Bratislava 23. januára 2020 (HSP/Foto:Screenshot:Video Facebook)
V predvolebnej debate Biháriovej, Záborskej a Šeligu zazneli i ďalšie dôležité posolstvá pre voličov, ktoré môžu mať zásadný význam pre rozhodovanie voličov. Totiž moderátor otvoril citlivú tému slobody svedomia, ktorá je po skúsenostiach uplynulého roka skutočne spochybňovaná inštitúciami samotného štátu
Ľahkomyseľnosť občanov SR v týchto otázkach je zarážajúca, najmä v kontexte rozsudkov, ktoré vyriekli súdy SR. Ukotvenie práva na slobodu svedomia, presvedčenia a prejavu v medzinárodných dokumentoch a v ústave SR je verejne známe, avšak je otázkou ako sa interpretuje a rešpektuje v praxi.
Ako prvá reagovala Biháriová (išlo prípad lekárničky ktorá odmietla vydať antikoncepciu), ktorá na počudovanie nemala problém s konaním lekárničky v Košiciach, lebo jej konanie bolo v súlade zo zákonom. Tým vyslala signál, že je prívržencom právneho pozitivizmu. Podľa nej je veľmi dôležité, aby sa rozlišovali jednotlivé prípady. Aké má Biháriová individuálne predstavy o slobode svedomia sa ukázalo čoskoro, pričom kopíruje presne to, čo sa ideologickou indoktrináciou vo vzdelávacom systéme SR infikuje do mysle detí a študentov. Pre Biháriovú je dôležité, kde je hranica slobody svedomia, lebo podľa nej to nesmie obmedziť ostatné obyvateľstvo, ktoré nezdieľa tento typ presvedčenia, a zrazu by sme sa podľa Biháriovej ocitli v situácii, že tá žena si nemá kde zakúpiť antikoncepciu. „Každý má právo na slobodu presvedčenia, koniec koncov veď to je liberálny koncept individuálnych práv, ktorému my fandíme. Ale pri tom výkone tohto náboženského presvedčenia už musíme hľadieť na limity, ktoré to má, a tie sú vždy dané právami a slobodami niekoho iného“. Tu je potrebné poznamenať, prečo Biháriová sugestívne tvrdí, že išlo o výkon náboženského presvedčenia, keď tento problém je slobodou svedomia, ktorá sa týka veriacich i neveriacich? Skutočne si Biháriová myslí, že pozorný a logicky uvažujúci divák nepostrehne jej rafinovaný posun a prechod od jedného problému (sloboda svedomia) k problému náboženskej slobody? Práve v tomto medializovanom prípade samotná lekárnička poukázala najmä na zdravotné riziká a argumenty, čiže nielen na náboženský rozmer problému, ale na vlastné univerzálne právo slobody svedomia bez špecifikovania náboženského aspektu.
Biháriová teda kopíruje starú filozofickú koncepciu, kde je sloboda človeka (akýkoľvek aspekt tejto slobody) ohraničená slobodou iného človeka. To, že tento koncept je nedostatočný, Biháriová nedokáže pochopiť, čo vyplývalo z jej vulgárnej a agresívnej repliky o mávaní päsťou pred nosom inej osoby. Nielen z histórie je zrejmé, že presadzovanie osobnej slobody vo vzťahu k iným členom spoločnosti, podľa tohto konceptu, vždy viedlo ku konfliktom a k potláčaniu slobody človeka, či už v prípade slobody svedomia, náboženskej slobody alebo slobody presvedčenia. Totiž sloboda človeka je limitovaná ľudskou prirodzenosťou a dôstojnosťou spolu s etickým limitom prirodzeného mravného zákona. Je tu vážny problém s hranicami slobody podľa Biháriovej, ktoré by ideologicky (ako ostatní liberálni neomarxisti) určovala ona sama, vyplýva zo zvrátenosti ňou preferovanej koncepcie slobody (svedomia). Ak totiž hranice určuje človek, tak je automatickou otázkou, ktorý človek to bude určovať a prečo tento človek a nie iný človek? Ak to bude určovať nejaká skupina alebo štát, tak platí to isté. Je jasné, že očakávať podobné zamyslenie od ideologickej nasledovníčky marxizmu je naivné, ale v tom spočíva nebezpečenstvo Biháriovej (a jej strany), ako aj toho, čo chce presadzovať v politike. Podľa nej vraj sloboda svedomia neplatí univerzálne, čím sa sama zaradila k vyznavačom fašistickej ideológie, v ktorej to bol práve absolutizovaný štát, ktorý si vo svojej fašistickej ideologickej doktríne uzurpoval právo vstupovať do svedomia vlastných občanov a totalitne určovať, čo je dobro a zlo. Následne ilustrativne poukázala na prípad pekárov.
Biháriová teda jasne inklinuje k ideológii fašizmu, pravdepodobne bez toho, aby o tom vedela, čo však pri jej momentálnom intelektuálnom a vzdelanostnom stave nikoho neprekvapuje. Vraj riaditeľ nemocnice nesmie rozhodnúť to uplatňovať plošne (výhradu svedomia) a pacientka nebude mať prístup k interrupciám. Nuž pani Biháriová, žiaden riaditeľ si nemôže uplatniť plošne výhradu svedomia, lebo človek (riaditeľ) je jednou originálnou a neopakovateľnou osobou, čiže nie je skupinou, a teda iba on sám si môže uplatniť výhradu svedomia, lebo základné práva sú naviazané na jednotlivca a nie na skupinu, čo ale marxisticky uvažujúci ľudia nikdy nepochopili. Takže je zbytočné a kontraproduktívne verejne preukazovať vlastnú neschopnosť racionálneho a logického myslenia. Následné ideologické tvrdenie Biháriovej, že riaditeľ nemocnice musí zabezpečiť lekárov, ktorí budú vykonávať interrupcie je typickým neomarxistickým bludom extrémistického liberalizmu, ktorý chce iným totalitne určovať, čo musí iný človek robiť. Totalitne nariaďovať niekomu, aby zabezpečil zabíjanie nevinných nenarodených detí môže chcieť len morálne zvrátená antropologická kreatúra človeka, ideologicky zakorenená v nacistickej minulosti, kedy sa totalitne rozhodovalo o tom, kto môže žiť, a kto musí umrieť, lebo si to niekto želá a chce. Toto je ten pravý hodnotový svet predstaviteľky PS: v mene ideologického presadzovania zvrátenej slobody bez hraníc, iným určovať hranice, do ktorých sa má redukovať sloboda iných. Právo nenarodených na život (pri interrupciách) takýto ideológovia ako Biháriová radšej nespomenú, lebo by sa chytili do vlastnej siete.
Reakcia Záborskej bola štandardná a vôbec neprotirečila ani neprotestovala voči niektorým bludom Biháriovej, ale zato trefne poukázala na medzinárodné dokumenty, v ktorých je právo na slobodu svedomia zakotvená. Výstižne však poznamenala, že „v tom momente, ako sa začne hovoriť o výhrade vo svedomí, tak sa ozývajú hlasy, ktoré hovoria, že ide o diskrimináciu“. Záborská pokračovala, že sloboda svedomia bez výhrady vo svedomí nemá zmysel, pretože výhrada vo svedomí je nástrojom uplatnenia si slobody svedomia, pričom v debate neskôr poukázala na talianskych lekárov, ktorí v 80tich percentách odmietajú robiť interrupcie na základe výhrady vo svedomí. Správne však poznamenala, že výhrada vo svedomí nadobudla konotácie, ako keby sa išlo niekomu škodiť a upierať niekomu práva. Podľa Záborskej je právo na výhradu vo svedomí je rovnako dôležité ako ten, kto by od človeka chcel niečo, čo nechce urobiť. To zjavne podráždilo Biháriovú (veľkú propagátorku slobody bez hraníc ale len v niektorých oblastiach), ktorá (nie prvý raz) skočila Záborskej do reči a povedala, že nie je to úplne tak, že toto sú len výnimky v zdravotníctve (…) ale v súkromnom sektore platí už vraj antidiskriminačný zákon, kde on (pekár) je povinný poskytnúť tovary služby bez ohľadu na vierovyznanie, sexuálnu orientáciu a rod, a teda podľa Biháriovej, už neplatí sloboda svedomia. Reakcia Záborskej bola slabá, lebo poukázala len na to, že to neznamená, že to je tak dobré. Ach aký to úžasný prejav slobody v podaní Biháriovej, ktorá chce totalitne prikazovať, kto a čo má robiť! Podľa nej máme iba zákonom stanovené výnimky, ale neplatí to plošne, čo vyvoláva spomienky na totalitné praktiky vládnej moci spred roka 1989. A toto je presne právny pozitivizmus, ktorý automaticky vedie k neskoršej totalite. Zákonom určíme (liberáli), čo je správne chápanie slobody, čo je ešte slobodou a čo už slobodou nie je, totalitne určíme, čo niekto niečo ešte smie a čo nesmie, a samozrejme totalitne určíme, čo človek musí. A my neomarxistickí liberáli to arbitrárne určíme pre všetkých a vy ostatní sa musíte podriadiť. Vitajte v ideologickom a totalitnom svete Progresívneho Slovenska. Šeliga sa snažil o umiernený prístup s poukázaním na rozdielne rozhodnutia súdov v rôznych krajinách, ale zjavne nemal presné informácie o vývoji prípadov ktoré spomenul.
Hneď na to moderátor otvoril poslednú dôležitú tému, ktorou je sloboda slova v kontexte učebníc náboženstva. Záborská považovala túto debatu v spoločnosti a v médiách za účelovú. Biháriová nervózne sedela ako na ihlách, keď počúvala Záborskej stanovisko, ktoré bolo vysvetľujúce a racionálne. Išlo o termín „kultúra smrti“ a tabuľku príkladov v učebnici, ako umelé ukončenie tehotenstva, eutanázia, rodová ideológia. Záborská položila trefnú otázku, či vadilo to, že sa spomenula rodová ideológia alebo to, že sa prezentovala kultúra smrti. Podľa Biháriovej, ktorá mala so sebou i písomný materiál, ide o inú „metaúroveň“, lebo tu sa vraj bavíme o tom, či má sekulárny štát právo nahliadnuť do učiva, ktoré sa učí v rámci katolíckej vierouky, a že my z vatikánskych zmlúv vieme, že áno. Katechéti, podľa nej, majú právo vyučovať v súlade katolíckou vieroukou, ale (dodala mávajúc zdvihnutým ukazovákom) pozor, to je to, čo podľa nej sa opomína. Biháriová, ako obyčajne, ideologicky vyrobila slameného panáka, ktorého začala s veľkou radosťou fackovať, len jej bolo treba hneď pripomenúť, že učebnice náboženstva nie sú utajený materiál, a že do nich môže nahliadnuť každý občan SR. Katolícka cirkev nikomu v tomto nebráni. Biháriová opäť začala ideologicky manipulovať, keď rozprávala o vyučovaní náboženstva podľa katolíckej vierouky a zacitovala článok 1. Bod 6 zo zmluvy o katolíckej výchove a vzdelávaní: „Vyučovanie na katolíckych školách sa uskutočňuje podľa učebných plánov, učebných osnov a školských výchovných programov schválených zriaďovateľom po dohode s Ministerstvom školstva Slovenskej republiky“, len nepochopila, čo je v tomto článku napísané, lebo tu ide o študijné plány, učebné osnovy a školské výchovné programy a ich všeobecnú didaktickú a obsahovú kompatibilitu s vzdelávacím programom v SR. Z toho nelogicky a koktavo odvodila záver, že „tu neplatí úplná autonómia, toho, to by sme si snáď ani neželali, že sa môže na katolíckych vyučovacích predmetoch učiť niečo, čo možno nie je úplne v súlade s chápaním etiky a hodnôt tej ostatnej neveriacej časti spoločnosti. A ten spor ostal na tom, či teda vôbec má štát právo nejakým spôsobom zasiahnuť, skorigovať, ohradiť sa, ak sa niečo takéto v učebnici alebo na hodine náboženstva objaví. A tu teda priamo v zmluve s Vatikánom stojí, že obsah sa musí dať schváliť a potvrdiť MŠ“. Biháriová sa týmto práve pasovala do úlohy novodobej cirkevnej tajomníčky, ktoré za totalitného komunistického režimu chceli určovať, čo môže byť obsahom náboženstva. Pani Biháriová by si mala prečítať celý text zmluvy a nielen tejto zmluvy, v ktorých sa SR zaviazala rešpektovať právo katolíckej cirkvi vyučovať podľa katolíckej vieroučných a mravoučných zásad Kat.Cirkvi, a teda nie podľa toho, čo je v súlade s chápaním etiky a hodnôt nečlenov KC. Je evidentné, že Biháriová by rada nielen rada kontrolovala, čo je obsahom katolíckej náboženskej výchovy a vzdelávania, ale by chcela aj totalitne určovať obsah. Je cynickým paradoxom dnešnej epochy, že o etike a hodnotách, poprípade o spravodlivosti ako o hodnote, hovorí politicky činná osoba, ktorá propaguje brutálne vraždenie nenarodených detí, ktorým sa nespravodlivo upiera právo a sloboda žiť a bojuje za legalizáciu zvrátených sexuálnych vzťahov, ktoré sú v rozpore s ľudskou prirodzenosťou. Biháriová tým akurát dokázala vlastnú nevzdelanosť v etike, v práve a axiológii.
Je obyčajným klamstvom Biháriovej tvrdenie o tom, že obsah musí byť schválený a potvrdený MŠ, lebo toto v zmluve nie je napísané. Je však známe, že politici často klamú a manipulujú, avšak tu je klamstvo a manipulácia Biháriovej prostriedkom ako nasmerovať myslenie voličov k akceptovateľnému obmedzovaniu náboženskej slobody. PS/Spolu teda predstavujú jasné ohrozenie náboženskej slobody a slobody svedomia. Hneď na to použila islam ako príklad, veď vieme, poznamenala Biháriová, aká je slovenská spoločnosť paranoidná ohľadne islamu. Že, či by sme boli v poriadku s tým, čo by sa učilo v islamskom náboženstve (v kontexte rovnosti náboženstiev) niečo, čo nie je v súlade s hodnotami ostatnej časti spoločnosti? Nuž pani Biháriová nahrala na smeč ostatným členom debaty, lebo práve islam má vo svojich náboženských textoch (napr. Korán…atď) výzvy k nenávisti a k násiliu, dokonca k zabíjaniu iných. Argument Biháriovej sa ukázal ako katastrofálny omyl, akoby gól do vlastnej brány, len to nikto nevyužil. Na otázku Záborskej, čo v tej učebnici/tabuľke je proti hodnotám, ktoré vyznáva štát, čo je nevhodné, čo by sa deti nemali učiť, odpovedala Biháriová, že si „pamätáme na pastiersky list, ktorý už narábal s termínom kultúra smrti, a že tento termín sa stal terminus technicus, a že bol viac o tom, ako páry rovnakého pohlavia môžu demoralizovať spoločnosť, že tú nálepku kultúry smrti vštepoval skôr k nim (pozn. rovnakopohlavným párom), naozaj sa to zaužívalo veľmi nepekne a veľmi necitlivé“, dokonca s myslí, že tie konotácie sú v rozpore s kresťanskými hodnotami. Zjavne rozrušená a divoko gestikulujúca Biháriová, sa už začínala čoraz viac zakoktávať a slabikovať (neboli to totiž dopredu naučené frázy ale reakcia na otázku), keď spomenula eutanáziu, rozvodovosť, a je podľa nej veľmi nešťastné, že sa tieto veci prekryjú nálepkou kultúry smrti. Lebo vraj tie prípady eutanázie sú tak traumatizujúce, tak citlivé, tak komplikované, že vybaviť to nálepkou kultúra smrti, je tak nešťastné a viesť k tomu deti je vraj nebezpečnou cestou k otvorenej diskusii. Vari liberálom vadí otvorená diskusia?
Takže Biháriová sa čoraz viac pasuje do úlohy odborníčky na kresťanskú etiku, bioetiku a morálnu teológiu. Tu treba jasne tejto ideologickej veľvyslankyni neomarxizmu a antropologickej revolucionárke odkázať, že práve prejavy kultúry smrti, ktoré nielen ona spomenula v celej debate (vraždenie nenarodených a bezbranných detí, vraždenie starých a chorých pacientov, rozvodovosť, ktorá bolestne a nezmazateľne zraňuje nielen rodičov ale najmä ich deti, páry osôb rovnakého pohlavia spolu s adopciami detí alebo s ich biotechnologickou produkciou pri ktorej sa eugenicky vyberajú tie vyhovujúce a ostatné sa zabíjajú, zdravotné riziká spolužitia párov rovnakého pohlavia), sú pomenované v danej učebnici pravdivo. A túto objektívnu pravdu majú žiaci v školách právo spoznať a pochopiť jej podstatu, bez ideologických a sugestívnych eufemizmov či manipulácií, ktoré reprezentuje Biháriová. Ona totiž nemá žiadne právo ideologicky zakrývať pravdu pred očami nasledujúcich generácií, ani nemá právo infikovať myseľ detí vírusom antropologických zvráteností, ktoré sú v rozpore s pravdou o ľudskej prirodzenosti a dôstojnosti. Práve Biháriovej extrémistické postoje sú pre deti a ich rodičov nebezpečné, lebo popierajú slobodu ich svedomia a právo na výchovu a vzdelávanie podľa vlastného (i) náboženského presvedčenia. Preukázala odbornú neznalosť kresťanskej vierouky a mravouky, ale i bioetiky a biomedicínskych vied. Ukázala voličom, akú zvrátenú totalitnú predstavu má o ľudskej slobode a o ľudských právach, ktoré chce naďalej niektorým ľudským bytostiam odopierať (právo na život). Ona vidí iba svoje vlastné ideologické koncepty, ktoré chce totalitne nanucovať iným členom spoločnosti, pričom práve toto zažívali občania pred rokom 1989 a nechcú sa vrátiť k tomu, proti čomu bojovali, a čo Biháriová presadzuje v PS/Spolu dnes. Debata pokračovala, pričom vnútorne rozrušená Biháriová opäť zahviezdila, lebo sa v nej vrátila k problému šlabikára (obraz neúplnej rodiny, sused Žubajík), o ktorom víťazoslávne vyhlásila, že nešlo o šlabikár náboženstva, ale o šlabikár pre verejné školy. Nuž neviem, či Biháriová nechodila do ZŠ, lebo šlabikár je učebnicou na hodiny čítania v rámci viacročnej výučby slovenského jazyka. Taktná prosba by mohla znieť, aby niekto konečne poučil Biháriovú, že na ZŠ, konkrétne na hodinách náboženstva sa šlabikár nepoužíval, nepoužíva a nebude požívať, lebo je to didaktický a formačný nástroj, ktorý slúži na to, aby sa dieťa naučilo čítať pod didaktickým odborným vedením učiteľa. Otázkou je ako PS/Spolu chce robiť reformy slovenského školstva s takýmito „odborníkmi“, ktorí každým svojím verbálnym vyjadrením vysielajú posolstvo potencionálnym voličom o svojej evidentnej nekompetentnosti a nevzdelanosti.
René Balák
1. časť si môžete prečítať TU
2. časť si môžete prečítať TU