Veľmi rýchlo nám je jasné, že sa tu predkladá trocha neznalý pohľad na Ježišov postoj. Tak, akoby sa Ježišov postoj nekryl s ním určenými pravidlami. Tu sa stavia – ako je to v našich dňoch len veľmi moderné – milosrdenstvo proti spravodlivosti.

Milosrdný Ježiš je však vždy aj spravodlivý Ježiš. To dokážeme z biblických podkladov ľahko zistiť. No chráňme sa exegézy typu kameňolomu, aby sme mohli odôvodniť Ježišovu rigoróznosť, alebo jeho laxnosť. Ježiš pri Jakubovej studni je výborný príklad vnútornej kongruencie Vykupiteľa. Žena, s ktorou sa stretáva, ako dnes radi hovoríme na jednej úrovni – z očí do očí. Nenivočí ju pre jej hriechy, no ani sa nepokúša hriechy zotrieť, premazať, či psychologicky vykladať. Až keď sa žena istým spôsobom vzchopí a svoju hriešnosť dokáže uznať, nasleduje odpustenie a napomenutie už viac nehrešiť.

Toto vzorové miesto v Písme ukazuje, že Ježiš sám neustúpi ani na milimeter od svojho prikázania nescudzoložiť, ba ani sa len nedovážiť na žiadostivý pohľad. Ukazuje však aj mieru milosrdenstva, ktoré nevynáša rozsudok, ale povzbudzuje k novému životu.

Tak aj u biskupa Elbsa presvitá pokus nasledovať ducha doby, ktorý odmieta cirkevnú rigoróznosť, ako sa tvrdí, a stavia ju proti prijatej Ježišovej povoľnosti. Je predsa jasné, kto to v našej dobe vyhrá.

Do tohto kontextu zapadá aj výpoveď biskupa Elbsa v jeho knihe. Vyslovuje sa za to, aby sme dôsledné mysleli ďalej a sledovali „tento kurz otvorených dverí pre partnerstvo, manželstvo, pastoráciu rodín a v neposlednom rade pre spolunažívanie Cirkvi a sveta.“

Treba málo skúseností, aby sme si dokázali tento nový pastoračný jazyk primerane vysvetliť. Na konci sa tu tvrdí o spolunažívaní Cirkvi a sveta, ktoré vôbec neexistuje. Z tohto spolunažívania Cirkvi a sveta možno prirodzene ľahko odvodiť, že manželstvo musí byť každej forme partnerstva, ale aj všetkým druhom údajne moderných rodín (viacerí partneri, homosexuálne vzťahy) postavené na roveň.

Omyl spočíva presne v tomto prijímanom spolunažívaní Cirkvi a sveta. Cirkev je vo svete a nie zo sveta. Preto svet Cirkev nenávidí. A bude ju nenávidieť aj vtedy, keď sa Cirkev bude podlizovať. Cirkev je božská a svet je od hriešneho pádu nepriateľský voči všetkému božskému.

Svetu je – a to nielen len od príchodu ideológie gender – manželstvo ako znamenie spásy tŕňom v oku. Proti ničomu svet tak veľmi nebojuje, ako proti manželstvu a rodine. Rodina spočívajúca na sviatostnom manželstve, je božské zariadenie v rámci Cirkvi a tým milostivé miesto. Aj keď si to v každodennom manželskom živote nie vždy všímame, mali by sme si to občas uvedomiť.

Ak túto vetu teraz budeme vnímať takto – ako protirečenie – tak sa celá táto dobre mienená neo-pastorácia pod týmto protirečením zrúti. Nezostane nič iné ako dobre mienený sociologický pohľad na životnú realitu ľudí našich dní. To je viac ako nič. Ale je to menej, ako nám Cirkev môže dať. A toto viac, čo nám Cirkev môže poskytnúť, by sme mohli od biskupa očakávať.

Kedy vôbec reagovala Cirkev v praktickej pastorácii dogmatickým kyjom? V dnešných dňoch sa často predstiera, ako by to bol normálny prípad a nie známa výnimka z pravidla. V každom prípade, ak človek – aj keď žije v iregulárnej situácii – príde s ťažkou dušou ku kňazovi, bude sa ten podľa svojich síl snažiť nájsť priechodnú cestu. Tu mnohý kňaz pre spásu duše jemu zvereného človeka niekedy aj svoje svedomie namáha až po hranice a ponad ne, o tom som presvedčený. Tu nie sú potrebné nabubrené poukazy   na milosrdenstvo, tu je potrebná životná prax duchovného pastiera.

Vzhľadom na všetky tie nové liberálne úpravy, ktoré sa po Amoris laetitia všade po svete šíria, môžeme však vyzvať iba k pokoju. Aký veľký je tento problém skutočne? V Nemecku navštevuje pravidelne nedeľnú omšu asi 10% katolíkov. Z nich žije v iregulárnych vzťahoch iba mizivá menšina. Takže môžeme mať dôveru, že svoju cestu spolu s duchovným pastierom nájdu, alebo už našli.

Veľká vlna, ktorá sa šíri médiami, je čistý populizmus. Liberálne úpravy jednotlivých diecéz sú poplatné iba tomuto populizmu. Nie sú na nič užitočné, ani už neškodia. Veď škoda je už napáchaná, pretože manželstvo a rodina stoja ako nepriateľ č. 1 v centre pozornosti svetovej politiky našich dní. To znamená mnoho práce pre politicky aktívnych katolíkov! O to viac, že episkopát, ako sa zdá, čoraz viac kolaboruje s verejným nátlakom.