Analýza predvolebnej debaty Denníka N: Ideologické návrhy neomarxistického liberalizmu, časť 2.

Bratislava 22. januára 2020 (HSP/Foto:Screenshot:Video Facebook)

V predvolednej debate boli podpredsedníčka Progresívneho Slovenska, liberálna a antropologická extrémistka Irena Bihariová, predsedníčka Kresťanskej únie Anna Záborská a morálne indiferentný Juraj Šeliga, zo strany Za ľudí. Debata sa nevyhla sporným hodnotovým témam, v ktorých ako obyčajne, opäť nikto nesklamal, lebo účastníci debaty boli čitateľní ako Kiskove daňové a pozemkové kauzy alebo Hlinovo desatoro. Je ale otázkou, či potencionálni voliči týchto politikov (ich politických strán) pochopili, čo im títo herci, hrajúci sa na kresťanov, liberálov či stredových, vlastne ponúkli?

Záborská opäť vo svojej prezentácii nesklamala, keď v odpovedi začala tvrdením, že konzervatívci aj liberáli sú v prvom rade demokrati, čím jasne svojim naivným kresťanským voličom vyslala zásadný signál, že prvou prioritou bude vraj demokracia, a až potom (keď náhodou bude čas) kresťanské princípy, zásady a morálne postoje z nich vyplývajúce. Čiže presne tak, ako posledných 30 rokov tzv. kresťanskodemokratickej politiky.

Nič principiálne nenavrhnúť, neklásť si podmienky pri povolebných rokovaniach, nič nežiadať z toho, čo katastrofálne ničí slovenský národ a  túto spoločnosť či štát, a potom sa diplomaticky vyhovoriť na nedostatočnú podporu pre kresťanské riešenia. Je otázkou. kedy toto potencionálni voliči KÚ pochopia, ale pravdepodobne až po voľbách a aj to len niektorí. Záborská totiž jasne povedala, že najprv sú demokrati, obe skupiny nie sú extrémisti, ale že sa vedia dohodnúť.

A presne o to ide tzv. kresťanským politikom už 30 rokov: dohodnúť sa na všetkom a o všetkom. Nevadí, že počas trvania týchto špinavých demokratických dohôd bolo na Slovensku zavraždených desiatky tisíc nenarodených detí, nevadí ani to, že slovenské rodiny trpia pod ťarchou sociálnoekonomických dôsledkov týchto dohôd, výsledkom ktorých bolo rozkradnutie strategických monopolov a zdevastovanie národného hospodárstva a jeho odovzdanie do rúk cudzincov, pre ktorých sú slovenskí občania len lacnou pracovnou silou, ktorú treba doslova vyžmýkať a potom na starobu odhodiť. Nevadí, že počas trvania týchto demokratických dohôd slovenské rodiny boli a sú rozdelené z dôvodu cestovania rodičov za prácou stovky až tisíce kilometrov (ideológia pracovnej mobility) len preto, aby prežili.

Záborská pokračovala tvrdením, že konzervatívci aj liberáli chcú, aby na Slovensku nastala zmena, čím sa zaradila do politického zástupu populistov sľubujúcich zmenu. Podľa nej je treba dať pozor, aby to nebola tá zodpovedná zmena Pellegriniho, alebo nejaká extrémna zmena Kotlebu, lebo má to byť vraj zmena v boji proti korupcii, v jasnom dodržiavaní platnej legislatívy, čím vlastne implicitne potvrdila, že sa má zachovať súčasný (i legislatívny) stav spoločnosti.

Ona si myslí, že ak by sa od 1.3.2020 dodržiavala legislatíva, potom môžeme porobiť ďalšie zákony, tak spoločnosť by fungovala inak, ale nepovedala aké nové zákony. Je evidentné, že ani  Záborská asi nedokáže rozmýšľať, rozlišovať a odvodzovať logické závery, lebo práve súčasná platná legislatíva umožnila dospieť do dnešného stavu spoločnosti. Práve platná legislatíva v SR umožnila, aby zločin akéhokoľvek druhu získal status legálnosti, a teda, aby už nebol zločinom ale zákonným postupom.

Poslaním kresťanských demokratov v  politike je podľa Záborskej, brániť ľudský život a rodinu či snažiť sa, aby rodičia mali právo na výchovu, ale to, čo predstavili na tlačovke, to nie zmena v krátkom časovom horizonte zmena zákona potratového tým, že by sa na Slovensku zakázali potraty (čiže nikdy), bolo tam 15 bodov, ktoré by sa snažili obmedziť potraty, bude to otázkou dohody a bude to otázkou na rokovania po voľbách.

Takže Záborská (podobne ako to robilo a robí KDH) dopredu vysiela signál, že rezignuje z toho, čo tak okázalo prezentovala na tlačovke, ale súčasne rýchlo uisťuje svojich naivných kresťanských voličov, že to bude predmetom rokovania koaličnej rady. Toto je kresťanstvo a kresťanská politika v podaní Záborskej, lebo je jasné ako takéto rokovania kresťanských demokratov dopadli v minulosti. Asi nevie, že podľa učenia pápežov, na ktorých sa tak rada verejne odvoláva, o ľudskom živote a o manželstve a rodine sa nevyjednáva a že s ľudským životom a rodinou sa neobchoduje. Je tak jasné, že v skutočnosti Záborská vyznáva iné učenie pre oblasť politiky, a to morálny relativizmus a morálny utilitarizmus, kde je možné zdôvodniť rezignáciu z kresťanských zásad v mene tzv. vyššieho dobra.

Vyjadrila dokonca infantilné presvedčenie, že pani Biháriová bude s viacerými bodmi programu KÚ súhlasiť, čím vystavila seba samú do pozície naivného idiota, ktorý sa už teraz vidí v koaličnej rade, a ešte si infantilne myslí, že tam bude klásť liberálnym antropologickým extrémistom a neomarxistom podmienky. Už desaťročia je známe, že neomarxistickí liberáli a antropologickí revolucionári v politike nikdy neustupujú ani o milimeter v podstatných hodnotových otázkach, a vždy nekompromisne zotrvávajú na dosiahnutých pozíciách z minulosti.

Ba dokonca, ak skutoční kresťanskí politici získajú v parlamente väčšinu a zmenia legislatívu, tak okamžite začne liberálne neomarxistické besnenie vo svetových médiách o údajnom ohrození demokracie a ľudských práv. Nasledujú otvorené politické vyhrážky sankciami a často i násilné prejavy netolerancie kresťanského svetonázoru, spojené s volaním po sekulárnom charaktere štátu a jeho legislatívy, ako keby zákaz potratov bol iba náboženskou otázkou a nie prioritne otázkou spravodlivosti a ľudských práv, ktoré prislúchajú každej živej ľudskej bytosti, lebo je členom ľudskej komunity.

Na otázku moderátora, či si budú klásť nejaké podmienky (ako Kollár) pre vstup do koalície odpovedala, že určite nebudú súhlasiť, aby boli tieto otázky vo vládnom programe. Tým sa implicitne a predovšetkým hlúpo priznala ku klamstvu, lebo na tlačovej besede sa tvárila, že KÚ bude bojovať za život, manželstvo a rodinu, a hneď v ten istý deň v debate povie, že kultúrnoetické, otázky bioetiky nebudú v programe, že to je ich podmienka.

Ako chce teda Záborská bojovať za to, čo prezentovala na tlačovke? Odpoveď je zrejmá: nijako. Ťažko povedať, či je toto spôsobené nastupujúcou senilitou či začínajúcim alzheimerom, ale Záborská vyzerá byť zdravotne v poriadku, preto je možné v nasledujúcej otázke vyjadriť pochybnosť: klame svojich potencionálnych kresťanských voličov? Takže toto je politika v podaní bývalej kresťanskej demokratky, kde sa ráno tvrdí jedno a o pár hodín večer sa tvrdí presný opak toho, čo sa povedalo ráno. Ako budú na tento hodnotový cirkus Záborskej reagovať kresťanskí voliči a čo vlastne môžu od KÚ očakávať? Ukazuje sa, že nič, lebo nikto sa podľa Záborskej sa nikto nemusí obávať, že by KÚ dávala nejaké návrhy, z ktorých by vytĺkala politický kapitál (zvláštne pomenovanie ochrany ľudského života, manželstva a rodiny).

Moderátor totiž otvoril otázku možného neskoršieho predloženia návrhu zákona o partnerstvách PS a pýtal sa Záborskej, ako bude reagovať KÚ. Záborská povedala, že tu sa v konkrétnych veciach predbieha, lebo všetko vraj bude záležať od rozloženia síl, a strán ktoré sa nakoniec dohodnú a zostavia vládu. Podľa nej ide najmä o to, aby sa po voľbách dohodli na tom najnižšom spoločnom menovateli, kde sú všetci zajedno a aby sa snažili dodržať tento program. Poukázala na minulé pády vlády a hodnovernosť je vraj závislá ako kto dostojí svojmu slovu, pričom sama ukázala ako je hodnoverná, keď sa vezme do úvahy to čo povedala na tlačovke a potom v debate.

Totiž je dopredu jasná a priehľadná stratégia tých, ktorí chcú napr. partnerstvá presadiť v parlamente, lebo stačí, aby každý poslanec hlasoval napríklad podľa svojho svedomia. Čiže strany vládnej koalície dajú poslancom úplnú slobodu v týchto otázkach, pričom chýbajúce hlasy vládnej koalície doplnia hodnotoví neomarxisti z opozície a antropologická revolúcia dostane zelenú, za predpokladu, že budú tvoriť celkovú väčšinu v parlamente. Tato väčšina neomarxistických antropologických revolucionárov ani nemusí byť matematickou väčšinou z čísla 150. Stačí ak bude momentálnou väčšinou pri konkrétnom hlasovaní, čo sa dá ľahko dosiahnuť zázračnou neprítomnosťou istých poslancov, ktorí vyhlásia, že mali iné povinnosti v čase, keď sa táto antropologická revolúcia bude legalizovať, poprípade sa zdržia alebo nebudú hlasovať. Správny pomer sa dá dosiahnuť viacerými spôsobmi. Ale budú čistí ako Pontský Pilát a umyjú si svoje farizejské ruky, pričom začnú roniť krokodýlie slzy nad tým, čo svojimi nejednoznačnými a chameleónskymi predvolebnými postojmi sami spôsobili, keď týmto taktizovaním podviedli svojich vlastných voličov s cieľom získať ich hlasy.

Biháriová okamžite prudko a rozhodne reagovala, že ideálny scenár pre ňu osobne bude, ak oni (PS) budú zostavovať vládu, a tak by bolo správne, aby sa pokúsili dostať to (partnerstvá a iné zvrátenosti) do programového vyhlásenia vlády, lebo vraj oni (neomarxistickí liberáli) už viackrát boli postavení pred argument, že treba riešiť korupciu, zdravotníctvo, teraz neotravujte pri odstránení Fica atď.

Spomenula, že liberáli sú už podľa nej naozaj frustrovaní a otrávení, pričom tieto jej lamentácie sú falošným plačom, keďže nikdy neboli súčasťou vládnucej koalície. To je podľa nej  spôsob, ako sa vyrábajú frustrovaní voliči. Má pocit, že liberálne hlasy neboli v politike poctivo reprezentované, a ak sa im podarilo byť pri tom (zostavovanie vlády), tak vraj vždy liberáli boli prví, ktorí boli vyzvaní podľa nej zraziť opätky.

Ona vraj prišla do politiky na to, aby tieto hodnoty (antropologická revolúcia – partnerstvá, ktoré Biháriová subjektívne považuje za hodnoty) presadzovala a urobila všetko preto, aby liberáli nemuseli opäť ustúpiť kvôli nejakým vyšším cieľom. Biháriovej by mal niekto objasniť, že vždy to boli práve kresťanskí politici, ktorí boli tými politikmi, ktorí vždy utilitaristicky ustúpili od presadzovania vlastných cieľov v politike, hoci témy, v ktorých ustúpili boli primárne a podstatne otázkou ľudských práv a spravodlivosti (napr. právo na život) pre každú ľudskú bytosť.  Čiže bolo to vždy presne opačne, ako Biháriová lživo tvrdila v debate, čím sa opäť len dokázalo ako liberálni a neomarxisticky postupujú v politike.

Ideologické posolstvo Biháriovej bolo jasné a zreteľné, keďže navrhla časovú postupnosť počas volebného obdobia, kedy sa môžu legalizovať registrované partnerstvá neskôr počas vládnutia koalície. Je otázkou, či porozumela Záborská tomu, čo odznelo z úst Biháriovej. Šeliga následne upozorňoval na postoj Beblavého, ktorý ideologicky stojí na strane antropologickej revolucionárky Biháriovej, ako aj na výsledok volieb, pričom zdôraznil potrebu dohody, a keď nebude zhoda všetkých partnerov, tak by to podľa neho nemalo byť  programovom vyhlásení vlády.

Podľa neho je možné sa postupne posúvať a nájsť dohodu v týchto témach neskôr. Záborská reagovala na tvrdenia Biháriovej o ustupovaní liberálov, tým, že toto vyplývalo s percentuálneho zastúpenia liberálov v jednotlivých vládnych koalíciách po páde tzv. mečiarizmu. Väčšina strán z koalíciách  s liberálnymi návrhmi jednoducho nesúhlasila. Poukázala i na fakt, že práve konzervatívci museli ustúpiť zo svojich požiadaviek (napr. vláda Radičovej), a že vždy je to o kompromisoch a nie je správne klásť nášľapné míny do programu. Vrátila sa k téme extrémizmu a k faktu, že práve reči liberálov podľa nej posilňujú kotlebovcov, ktorí varujú pred tým, že sa extrémistickí liberáli dostanú do vlády a ľudia sa budú musieť vzdať hodnôt, ktoré doteraz vyznávali. Je potrebné vychádzať z reálnej situácie na Slovensku

Biháriová začala okamžite takticky a zdanlivo ustupovať a hovoriť o optimistickom scenári, ale hneď sugestívne poukázala, že ona má pocit, že „túto pragmatickú politiku tu robíme už 30 rokov, a teda či máte pocit, že sa krajina zlepšila? Že spoločenský a politický diskurz scitlivel? Že sme sa niekam posunuli? 30 rokov hovoríme o tom, že tie hodnoty sú síce dôležité, ale tie pragmatické veci treba v politike vyriešiť. Mám pocit, že toto garde treba otočiť. Nemôžeme mať dobrú pragmatickú politiku, ak sa zbavíme alebo nejakým spôsobom dáme na vedľajšiu koľaj akcent na tie hodnotové témy.“

Z jej sugestívnych slov je evidentné, že antropologická revolucionárka Biháriová považuje za pozitívny posun len to, čo vyhovuje jej extrémistickému liberalizmu a jej ideologickému konceptu videnia sveta. Podľa nej sa „krajina“ zlepšuje len vtedy, ak sa ideologicky posúvajú antropologické hranice medziľudských vzťahov, čiže ak získa status legálnosti to, čo je v rozpore s ľudskou prirodzenosťou a dôstojnosťou, ako aj s objektívnymi vedeckými faktami biomedicínskych vied.

Je paradoxom slovenskej politiky, že ideologická revolucionárka a antropologická marxistka Biháriová požaduje v politike hodnoty a tzv. hodnotové témy, hoci je evidentné, že nemá ani len základné poznatky z axiológie. Je tragédiou slovenskej politiky, ak axiologicky nevzdelaní ľudia (absolútni analfabeti) hlasno kričia a volajú po hodnotách, pričom sami nevedia, čo termín hodnota znamená. V skutočnosti hlasno kričia preto, aby na seba upútali pozornosť v čase, keď nemajú nič objektívne hodnotné ponúknuť spoločnosti a voličom. Nezachránia to ani Šeligove pokusy diplomaticky obrúsiť hrany svetonázorového a hodnotového konfliktu, ktorý je v danej antropologickej rovine nezmieriteľný.

Biháriovej (ona však plní len ideologickú úlohu užitočného idiota) navrhovaná antropologická revolúcia je cestou do pekla postupnej degenerácie a zániku toho, na čom stojí spoločnosť a civilizácia: vzťah muža a ženy, ktorý je známy odjakživa pod názvom manželstvo. Žiaľ Marxove ideologické a filozofické fantázie majú svojich nasledovníkov aj dnes.

René Balák

1. časť si môžete prečítať TU