nezastupiteľné miesto v dejinách spásy.

Dejiny umenia poskytujú množstvo dôkazov o tom, ako k zobrazeniu ženy, jej tajomstva, jej krásy, jej osobitosti, pristupuje poézia, výtvarné, či sochárske umenie ako k inšpirácii pre nepreberné množstvo foriem a prejavov.

O čo viac je teda možné  aplikovať toto v duchovnej rovine  na tú Ženu, s veľkým Ž, ktorá v sebe v najvyššej miere spája všetky prvky jedinečnosti „fenoménu ženy“, povyšujúc ich na novú, vyššiu, ba najvyššiu úroveň. Možno toto mal na mysli sv. Bernard v okrídlenom výraze de Maria numquam satis. (da Sermo de nativitate Mariae, PL 183, 437D) – teda, že o Márii toho nikdy nebude povedané dosť.

Žiadna úvaha o Panne Márii nie je samoúčelná, ale nevyhnutne sa spája s Božím tajomstvom Vtelenia i s Tajomstvom Najsvätejšej Trojice, s tajomstvom dejín spásy,

Cirkev učí a my veríme, že „Panna Mária, ktorá pri anjelovom zvestovaní prijala Božie Slovo do srdca i lona a priniesla na svet Život, je uznávaná a uctievaná ako pravá matka Boha a Vykupiteľa. Vzhľadom na zásluhy svojho Syna bola vykúpená vznešenejším spôsobom a je s ním spojená úzkym a nerozlučným zväzkom.

… V Adamovom potomstve je však zároveň spojená so všetkými ľuďmi…, lebo svojou láskou spolupracovala, aby sa v Cirkvi zrodili veriaci, ktorí sú údmi tejto hlavy“. (LG 53)

V týchto slovách II. Vatikánskeho koncilu je už zahrnutá odpoveď na prípadné kritické hlasy  o tom, že mariánska úcta by sa mohla stať nebezpečným odpútavaním pozornosti od centrálnych  tém kresťanského posolstva, od osoby Ježiša Krista ako jediného prostredníka.

Ale, vari sa môže mariánsky kult stať prekážkou, alebo odpútaním od  Božieho kultu?

Vonkoncom nie! Taká je naša prvá, intuitívna  spontánna odpoveď. Ale  niekedy nestačí len intuícia, je potrebné vedieť dobre zdôvodniť toto naše presvedčenie.

Nuž pozrime sa, ako na túto námietku odpovedal pred časom ešte ako kardinál Ratzinger neskorší pápež Benedikt XVI.  Podľa jeho presvedčenia mariánska úcta udržiava v nás pravú vieru v Ježiša Krista. Kardinál Ratzinger ako veľký teológ, schopný ale hovoriť aj jednoduchým jazykom viery spomína šesť kritérií, alebo dôvodov mariánskej úcty.

Po prvé: Mária nie je cieľom našej viery, ale ona nás vedie ku Kristovi.

Cirkev vyhlásila dogmy o Panne Márii, aby priamo poslúžila viere v Krista. Najprv vyhlásila za dogmu jej božské materstvo a jej trvalé panenstvo. Potom po dlhšom dozrievaní proklamovala jej počatie bez dedičného hriechu (1854) a jej telesné vzatie do nebeskej blaženosti (1950). Tieto dogmy obhajujú a berú do ochrany prapôvodnú vieru v Krista ako pravého Boha a pravého človeka. Tieto dogmy zabezpečujú náuku, že v Kristovi sú dve prirodzenosti v jedinej osobe. Toto zdanlivo samozrejmé vyhlásenie je mimoriadne dôležité. V koncilovej konštitúcii o Cirkvi  Lumen Gentium (66) čítame:

„Cirkev právom preukazuje osobitný kult Márii ako Božej Matke, ktorá mala účasť na Kristových tajomstvách a z Božej milosti bola po Synovi povýšená nad všetkých anjelov a ľudí.

Veď …  keď sa preukazuje úcta Matke, náležite sa poznáva, miluje a slávi aj Syn a zachovávajú sa jeho prikázania, lebo pre neho je všetko (porov. Kol 1, 15 – 16) a v ňom z vôle večného Otca prebýva všetka plnosť (porov. Kol 1, 19).

Panna Mária nám prináša Krista – takto zdôvodňuje úctu k Bohorodičke napríklad východná ikonografia, ktorá takmer vždy zobrazuje Božiu Matku so svojim synom v náručí, ukazujúc na neho, ako na cestu, ktorou sa máme aj my vybrať.

V modlitbe, ktorá je východnou formou Zdravasu, zasa hovorí: ” raduj sa Bohorodička, Panna Mária …lebo si porodila Krista, Spasiteľa a vykupiteľa našich duší …”, zdôvodňujúc tak mariánsku úctu jej bytostným spätím s tajomstvom Božieho Vtelenia.

Každý prejav zbožnosti, zvlášť mariánskej nábožnosti v sebe skrýva aj záväzok približovať nás ku Kristovi, robiť nás lepšími ľuďmi, nasmerovať ku Kristovi celý náš život. Iste, ide o nikdy nekončiacu snahu, ide o náročný boj proti vlastnej slabosti a egoizmu.

Nestačí si totiž len periodicky zavzdychať, – aké to dnes máme časy. Predstavte si ale na chvíľu, ako by vyzeral život na Slovensku, keby sa všetci účastníci  mariánskych pútí, všetci účastníci nedeľných bohoslužieb, všetci pokrstení a pobirmovaní, naozaj úprimne, v každej oblasti života, vo všetkých osobných i spoločenských prejavoch dôsledne a vytrvalo, deň za dňom usilovali byť nielen slušnými, ale aj lepšími, takpovediac „svätými ľuďmi“.

Vždy keď nám príde chuť horekovať nad tým, „akí sú dnes ľudia“, čo všetko „oni“, či „tamtí“ robia, alebo nerobia, skúsme si spomenúť  – každý vo svojom  vnútri, skromne a úprimne – na naše osobné správanie. Pohľad na Máriine čnosti, na jej spojenie s Kristom, na jej vytrvalú dôveru a svätosť je nastaveným zrkadlom pre spytovanie svedomia každého z nás. Mária nás usmerňuje ku Kristovi, ktorý je Cesta, Pravda a Život, je našou spoločníčkou pri putovaní za týmto posledným, večným cieľom. K tomuto cieľu definitívnej účasti na Božej svätosti ale putujeme cez etapy našich osobných jednotlivých životných rozhodnutí a postojov. Neobzerajme sa ani tak po iných, ale urobme  aj dnes na tejto ceste ďalší rozhodný krok.

Po druhé: mariánska úcta zahŕňa správny vzťah medzi Bibliou a tradíciou.

Veď aj vyššie spomenuté štyri mariánske dogmy majú základ v Písme, ale sú iba klíčkom, ktorý rastie a prináša ovocie v živote tradície Cirkvi.

Alebo, pozrime si príklad nášho sviatku Narodenia Panny Márie, ktorý  začíname sláviť. Dnešný sviatok pochádza z prvej polovice V. storočia, kedy sa slávil v Jeruzaleme, od VI. storočia v Carihrade a od VII. storočia aj v Ríme. Jeho zaradenie na  september je zdôvodnené tým, že je to prvý sviatok nového liturgického roka. V rímskej ríši začínal administratívny rok 1. septembra –  tak začína aj dodnes v liturgickom kalendári, alebo ako to bolo dlho zvykom pre školákov.

8. septembra je teda ôsmy deň – prvý deň po ukončení siedmich dní pripomínajúcich stvorenie – počiatok vekov a počiatok Starého Zákona. Preto tento sviatok je možné označiť aj ako sviatok “Nového stvorenia”, prvý sviatok Nového Zákona.

História sviatku vychádza prvých piatich kapitol tzv. Protoevanjelia sv. Jakuba. Tento  nekánonický, tzv. apokryfný, ale v Cirkvi veľmi vážený spis z polovice  II. storočia zachytávajúci starú jeruzalemskú tradíciu, hovorí o rodičoch Panny Márie, o Joachimovi a Anne, o životnom trápení, ktorým bola pre nich ich neplodnosť,  o mimoriadnom narodení ich dcéry, ako o naplnení Božieho prisľúbenia. Manželský zväzok Joachima a Anny bol neplodný – v symbolickej reči Starého Zákona – manželská neplodnosť bývala považovaná buď za trest, alebo ju bolo možno následne interpretovať ako prípravu na niečo mimoriadne, čo sa má odohrať v živote manželov. Často krát,  keď Boh vstupuje a zasahuje  do dejín  ľudstva tak to robí cez tento znak, (Abrahám, Samuelova matka Anna, Samsonova matka, na Alžbeta, matku Jána Krstiteľa…).  Ľudská fyzická i duchovná plodnosť sú totiž len odrazom Božej plodnosti – On je darca života, skrze svojho Svätého Ducha, ktorého vo vyznávame ako “Pána a Darcu života”.

Postavy matky Anny a dcéry Márie sú súčasne paradoxom: matka Anna je v dlhoročnom manželstve neplodná až do osobitného Božieho zásahu – dcéra, Mária, je panna, ktorá “nepoznala muža” a predsa sa z Božej milosti stáva matkou, Matkou Života a novou Evou, matkou žijúcich. V tomto obraze sa potvrdzuje  tradičné učenie  Cirkvi – jedine Boh je tvorca života – fyzického i duchovného  – ľudia sú len jeho nástrojmi a prostredníkmi.

Správne vyvážený vzťah medzi Bibliou a tradíciou ku ktorému nás vedie mariánska úcta nás môže uchrániť od nekritického, fundamentalistického čítania Biblie, vytrhnutého z historického, literárneho i teologického kontextu, ale aj od deformovania  viery a nábožnosti len na sériu zvykov a pobožností bez biblického základu a bez širšieho teologického kontextu. Oba nekritické, extrémne vzaté prístupy narobili škody v osobnom duchovnom živote a samozrejme aj v dejinách Cirkvi.

Po tretie: Mária vo svojej osobe životne a nerozlučiteľne spája Starý a Nový zákon.

Mária je židovským dievčaťom, ktoré sa stalo Matkou Mesiáša. V nej sa spája starozákonný Izrael zrodený z Abrahámovej a Mojžišovej zmluvy a Nový Boží ľud zložený z tých, ktorí uverili v Krista, v nej sa spája synagóga a Cirkev. V mariánskej úcte prežívame jednotu celého Svätého Písma i jednotu  „vyvoleného národa“, ktorý sa rozšíril z jedného kmeňa a národa na celé vykúpené ľudstvo.

Mariánska úcta tak dokonca nadobúda aj nečakaný význam lieku, či skôr protijedu voči jednému z historických bludov, ktorý dnes jasne odsudzujeme. Hovorím o antisemitizme, ako o cielene budovanej iracionálnej, apriórnej nenávisti voči židovskému národu. Dnes sa za tento blud hanbíme, keďže neobišiel ani tzv. kresťanské národy, dokonca ani ten náš, nech by sme si to chceli akokoľvek prikrášliť, či zatĺkať. Je preto totálne nepochopiteľné a neprijateľné, keď tento blud, napriek historickej porážke jeho najperverznejšej formy na konci II. svetovej vojny, občas ešte stále vystrkuje rožky a to nielen u niektorých starých nostalgikov ale aj mladých popletencov – bez ohľadu na to akej farby obleky, kravaty, tričká či dresy si obliekajú.

6. septembra 1938, teda pred 86. rokmi, vo chvíli keď Taliansko prijímalo rasové antisemitské zákony, keď v Nemecku už prebiehalo prenasledovanie Židov, pápež Pius XI. jednoznačne vyhlásil: “Antisemitizmus, to je hnusný postoj, s ktorým my kresťania nemáme mať nič spoločné … Antisemitizmus je neprípustný. My všetci sme duchovne Semiti.“

Tieto pápežove slová sú odkazom pre všetkých, ktorí by aj dnes chceli spájať nespojiteľné – hlásenie sa ku kresťanstvu a apriórnu nenávisť k národu, z ktorého sa zrodil Kristus. Sám Boží Syn si vzal ľudské telo z Panny Márie, z tejto dcéry Siona, ktorú v liturgii oslavujeme slovami kedysi určenými aj pre hrdinskú Juditu „Ty si sláva Jeruzalema, ty si veľká radosť Izraela, ty si česť nášho rodu” (Jdt 15,9)

Po štvrté: mariánska úcta zaručuje našej viere správnu koexistenciu rozumu a srdca.

Marx nazýval náboženstvo „ópium ľudstva“, racionalisti mu vyčítajú prílišný sentimentalizmus a považujú ho za psychologickú úchylku, či istú formu autosugescie a na druhej strane niektorí pomýlení  náboženskí horlivci prezentujú vieru, či náboženstvo predovšetkým ako súhrn osobných duchovných zážitkov a skúseností, ktoré nie je možné zadefinovať a ktoré preto nie je potrebné ani racionálne skúmať.

V kresťanskom náboženstve však  človek nie je iba rozum, ale rovnako človek nie je iba cit. Človek je jednota obidvoch týchto dimenzií. Mariánska úcta zaručuje našej viere túto plnú ľudskú dimenziu. Mária si kladie otázky o zmysle a spôsobe svojho zaradenia do dejín spásy, „uvažuje vo svojom srdci“ nad tým čo vidí a počuje,  necháva sa pohnúť súcitom a záujmom o iných  a núti svojho Syna k mimoriadnemu zásahu na svadbe v Káne, prijíma úlohu matky Mesiáša, aj keď už dopredu vie, že jej srdce raz pod krížom prebodne meč bolesti… Jej život viery je cestou  hľadania, spoznávania Božích zámerov a plánov, – teda cestou hľadajúceho a skúmajúceho rozumu (Ako sa to stane? – pýta sa), ale je v ňom miesto aj pre intuíciu, dôveru, skúsenosť – teda pre pokorný  prístup srdca (Hľa služobnica Pána …).

Spojiť racionálny prístup s citovo-intuitívnym, podľa vzoru Panny Márie, je mimoriadne dôležité najmä v procese kresťanskej výchovy.  Táto sa nezakladá len na odovzdávaní istého počtu informácií,  ale jej súčasťou má byť aj vytváranie priestoru na „skúsenosť viery“, teda na rozvoj náboženského citu. Oba tieto prvky musia byť v zdravej rovnováhe. Hlava musí jasne uvažovať a srdce sa musí vedieť rozohniť.

Odovzdávanie viery, ľudská i duchovná i morálna  výchova sú prvoradým právom, úlohou i povinnosťou rodičov, ktorí nemôžu byť v tomto nikým plnohodnotne nahradení. Škola je prostredím a prostriedkom, ktorý  má rodičom v miere svojich kompetencií  tejto ich úlohe pomáhať. Zažili sme časy, keď bolo školstvo ideologicky zneužívané k formovaniu socialistického človeka, ktorý mal prekonať tzv. náboženské predsudky, keď sa od detí vyžadovalo aby sa vyjadrili, či sa už “vyrovnali s náboženstvom”. Ani dnes však nechýbajú v našej spoločnosti pochybnosti či diskusie o tom, či je logické podporovať zo štátnych prostriedkov privátne, či cirkevné školy, či vyučovanie náboženstva na štátnych školách. Stále tu existuje nebezpečenstvo, že sa zabudne na to, že štát nemá patent na výchovu, že nie je vlastníkom detí, ale že smerovanie výchovy detí v oblasti morálky, etických hodnôt, či sexuálnej výchovy, patrí rodičom, ktorí sú okrem iného aj občania a platcovia daní. Štát, ako  reprezentant občianskej spoločnosti v rámci svojej spoločenskej funkcie má umožniť a zabezpečiť, aby výchova dieťaťa, pri zachovaní všeobecných pedagogických pravidiel, prebiehala podľa legitímneho priania rodičov a nikoho iného. Že je to samozrejmé? Donedávna sa to za také považovalo v celom slobodnom svete. Dnes je pravdou opak. A bolo by nepredvídavé utešovať sa tým, že naše malé Slovensko je v porovnaní s anglosasským svetom a Bruselskými legislatívnymi tendenciami nateraz ešte ostrovom slobody. Tento ostrovček už raz zaliali ideologické výchovné vlny z východu … čakajme ich aj zo západu … podľa ktorého je Slovensko „zaostávajúce“. Našťastie. Nateraz. Ale všetko to visí na stále sa stenčujúcom vlásku… teda na zopár hlasoch  vo volebných urnách a potom v parlamente.

Odovzdávanie viery však neznamená len zabezpečenie náboženskej výchovy pre dieťa. Bolo by to málo, keby rodičia o viere iba hovorili, prípadne poverovali iných výchovou a nevydávali svojim deťom svedectvo vlastným životom. K vydávaniu plnohodnotného svedectva je však potrebná Božia milosť. A o túto milosť, pri pohľade na Pannu Máriu, chceme aj dnes prosiť, pre rodičov, pre všetkých vychovávateľov a formátorov, pre všetkých, ktorí sú povolaní odovzdávať duchovný život vo vyrovnanej harmónii rozumu a citu.

Po piate: vieme, že podľa koncilu Mária je symbolom, obrazom alebo modelom Cirkvi.

Keď teda hľadíme na Cirkev v spojitosti s Máriou, zbavujeme sa zmužšteného obrazu Cirkvi,  teda takého obrazu, ktorý by chcel považovať Cirkev len za funkcionalisticky organizovanú inštitúciu, len za vykonávateľa spoločensko-politického programu. Ale v Márii, v jej podobe a v jej predobraze, Cirkev znova objavuje svoju vlastnú tvár ako tvár Matky.

S mariánskou úctou  mali a budú mať vždy problém tí, ktorí hlásajú heslo: „Kristus áno, Cirkev nie!“ S historickým postavením Panny Márie pri zrode a rozvoji Cirkvi budú mať vždy problém tí, ktorí by chceli Cirkev neustále reformovať na základe  neustále sa vyvíjajúcich a čisto sociologických pravidiel. Mária je od začiatku v strede spoločenstva Cirkvi, je uprostred Apoštolov v deň Zoslania Svätého Ducha, – a napriek tomu nepovažuje za potrebné bojovať o prerozdelenie kvót účasti v zbore Apoštolov, nerobí volebnú reklamu ani sebe, ani Márii Magdaléne, či iným ženám, ktoré pod krížom prejavili Pánovi väčšiu vernosť a vytrvalosť než ustráchaní a rozutekaní Apoštoli, na čele s Petrom.

Bohorodička je predobrazom Cirkvi… Lebo v tajomstve Cirkvi, ktorá sa tiež právom nazýva matkou a pannou, Preblahoslavená Panna Mária predchádza ako vynikajúci a jedinečný vzor panny a matky. … Tak aj Cirkev, ktorá rozjíma o Máriinej tajomnej svätosti, …, stáva sa matkou tým, že verne prijíma Božie slovo: lebo ohlasovaním a krstom rodí pre nový, nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a narodené z Boha. A je aj pannou, ktorá neporušene a čisto zachováva vernosť sľúbenú svojmu Ženíchovi; podľa príkladu Matky svojho Pána mocou Ducha Svätého panensky stráži neporušenú vieru, pevnú nádej a úprimnú lásku.(LG 63-64)

Z týchto koncilových slov vyplýva  posledné, šieste kritérium mariánskej úcty:

Mária bola ustanovená zároveň za Pannu i Matku, a takto z nej ustavične žiari svetlo na to, čo Stvoriteľ zamýšľal so ženou na všetky časy, teda i na naše. Ba lepšie povedané, práve na naše časy, keď, ako vieme, je ohrozená podstata ženskosti. Máriinou panenskosťou a jej materstvom dostáva sa mystérium ženy do veľmi vysokého určenia. Mária nebojácne ohlasuje Magnificat, ale miluje aj tichý a skrytý život. Mária sa nebojí stáť pod krížom, v tichu svojho srdca však aj rada zvažuje, čo počula a skúsila.

Panenstvo a materstvo, tieto vznešené atribúty ženskosti, ktoré Panna Mária Bohorodička stelesňuje sú dnes často podceňované, nepochopené, ak nie priamo zosmiešňované. Čo sa týka panenstva, stačí si napríklad spomenúť, aké trápne ukážky totálneho nepochopenia jeho hodnoty defilovali pred časom médiami a v diskusiách pri blahorečení panny a mučenice Anky Kolesárovej – škoda o tom zbytočne hovoriť, či polemizovať.

Čo iné ako zosmiešňovanie panenstva, či predmanželskej čistoty by sa dalo očakávať od všetkých tých, ktorí  svoj duchovný horizont majú obmedzený na sériu pochybných a prostoduchých tínejdžerských komédií, v ktorých jedinou zápletkou je, ako sa čo najskôr na strednej škole zbaviť nemodernosti a „trápneho pocitu“ z toho, že je niekto ešte panna, či panic… no proste ohromná zábava. Keď pre toho, komu „Bohom je brucho a hanba slávou“ (Fil 3, 19)  stačí aj tento horizont sebarealizácie – s tým sa ťažko dá niečo robiť, pokiaľ si človek neuvedomí a neocení vlastnú dôstojnosť.

Ale dnes vidíme nepochopené a zosmiešňované nielen panenstvo, ale neraz je podceňované, či nedoceňované aj materstvo. Ako? Nuž napríklad aj v takom slovnom spojení,  že hovoríme o materskej dovolenke – akoby matka  svojou starostlivosťou o dieťa, pri napĺňaní najkrajšej  ľudskej, biologickej i duchovnej  a najdôležitejšej spoločenskej funkcie bola na akejsi rekreácii, akoby si užívala voľno, a takmer nelegálne a trestuhodne sa vytrhla sa z dôležitej funkcie tvorkyne spoločenských či materiálnych hodnôt vo svojom zamestnaní.

Koľko tém na úvahu pre sociológov, sociálnych pracovníkov a programátorov života našej spoločnosti, ale aj pre každého z nás, na vytváranie priaznivejšej legislatívy pre život rodín, za zvyšovanie všeľudskej citlivosti k téme života, podpory rodiny, úcty k matke i k žene spájajúcej prácu s materstvom.

Pred takmer dvoma tisícročiami, jednoduché nazaretské dievča, nadchnuté Božím duchom o sebe  pokorne a slávnostne prehlásilo: „… blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný“ (Lk 1, 48 – 49). Aj naše  dnešné pokolenie napĺňa tieto prorocké slová, aj toto naše dnešné liturgické slávenie, pri ktorom si znovu ozrejmujeme a prehlbujem dôvody našej mariánskej úcty je len potvrdením prorockej pravdivosti týchto Máriiných slov.

Oslavujeme Pannu Máriu, Bohorodičku – a robíme tak nielen na oslavu jej osobných čností, ale predovšetkým preto, že v nej a cez ňu a s ňou oslavujeme veľké veci, ktoré jej i nám “urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja.“

Jemu jedinému nech je česť a sláva naveky!

TSKE