Keď opúšťate Brusel, jednou z prvých vecí, ktoré z vlaku uvidíte, je automobilka Audi, píše v článku pre New York Times historik a politológ Anton Jäger.

Areál pozostávajúci zo sivých obdĺžnikových budov bol dlho jedným z najväčších výrobcov automobilov v Belgicku. Elegantný a produktívny, bol symbolom hlavného mesta Európy. Začiatkom tohto roka však podľahol priemyselnej kríze, ktorá zasiahla celý kontinent, a po 75 rokoch bol bez milosti zatvorený. Na kedysi panenských šedých stenách automobilky sú už viditeľné stopy grafitov.

Európa chátra

V posledných mesiacoch sa príbeh továrne Audi stal príbehom Európy. Obaja nemajú šťastie a hrozí im, že ich zmietne nová geoekonomická vlna tohto storočia. V Bruseli bola reakcia na túto situáciu zrkadlom doby – ministri tvrdia, že v rámci širšej vojenskej reorganizácie by sa bývalá automobilka mala premeniť na zbrojársku továreň. Podľa zástancov tohto návrhu by takýto reštart pomohol strategickej autonómii Európy a vytvoril by 3 000 nových pracovných miest.

Takmer všetci politickí lídri naprieč celou Európou sa zhodujú na tej istej stratégii, dúfajúc, že zabijú dve muchy jednou ranou. Na jednej strane by zvýšené vojenské výdavky zabezpečili Európe ochranu pred Ruskom a nezávislosť od Ameriky, čím by konečne získala status superveľmoci. Na druhej strane by oživili upadajúci priemyselný sektor Európy, ktorý je pod tlakom čínskych konkurentov a rastúcich nákladov na energie.

Argumentujú tým, že pumpovanie peňazí do armády je spôsobom, ako bojovať proti dvojitej kríze geopolitického ohrozenia a hospodárskej stagnácie.

Tieto očakávania sa však pravdepodobne nenaplnia. Militarizácia Európy, ktorá trpí problémami s rozsahom aj efektívnosťou, pravdepodobne nebude fungovať podľa predstáv. Hrozí však väčšie nebezpečenstvo ako len neúspech.

Sústredením sa na obranu na úkor všetkého ostatného Európska únia riskuje, že sa namiesto kroku vpred pohne smerom dozadu. Namiesto významného pokroku by sa zrýchlené zbrojenie mohlo stať historickou chybou.

Pokrok či chyba?

Nový prístup Európy sa zvyčajne označuje starším názvom: vojenský Keynesianizmus. Pôvodne tento pojem označoval tendenciu vlád v polovici 20. storočia bojovať proti hospodárskemu poklesu zvyšovaním vojenských výdavkov – kombináciu, ktorú údajne ako prví zaviedli nacisti v 30. rokoch 20. storočia a ktorú potom globalizovali Američania v 40. rokoch. V ostatnom čase sa tento termín používa v súvislosti s ekonomikou prezidenta Vladimíra Putina v Rusku.

Nie je však vôbec jasné, či súčasné snahy Európy si takýto popis zaslúžia. Po prvé, kontinent sa v podstate vracia na úroveň vojenských výdavkov spred roku 1989. Napríklad, v 60. rokoch dosiahli vojenské výdavky Nemecka vrchol na úrovni tesne pod 5 % hrubého domáceho produktu – cieľ, ktorý minulý týždeň oznámil kancelár Friedrich Merz, je 3,5 %. Takéto opätovné zavedenie sa ťažko dá považovať za veľký skok vpred – určite nezodpovedá pojmu „Zeitenwende“ alebo „bod zvratu“, ktorý sa používa na opis zmeny v prístupe.

Verejné prínosy tejto stratégie – teda jej keynesiánska časť – zostávajú rovnako nejasné. Hoci Nemecko mierne uvoľnilo svoje pravidlá týkajúce sa verejného dlhu, európski politici naďalej váhajú s vytváraním rozpočtových deficitov. Viac peňazí na armádu zaťaží už aj tak napäté rozpočty a odoberie prostriedky sociálnym programom, rozvoju infraštruktúry a verejným službám.

Namiesto vojenského Keynesianizmu je pre európsku obrannú mániu vhodnejším porovnaním Reaganizmus 80. rokov  (prístup nesie názov po americkom prezidentovi Ronaldovi Reaganovi), keď zvýšené vojenské výdavky išli ruka v ruke so sociálnymi škrtmi.

To je predsa logika belgických úradníkov, ktorí sú za premenu továrne Audi ( a nielen tej) na závody na výrobu zbraní, konštatuje autor textu.

Hlavný zástanca tohto plánu, belgický minister obrany Theo Francken, tvrdí, že štát, ktorý chce znížiť deficit a zároveň zvýšiť vojenské rozpočty, musí znížiť výdavky na sociálne zabezpečenie. „Sociálne zabezpečenie je príliš „tučné“, “ povedal a spýtal sa:  „Odobrať pár miliárd z rozpočtu 200 miliárd nie je neľudské, však?“

Vynárajú sa problémy

S tlakom na remilitarizáciu sú spojené aj ďalšie problémy. Po prvé, mnohé bývalé priemyselné odvetvia získajú záujem na vojenských operáciách v zahraničí, ktoré nie sú takým spoľahlivým zdrojom zisku ako spotrebitelia kupujúci autá. A viac peňazí pre armádu tiež nemusí znamenať lepšie výsledky.

Ako poznamenáva ekonóm Adam Tooze, Európania spoločne vynakladajú obrovské sumy na svoje „zombie armády“ a na oplátku dostávajú prekvapivo málo, a to aj z hľadiska ľudských zdrojov, aj materiálu. Napríklad žiadna európska spoločnosť sa neumiestnila v rebríčku 10 najväčších obranných spoločností na základe obratu.

Potom je tu typicky európsky problém s koordináciou. Keďže tanky a vojenská technika sú už aj tak drahé, náklady na zbrojenie kontinentu sa znásobia decentralizovaným rozhodovaním v rámci Únie, kde jednotlivé krajiny samostatne súťažia o kontrakty.

Prvé náznaky takejto neefektívnosti sú viditeľné v stagnácii výroby munície určenej pre vojnu na Ukrajine. K tomuto chaosu sa pridá fakt, že prvé platby z európskeho balíčka pravdepodobne poputujú americkým výrobcom, kým sa európske továrne rozbehnú. Je iróniou, že prvými príjemcami týchto peňazí nebudú Európania, ale Američania.

Tieto logistické obmedzenia by sa mali zvážiť spolu s kultúrnymi prekážkami remilitarizácie v Európe. Pacifistické postoje sa v uplynulých desaťročiach len posilnili. Mnohé európske krajiny zrušili povinnú vojenskú službu v roku 2000 a stále majú veľké ťažkosti presvedčiť svojich voličov o perspektíve vojenskej služby. V reakcii na výzvy na obnovenie mobilizácie napríklad jeden nemecký podcaster vyjadril názor mnohých: „Radšej budem nažive ako mŕtvy.“

EÚ „ide s dobou“

Napriek tomu sú európski politici odhodlaní presadiť zbrojenie ako podmienku vstupu kontinentu do 21. storočia. Nedávny samit NATO, na ktorom sa takmer všetci členovia zaviazali zvýšiť vojenské výdavky v nasledujúcom desaťročí na 5 % HDP – hoci 1,5 % pôjde na obrannú infraštruktúru a výskum a 3,5% na priame vojenské výdavky – bol manifestáciou takýchto názorov.

Počet vojen vo svete, s novou hrozbou v Iráne, údajne podčiarkuje potrebu, aby sa Európa opäť stala vojnovým kontinentom. Táto stratégia, ako tvrdia úradníci, spája vojenskú nezávislosť s oživením obchodu.

Žiaden z týchto výsledkov však nie je pravdepodobný.

Súčasným smerom sa Európa neuberá ani k vojenskému Keynesianizmu so sociálnymi dividendami, ani k obrannej stratégii hodnej ambicióznej superveľmoci. Skôr riskuje, že dostane to najhoršie z oboch: skromné oživenie hospodárstva bez dlhodobých vyhliadok na rast a nákladné výdavky na obranný sektor, ktoré Európe nedovolia dohnať jej konkurentov.

Stačí krátka cesta do Bruselu, kde továreň Audi zíva prázdnotou, aby sa lídri presvedčili o tejto pravde.

Prečítajte si tiež:

• Trápenie ukrajinských vojakov, z toho čo sa dialo v Sumskej oblasti ostali zaskočení
• Najnovšie šokujúce rozhodnutie Ukrajiny môže strašiť celé generácie