Už mnohokrát som musel konštatovať, že väčšina ľudí má veľmi nízke právne povedomie o úlohách a právomociach hlavy štátu hraničiace až so štátotvorným bezvedomím. Nielenže sa mylne domnievajú, že jej jedinou povinnosťou je „reprezentovať“, ale majú aj veľmi skreslené predstavy o tom, čo to znamená, že hlava štátu podľa ústavy „reprezentuje Slovensku republiku navonok i dovnútra“. Mnohí si stále myslia, že to znamená pekne sa obliekať, dobre vyzerať a milo rozprávať. Na toto si však tento drahý úrad nevydržiavame. Dôstojné vystupovanie na verejnosti je len jedným z predpokladov na to, aby ste mohli zastupovať záujmy štátu. Štátna reprezentácia nemá byť reprezentáciou samotnej osoby, ale toho najlepšieho, čo v štáte máme. Deje sa však pravý opak.

Nemohli sme si nevšimnúť, že Zuzana Čaputová bola z návštevy holandského kráľovského páru úplne unesená. Rozplývala sa nad tým, aké to bolo úžasné, historické a neopakovateľné, akou obrovskou cťou jej bolo sprevádzať takýchto významných hostí, ako si ju získali svojou otvorenosťou a dokonca nadobudla pocit, že ich partnerstvo prerástlo do priateľstva… No. Trochu mi to pripomenulo Mikuláša Dzurindu, ktorý sa dvakrát stretol s Georgom Bushom a už ho nazýval „svojím dobrým priateľom“, ale dobre. Nechcem sa na tomto mieste podrobne rozpisovať ani o tom, že prezidentka úplne zabudla na republikánske tradície, nikto ju nevyviedol ani z ilúzie, že dvaja holandskí feudáli nie sú ani náhodou partneri formálne demokraticky zvolenej prezidentky na päť rokov a jej frajera, že keď už sa hrá na princeznú, tak by mala vedieť, že kráľa neoslovujeme ani Excelencia, ani Výsosť, ale Vaše Veličenstvo a hlavne by sa mala naučiť, že sa to píše s veľkými písmenami, aby nevyzerala popri nich ako malomeštiačka z Pezinka… Ale toto sú len nevyžiadané rady pre náš stále deravý štátny protokol.

Čo ma však zarazilo oveľa viac, neboli tieto formálne záležitosti, ale oveľa vážnejšie nedostatky. Keď v decembri minulého roka odhalili na Rázusovom nábreží v Bratislave hrob neznámeho vojaka, všetci ústavní činitelia jasali, že Slovenská republika má po 30 rokoch svojej nezávislosti konečne oficiálne najvyššie štátne protokolárne miesto. Zuzana Čaputová sa na mieste nechala počuť, že „toto je symbol skutočného vlastenectva“. Odvtedy prešli tri mesiace, mali sme tu niekoľko štátnych i jednu kráľovskú návštevu, no ani jedna nevzdala úctu pri hrobe neznámeho vojaka. Toto nie je maličkosť. Načo sme po toľkých rokoch (aj to na nevhodnom mieste) konečne vybudovali oficiálne protokolárne miesto, keď ho vôbec nevyužívame? Chápem, že to bežným ľuďom nehovorí nič, už menej, že na to neupozorňujú novinári, ale tieto miesta sú vo vyspelom svete prvé, ktoré navštevujú oficiálne zahraničné delegácie. Ak nie, veľa to hovorí – ale o nás. Namiesto toho zaviedla Zuzana Čaputová holandského kráľa a kráľovnú do gay baru. Párik monarchov si priviedol z Holandska umelcov, Zuzana Čaputová im podľa vlastných slov „s hrdosťou“ ukázala na parkovisku pred Billou zálohovanie PET fliaš. A hoci boli viditeľne zmätení, slovenská prezidentka si myslí, že ich to zaujalo a že je to „výborná správa“…

Ako to len povedať… Je iste právom každého prezidenta ukázať svojim hosťom niečo špecifické, čo mu je blízke. Ale pri tom všetkom by nemal zabúdať, že cieľom je predstaviť Slovensko ako príťažlivú krajinu po všetkých stránkach. Asi na to musíte byť osobnostne vybavený a mať všeobecné vzdelanie a rozhľad na to, aby ste vedeli posúdiť, čo je dôležité. Neviem si predstaviť, že by som výnimočnú príležitosť nevyužil na to, aby som takýmto hosťom neukázal to najlepšie, čo tu máme: pamiatky zapísané v svetovom kultúrnom a prírodnom dedičstve či najvýznamnejšie osobnosti kultúry, vedy a techniky. Zuzana Čaputová im ukázala Moniku Tódovú a na štátnu večeru pozvala kamarátov z Progresívneho Slovenska, proamerických lobistov a svojich obľúbených novinárov. Na to mi dochádzajú slová. Čistá hanba. Ale hlavne, že sa hrá na kráľovnú… Viete, čo mi to všetko pripomenulo? Keď bol na návšteve Slovenska švédsky kráľ Karol XVI. Gustáv a Rudolf Schuster ho donútil kuť rýle v Medzeve. Tomu sa ešte neochotne podriadil, ale vypiť si s ním drienkovicu už odmietol… Vtedy sa novinári išli zadúšať od kritiky, ale dnes sa ich hyperkritickosť kamsi stratila.

Ako som však na začiatku naznačil, reprezentácia nie je jediná a dokonca ani najdôležitejšia povinnosť hlavy štátu. V čase, keď je na Slovensku najhlbšia politická a ústavná kríza, sa prezidentka tvári, že ju novinári obťažujú otázkami o jej riešení, lebo ona je na výlete s párikom feudálov. Nech si to vraj politici vyriešia sami a neskrývajú sa za „ženskú sukňu“ – akoby sa jej bytostné problémy Slovenska netýkali. Chýbala už len okrídlená veta klasika: „Nevyrušujte, tu sme pri kráľovskom obede (pri žatve).“ Situácia, keď si viacerí členovia odvolanej poverenej vlády na čele s premiérom založia vlastnú stranu a zoberú tak väčšinu kresiel najsilnejšiemu vládnemu hnutiu, ktoré vyhralo voľby, nemá v demokratických dejinách obdobu. Naša pseudokráľovná však v prestávke medzi predkrmom a polievkou nevidí dôvod na vymenovanie úradníckej vlády. Uvedomuje si vôbec, že postup, ktorý si zvolil Heger a spol, má takmer všetky znaky prevratu? Chápe táto osoba vôbec, že tam nie je na okrasu, ale práve na takéto krízové situácie, ktorých riešenie jej vyplýva ako povinnosť priamo z ústavy? Ak nie je schopná ukončiť túto frašku, potom by mala skončiť sama. A keďže je nereálne, že to aj urobí, zapamätajte si aspoň, ako zanedbáva svoje povinnosti, aká neschopná je podať presvedčivý politický výkon, ako opakovane dáva najavo, že plní záujmy zahraničných mocností, a nie vlastného ľudu, a už nikdy sa pri voľbách nedajte oklamať marketingovým pozlátkom.