Pápež vyjadril solidaritu Srí Lanke, ktorá sa ocitla v politicko-ekonomickej kríze:

„Pripájam sa k zármutku obyvateľov Srí Lanky, ktorí naďalej trpia dôsledkami politickej a hospodárskej nestability. Spolu s biskupmi krajiny obnovujem svoju výzvu k pokoju a prosím tých, ktorí majú moc, aby neignorovali volanie chudobných a potreby ľudí.“

Druhú výzvu adresoval Svätý Otec Líbyi:

„Osobitnú myšlienku chcem venovať ľudu Líbye, najmä mladým ľuďom a všetkým, ktorí trpia v dôsledku vážnych sociálnych a hospodárskych problémov krajiny. Povzbudzujem všetkých, aby nanovo hľadali presvedčivé riešenia, s pomocou medzinárodného spoločenstva, prostredníctvom konštruktívneho dialógu a národného zmierenia.“

Ani tentoraz nezabudol pápež František na Ukrajinu:

„Obnovujem svoju blízkosť ukrajinskému ľudu, každodenne sužovanému brutálnymi útokmi, ktorých následky si odnášajú bežní ľudia. Modlím sa za všetky rodiny, najmä za obete, zranených a chorých; modlím sa za starých ľudí a deti. Nech Boh ukáže cestu na skoncovanie s touto šialenou vojnou!“

V druhú júlovú nedeľu sa každoročne slávi Nedeľa mora, do ktorej sa Cirkev zapája prostredníctvom duchovnej služby „Stella Maris“, určenej pracovníkom na lodiach a ich rodinám. Pápež František ju pripomenul týmito slovami:

„Dnes slávime Nedeľu mora. Pamätajme na všetkých námorníkov, s úctou a uznaním za ich cennú službu, ako aj na kaplánov a dobrovoľníkov Stella Maris. Zverujem Panne Márii námorníkov uviaznutých vo vojnových oblastiach, aby sa mohli vrátiť domov.“

.

Príhovor pred modlitbou Anjel Pána
15. nedeľa cez rok C, 10. júla 2022

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium dnešnej liturgie rozpráva podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (porov. Lk 10,25-37). Všetci ho poznáme. V pozadí je cesta z Jeruzalema do Jericha, popri ktorej leží muž zbitý do krvi a okradnutý lupičmi. Kňaz, ktorý ide okolo, ho vidí, ale nezastaví sa, prejde ďalej; rovnako aj levita, teda ten, čo sa venuje bohoslužbe v chráme. No keď prechádzal okolo istý cestujúci Samaritán, evanjelium hovorí, že „keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto“ (v. 33).

Nezabúdajte na tieto slová: „bolo mu ho ľúto“; to je to, čo Boh cíti vždy, keď nás vidí v probléme, v hriechu, v biede: „bolo mu ho ľúto“. Evanjelista jasne hovorí, že Samaritán bol na ceste. Takže ten Samaritán, hoci má svoje vlastné plány a smeruje do vzdialeného cieľa, nehľadá si výhovorky a cíti sa oslovený tým, čo sa stalo na ceste. Zamyslime sa: neučí nás Pán robiť práve toto? Pozerať sa ďaleko dopredu, na konečný cieľ, a zároveň venovať pozornosť krokom, ktoré musíme urobiť tu a teraz, aby sme sa tam dostali.

Je príznačné, že prví kresťania sa nazývali „učeníci Cesty“ (porov. Sk 9,2), teda napredovania. Veriaci človek je vskutku veľmi podobný Samaritánovi: rovnako ako on je na ceste, je pocestný. Vie, že nie je človekom, ktorý je už v cieli, ale chce sa každý deň učiť nasledovaním Pána Ježiša, ktorý povedal: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Ja som cesta: Kristov učeník kráča za ním, a tak sa stáva „učeníkom Cesty“. Ide za Pánom, ktorý nesedí, ale je stále na ceste: na ceste stretáva ľudí, uzdravuje chorých, navštevuje dediny a mestá. Takto konal Pán, vždy na ceste.

„Učeník Cesty“ – teda my kresťania – preto vidí, že jeho spôsob myslenia a konania sa postupne mení a čoraz viac sa pripodobňuje Majstrovmu. Kráčajúc v Kristových šľapajach sa stáva pocestným a učí sa – podobne ako Samaritán – vidieť a mať súcit. Vidí a má súcit. Predovšetkým vidí: otvára oči realite, nie je sebecky uzavretý vo vlastných myšlienkach. Naproti tomu kňaz a levita vidia nešťastníka, ale akoby ho nevideli, prejdú okolo, odvrátia pohľad.

Evanjelium nás vychováva k videniu: vedie každého z nás správne chápať skutočnosti, deň čo deň prekonávať predsudky a dogmatizmus. Mnohí veriaci sa utiekajú k dogmatizmom, aby sa bránili pred realitou. A potom nás učí nasledovať Ježiša, pretože nasledovanie Ježiša nás učí mať súcit: všímať si druhých, najmä toho, kto trpí, toho, kto to najviac potrebuje. A zasiahnuť, tak ako Samaritán: neprejsť povedľa, ale zastaviť sa.

Zoči-voči tomuto evanjeliovému podobenstvu sa môže stať, že človek bude niekoho obviňovať, prípadne viniť sám seba – ukazovať prstom na druhých, prirovnávajúc ich ku kňazovi a levitovi: „Ale ten a ten ide ďalej a nezastaví sa!“, alebo viniť sám seba vymenúvaním vlastnej nedostatočnej pozornosti voči blížnemu. Chcel by som však navrhnúť iný druh cvičenia. Nie sa len obviňovať – zaiste, musíme sa priznať k tomu, keď sme boli ľahostajní a vyhovárali sme sa -, ale nezastavme sa pri tom. Musíme si to priznať, je to chyba, ale prosme Pána, aby nás vyviedol z našej sebeckej ľahostajnosti a uviedol nás na Cestu.

Vyprosujme si od neho, aby sme videli a mali súcit. To je milosť, musíme si ju prosiť od Pána: „Pane, nech vidím, nech mám súcit, tak ako ty mňa vidíš a máš so mnou súcit“. Toto je modlitba, ktorú vám dnes navrhujem: „Pane, nech vidím, nech mám súcit, ako ty vidíš mňa a máš so mnou súcit“. Nech máme súcit s tými, ktorých stretávame na ceste, najmä s tými, ktorí trpia a sú v núdzi, aby sme sa k nim priblížili a urobili, čo môžeme, aby sme im pomohli.

Veľakrát, keď som s nejakým kresťanom alebo kresťankou, ktorí sa prišli porozprávať o duchovných veciach, pýtam sa, či dáva almužnu. „Áno,“ hovorí mi – „A povedz mi, dotkneš sa ruky toho, komu dávaš mincu?“ – „Nie, nie, hodím mu ju tam.“ – „A pozeráš sa tomu človeku do očí?“ – „Nie, nenapadne mi to.“ Ak dávaš almužnu bez toho, aby si sa dotkol skutočnosti, bez toho, aby si sa pozrel do očí človeka v núdzi, táto almužna je pre teba, nie pre neho.

Zamyslime sa nad tým: „Dotýkam sa biedy, aj tej biedy, v ktorej pomáham? Pozerám sa do očí ľuďom, ktorí trpia, ľuďom, ktorým pomáham?“ Zanechám vám túto myšlienku: vidieť a mať súcit.

Nech nás Panna Mária sprevádza na tejto ceste rastu. Nech tá, ktorá nám „ukazuje Cestu“, teda Ježiša, nám pomáha aj stávať sa čoraz viac „učeníkmi Cesty“.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.