Filozof, šéfredaktor televíznej stanice Carihrad, člen Izborského klubu, Alexander Dugin, okomentoval základné akcenty patriarchovho prejavu v programe „Naša vlasť“ a my vám jeho komentár prinášame v písomnej forme. Podľa jeho pohľadu spor medzi slovanofilmi a západniarmi ešte nie je rozhodnutý. No v kontexte pôsobenia globálneho antikrista sme postavení pred úlohu pripraviť sa k poslednej svetovej bitke.

Stret medzi slovanofilmi a západniarmi stále nie je rozhodnutý

Predpokladám, že toto je naozaj základná otázka. Pretože konfrontácia medzi Ruskom a Západom dosahuje svoj vrchol. Stojíme na prahu už nie iba „studenej“, ale skutočne „horúcej“ vojny. V Sýrii, aj na Ukrajine. A samotná súčasnosť dáva duchovným, náboženským a politickým vodcom nášho ruského národa (ktorý je oveľa širší, než len samotní občania Ruska, pretože k ruskému národu patria aj ľudia, ktorí žijú za hranicami nášho štátu) hlbokú, pokojnú a fundamentálnu odpoveď na to, čo sa tu odohráva. Je potrebné zadefinovať pozície, zhromažďovať sily, spájať mysle a vrátiť sa k tej téme, ktorá bola ústredným bodom 19. storočia. Veď názov tohto snemu iste nie je náhodný: „Rusko a Západ…“ Pripomína to názov knihy Danilevského „Rusko a Európa“.

Ako povedal Patriarcha, v našej spoločnosti ešte nie je vyriešená otázka sporu medzi vlastencami a priaznivcami Západu, medzi slovanofilmi (ku ktorým patrí aj Danilevskij a k dedičstvu ktorých sa hlási absolútna väčšina našej duchovnej a intelektuálnej elity) a prozápadniarmi, ktorí sú prezentovaní liberálnym klanom a ktorí sú v drvivej menšine. No v skutočnosti sme videli, kto prisahal slovanofilstvu v jeho súčasnej modernej verzii, teda po sto rokoch tej jeho ruskej pravoslávnej euroázijskej civilizácii, ktorej záujmy, názory a pozíciu vyjadruje Celosvetový Ruský národný snem a tých, ktorí sa prikláňajú k princípu nepretržitého postupného vývoja.

Keď bol prezidentom Medvedev, mali sme dojem, že práve spejeme v súlade s týmto postupným vývojom, o ktorom výstižne hovoril Patriarcha. No na fakte opätovného návratu Vladimíra Putina (podobne ako tomu bolo do roku 2008) vidíme, že je možné ísť vlastnou cestou. My sme sa na ňu vybrali a pôjdeme po nej.

Prečo tu nebol prítomný líder strany Jednotné Rusko Dmitrij Medvedev?

Tu sa, samozrejme, ukazujú vnútorné protirečenia strany Jednotné Rusko. Sú to vnútorné rozpory tej časti našej politickej elity, u ktorej ešte nedošlo k vyžitiu a odloženiu západniarstva.

Myslím, že si môžem dovoliť takto symbolicky interpretovať neprítomnosť vedúcej osobnosti Jednotného Ruska preto, lebo predsedovia všetkých ostatných parlamentných politických strán boli osobne prítomní. Vystúpili s prejavmi v mene svojom i v mene všetkých ľudí, ktorých zastupujú v parlamente i v spoločnosti, podporili tu vyslovené myšlienky smerujúce k svornosti našej spoločnosti.

Snem viacerých konfesií: všetkých zjednocuje láska k Rusku

K prejavom Talgana Tadžuddina, vodcu ruských moslimov a rabína Šajeviča: Obidvaja sa pravidelne zúčastňujú zasadaní Celosvetového Ruského národného snemu. A takmer vždy sa práve ich vystúpenia vyznačujú veľkou emocionálnosťou, zápalom, stálym a pevným ruským patriotizmom. Pretože oni považujú seba za časť nášho Ruského sveta, za súčasť našej Ruskej civilizácie. Pritom ostávajú verní svojim princípom, svojmu náboženskému učeniu. Stotožnili sa s Ruským svetom, ktorý bol založený Ruskou Pravoslávnou cirkvou ktorej centrom je Kristus. Ruský národ vstúpil do histórie zjednotiac sa okolo Krista. Oni chápu dôležitosť tejto duchovnej skutočnosti aj pre ich vlastnú históriu. Oni prichádzajú na Celosvetový Ruský národný snem nie z prinútenia, ale ako vlastenci.

Postmoderna – nepriateľ každého tradičného náboženstva

A v tejto súvislosti snem naozaj zjednocuje, on nerozdeľuje ale spája. A ukazuje celú hĺbku tradícií. Veď nie náhodou hovoríme o tradičných hodnotách. Akékoľvek tvrdenie v sebe vždy obsahuje aj svoju vnútornú negáciu. Ľudia, ktorí vyznávajú tradičné hodnoty náboženstva, sú solidárni v tom, že odmietajú radikálny sekularizmus, postmodernizmus, dnešný západný systém, ktorý nemôže byť v súlade s hodnotami žiadneho tradičného náboženstva.

Dnešný západný svet je, samozrejme, absolútne antikresťanský. Boli časy, keď bol kresťanský. Hoci iný než ten náš, ale kresťanský. No dnes je už otvorene antikresťanský. No nielen to, on sa už prejavuje aj ako protiislamský a protižidovský. Je to už čisto materialistická, antihumánna, otrokárska civilizácia, ktorá teraz útočí aj na nás.

Moslima pravej viery nie je možné zatiahnuť medzi radikálnych teroristov

Patriarcha tu vystúpil nie ako politik, ale ako nositeľ pravdy. Duchovná osoba má určité oprávnenie nazývať veci svojimi menami. Ona je zahľadená do večnosti. Ona úprimne verí vo večný život a chápe, komu bude skladať účty pri Poslednom súde. Preto sú mu priúzke svetské ohraničenia a politické rámce, ktoré on s ľahkosťou prekračuje. Podľa môjho názoru, v danom prípade, načrtol Patriarcha zásadný problém, ktorému sa v politike a diplomacii neustále vyhýbame.

Je známe, že za radikálnymi islamskými teroristickými skupinami stoja geopolitické záujmy Spojených štátov amerických a iných štátov (vrátane Izraela), ktoré manipulujú prebiehajúcimi  procesmi. No v skutočnosti nie je možné len na túto manipuláciu zviesť odhodlanie ľudí ísť na smrť, vraždiť spôsobom, aký my kategoricky odmietame, bez toho, aby k tomu bol týmto ľuďom k tomu daný seriózny základ. A týmto základom je dnešná západná civilizácia, ktorá je skutočne rodiskom kolosálneho zla. A na boj s týmto zlom je možné mobilizovať úprimných a skutočne vnímavých a čestných ľudí.

A toto je naozaj veľmi vážny krok. Preto ak my, pravoslávni kresťania,  my, ruská euroázijská civilizácia takto kategoricky odmietame degeneráciu Západu, jeho posthumánny ultrasekularizmus ( v skutočnosti už ide o odľudštený svet), ak sme solidárni s patriarchom, potom sme na pravej ceste ako tomu čeliť. Nie terorizmom, ale mierovým spôsobom založeným na láske. V prvom rade na láske k Bohu, potom na láske k tradícii a vlastnému národu, k vlastnej histórii.

Nech sa k nám pridajú tí, ktorí sú vo vojne s moderným svetom. K nám, k Rusku, k Pravosláviu, k nášmu kresťanskému boju za večnosť, za Krista a za Pravdu. A nedať sa nachytať na triky tých ľudí, ktorí prejavujúc horlivú nenávisť k súčasnému Západu, sami sú spoluúčastníkmi tohto zla. Je to pasca, aj toto objasnil Patriarcha celkom jasne.

Symfónia: Patriarcha premieňa myšlienky do slov, prezident do skutkov

Všimnime si, akým spôsobom sú v určitom zmysle rozdelené funkcie medzi Patriarchom a prezidentom. V slovách Patriarchu cítime silu cirkvi a ducha. Počujeme slovo, hlas. A prezident uskutočňuje. Nie preto, že tak hovorí Patriarcha, nie preto, že takto hovorí cirkev. Ale preto, že tak hovorí naša história, tak hovorí náš národ.

A Patriarcha oblieka do slov to, čo cíti každý z nás, každý ruský človek. A prezident to premieňa na skutky. Takto vzniká symfónia, akýsi byzantský súlad, pri ktorom svetská i duchovná moc, v prísnej opozícii k modernizmu, je jednotná vo svojej celkovej stratégii. Duchovná časť vetvy moci zachraňuje dušu, svetská časť tejto moci zase zachraňuje telo.

Je to vzájomná spolupráca. Prebieha nielen v mene národa, či štátu, ale v mene Krista, v mene Pravdy. A takto všetci pracujú dovedna, všetci spolupracujú pre národ. Aj svetská moc v osobe byzantského imperátora alebo v osobe nášho prezidenta, aj v osobe Patriarchu, ktorý je hlavou cirkvi. K národu patria všetky etniká, kultúry a náboženstvá. Pripomína to skutočne celok s univerzálnym poslaním. A práve toto tvorí protirečenie medzi Ruskom a Západom – je to nie iba  protirečenie jedného štátu s blokom iných štátov. Je to protirečenie dvoch typov ľudskosti, ktoré je možné pozorovať všade.

Dajte nám právo na bytie, hovorí Patriarcha v mene celého ruského národa

„V nadväznosti na veľkého ruského učenca Danilevského je treba uznať fakt paralelných ciest rozvoja spoločností…“ – to sú slová fundamentálneho významu. Tieto slová formulujú teóriu multipolárneho sveta. Pripomínajú nám veľkých ruských mysliteľov, akými boli napríklad Danilevskij alebo Trubeckoj. Oni dali základ rôznosti civilizácií, založili rozmanitosť kultúrno-historických typov.

Prečo sa nám Západ nepáči? Lebo je pôvodcom vojny, ktorá teraz prebieha medzi nami a Američanmi v Sýrii aj na Ukrajine? Práve v týchto slovách je treba hľadať odpoveď. Ak by Západ uznal túto mnohosť a rozmanitosť civilizácii, priznal by nám naše právo na existenciu, na vytvorenie svojej vlastnej tradície, osobitej kultúry, uznal by nielen naše záujmy, ale aj naše hodnoty. A jednal by nielen s nami, ale aj s inými civilizáciami – čínskou, indickou, islamskou – ako s rovnými, priznajúc nám naše právo na existenciu.

No oni nám vnucujú svoje kritériá. Hovoria: my sme civilizovaní a vy ste barbari. My sme univerzálni a vy len lokálni, dedinskí, archaickí. Naučíme vás tomu, čo je moderné, ukážeme vám, čo to znamená progres. Doháňajte nás, uznajte naše vodcovstvo a v konečnom dôsledku, kľaknite si pred nami na kolená.

Ak by sa tu jednalo o religióznu civilizáciu, môže byť, vtedy ba mohla mať aj pravdu. Ak by impérium Západu bolo založené na duchovných, náboženských nebeských hodnotách, ak by bolo verné Kristovi, môže byť, stálo by za to porozmýšľať. No keď vidíme, že ich hodnotou je satanizmus, takmer otvorený posthumanizmus, zničenie všetkých tradičných základov civilizácie, neostáva nám nič iné len povedať: nie, uznáme vás len vtedy, keď od nás prestanete vyžadovať aby sme išli vašou cestou. Môžete existovať, no len sami pre seba.

Toto sú naše hranice. A vojna teraz túto hranicu prekročila. Nechajte nás na pokoji, dajte nám právo na bytie, hovorí Patriarcha v mene celého Ruského národa. Rovnako vyjasňuje čo robíme v Sýrii, na Ukrajine a v celom svete. Prestavuje svetu našu platformu. Bojujeme za multipolárny svet, v rámci ktorého ruská civilizácia, naša pravoslávna, byzantská civilizácia môže spolu existovať a musí existovať. A my z tejto pozície neustúpime.

Kresťania na Západe dnes predstavujú marginálnu menšinu

V našej histórii bol takzvaný kresťanský moment, keď v 19. storočí Svätá aliancia – rozličné kresťanské konfesie vo forme svojich štátov – rozpoznali nebezpečenstvo presne toho istého rodiaceho sa súčasného sveta sekularizmu, z ktorého vyrástol terajší globalizmus. Áno, bol taký moment. No ten je minulosťou už 200 rokov.

V skutočnosti sa globalizácia vyvíjala postupne. Projekt západného moderného osvietenstva sa formoval v 17. a 18.storočí, teraz proste dosiahol svoj vrchol. A toto sa stáva hrozbou pre všetky kultúry.

Západ už dávno nie je kresťanský. Nie žeby bol nekresťansky len počas posledných 10 či 20 rokov. Je nekresťanským už niekoľko storočí. V skutočnosti z neho kresťanstva ubúda stále viac a viac. Dnes kresťania na Západe – to je proste nejaká marginálna menšina, ktorú si nikto neváži a ktorá nemá žiadny vplyv na spoločenskú agendu v politike, kultúre či vo vzdelaní. Dali im možnosť existovať v súkromnom priestore na periférii spoločnosti. Áno, tam sa ocitli, spolu s ľuďmi, ktorí buď ešte niečomu veria, alebo neveria už ničomu. Dali im ešte možnosť existovať na súkromnej úrovni. No ako civilizácia, ako spoločnosť, západné štáty dávno nie sú kresťanské.

Globalizácia – to je antikrist

Patriarcha povedal, že problém nie je v národných záujmoch napríklad západoeurópskych krajín alebo Ameriky. Skutočnosť je taká, že globalizácia to je antikrist. Je to on, kto prišiel oklamať všetky kultúry a všetky národy. Nejde o spor medzi západnými kresťanmi, teda kresťanmi rovnakého typu ako sú protestanti a katolíci. Hoci medzi nimi boli strašné a krvavé vojny. Konfrontácie medzi nami pravoslávnymi kresťanmi východu a západnými kresťanmi sú však hlbšie, zásadnejšie, ako medzi protestantmi a katolíkmi.

Ale nie v tom je zásadný problém. Dnes prebieha boj medzi svetlom a tmou: nebom a peklom, ak chcete. A to, čo predstavuje v sebe globalistický projekt a tie sily, ktoré za ním stoja, sú v každom spoločenstve. Samozrejme, že ich baštou sú SŠA, druhá línia obrany je Európa. To sú agenti vplyvu diabla, priaznivci západného spôsobu vývoja univerzálnych hodnôt, občianskej spoločnosti, ľudských práv. Nazývajú sa veľmi pekne: humanitárne misie alebo nadácie Open society alebo nejaké mimovládne organizácie, ktoré pomáhajú vraj znevýhodneným.

V skutočnosti je to sieť agentov vplyvu globalizácie, ktorá si nás chce podmaniť svojim sekulárnym protikresťanskými hodnotami a ideami a zavliecť do svojich sieti celé ľudstvo. A táto úloha je globálna. Nestačí sa s globalizmom vyrovnať len v samotnom Rusku. Nikdy neroztrhneme tieto siete, ak nebudeme hľadať spojencov vonku za hranicami, v zmienenom západnom spoločenstve. My predsa vidíme, ako sa rozdelila Amerika. Polovica podporuje Trumpa, ktorý zavrhuje globalizmus stelesnený v Clintonovej. Nie náhodou ju volajú „krvavá Killary“.

Neostala ani rovnosť, ani bratstvo, smerujú k odľudšteniu

V skutočnosti na Západe kedysi bolo aj bratstvo i rovnosť. Toto však bolo odvrhnuté, ostala len sloboda. Subjekt slobody – liberálna verzia demokracie. Potom subjektu slobody priznali individualitu – pre toho, kto získal slobodu vo vzťahu k svojmu štátu, národu, vlastnému rodu, je to veľmi dôležité.  Patriarcha pripomenul, že to je sloboda odľudštenia.

Tiež hovoril o demokracii, ktorá sa dnes interpretuje nie ako vláda väčšiny, ako to bolo v starom Grécku, ale ako vláda menšín, rôznych menšín. Vrátane sexuálnych menšín, etnických, proste len menšín. A hľa, tieto menšiny si teraz uzurpujú v rámci liberálnej globalizácie právo hovoriť v mene ľudstva. Tvrdia, že hovoria v mene ľudstva, no hovoria len za menšiny. Ale skús na toto poukázať, okamžite ťa obvinia a aj všetkých oponentov z populizmu. Budú sa brániť, že reprezentujú väčšinu a väčšina si môže za určitých okolností vybrať aj totalitný, autoritatívny systém. Ďalej smerujú celú svoju argumentáciu k tomu, že ak ste proti menšinám, potom ste zástanca totality a to so všetkými dôsledkami.

Vyzerá to na logické zavŕšenie projektu modernity, ktorá je práve v poslednej fáze a v tej je to oveľa horšie ako na začiatku. Vtedy to vyzeralo ako ušľachtilá túžba oslobodiť človeka od rôznych obmedzení.

Modernizmus a stará hra na otroctvo

Je zaujímavé, že otroctvo sa v posledných storočiach v Amerike a v malej časti Európy objavilo spolu s týmto projektom modernizmu. Nezamýšľame sa nad tým, že otroctvo v priebehu stredoveku zmizlo s príchodom kresťanstva. Otroctvo založili nositelia modernity, tvorcovia modernej koloniálnej ríše. V modernej dobe  teda znovu vzniklo otroctvo a nepretrváva od staroveku. Bolo stvorené práve v kontexte osvietenstva a to je na ňom veľmi zaujímavé. Potom ho začali rušiť. Ale v skutočnosti v Amerike posledné zákony apartheidu boli zrušené až v 50-tych rokoch 20.storočia. Nám sa zdá, že poslední otroci boli tí v Egypte, ktorí  stavali pyramídy. Skutočnosť je taká, že prvky rasového otroctva boli v USA zrušené ale neodstránené doteraz. A títo ľudia nás učia akejsi demokracii.

Je veľmi dôležité si uvedomiť, že na začiatku sa ukazovalo, že oslobodenie človeka je šľachetná vec. Ale zabudli sme, že oslobodzujúc sa od Boha, oslobodzujeme sa od svojej vlastnej podstaty. A tieto etapy boli v začiatkoch sympatické – spoločnosť spravodlivosti, rovnosti, bratstva.

Dokončili sme realizáciu tohto slobodomurárskeho plánu, pretože to sú jeho tri základné heslá. Skončili sme s tým, že sme sa oslobodili od samého človeka. V konečnom dôsledku dnes vidíme k čomu to dospelo. Proces globalizácie to nie je len odklon od kurzu ľudského vývoja, to je aj koniec progresu ako ho chápe západné spoločenstvo modernej doby.  To znamená my – to je konečná stanica – to je terminál. Koniec, už sme došli. Prišli sme tam, kde speli tieto novoty. Ísť týmto smerom však nebolo treba. O tom hovoria predstavitelia tradičného svetonázoru, konzervatívci aj tie inštitúcie, ku ktorým má vzťah Ruská Pravoslávna cirkev, ktorá verí v existenciu večnosti.

Paralelné cesty rozvoja – samostatnosť a právo na existenciu

Princíp univerzálnej cesty rozvoja ľudstva, to je idea pokroku. Vznikla pomerne neskoro, v 18. storočí. Vznikla v úzkych intelektuálnych kruhoch osvietencov, najmä Turgota. Na začiatku to bola len taká hypotéza o tom, že celé ľudstvo sa pohybuje k jednému cieľu rôznou rýchlosťou avšak v rovnakom smere. Potom nemecký etnológ Bastian rozšíril túto myšlienku argumentujúc, že všetci ľudia majú rovnaké idey vrodené, preto sa rozvíjajú v rôznych stupňoch efektívnosti. V určitom zmysle to bola malá vedecká hypotéza, ktorú hlásala malá skupina ľudí a ako hypotéza mala právo na existenciu.

No postupne sa táto celkom sporná a vedeckými kruhmi a filozofmi odmietaná idea napriek svojmu protináboženskému, ateistickému a materialistickému charakteru,  stala akceptovanou. Stala sa nielen proste prvkom expanzie, ale začala prenikať do všetkých foriem myslenia a výchovy. V tomto prípade je myšlienka pokroku satanskou ideou.

Boh tvorí ideálny svet. Svet plný lásky a On dáva človeku slobodu rozhodnutia, či príme tento svet a vzdá za to Bohu chválu, alebo sa odvráti od Boha. A tým človek mení raj na peklo vlastnými rukami. Boh ho takým nestvoril. Človek sám robí tento hrozný zásah.

My v určitom okamihu zabúdame na to, čo sme stratili. Prestaneme sa obracať k našim koreňom, hľadať raj nami stratený. Celkom zabúdame na pokoru a hovoríme: tak treba, žiť bez Boha, tak je to dobre, toto je pokrok. A takáto idea smeruje ku globalizácii. Privádza nás k jednej myšlienke o jedinečnej civilizácii, k univerzálnej ceste rozvoja ľudstva.  Idea v čase jej formovania bola prijateľná, sympatická, poďme ju rozvinúť.  No ak v jej podstate nevidíme už od začiatku hlavný faktor – Boha, nesmrteľnosť, večnosť. Ak celé bytie predpokladáme len v čase, tak k ničomu okrem pekla neprídeme, lebo nemôžeme. Aj to sa deje v súčasnosti.

Blíži sa posledná svetová vojna

Hovorí sa o paralelnej ceste rozvoja – no treba to brať s rezervou. Pretože civilizácia, ktorá prichádza k nám, nebude počúvať nás. Musíme to povedať. Arcibiskup Ruskej cirkvi, ak nikto iný na svete o tom nehovorí, je povinný toto vyhlásiť a vysvetliť. Že naša civilizácia je osobitná a iná. Pokračujte svojou cestou akou chcete, no našu cestu rešpektujte!

Naša cesta je Ruskou cestou, je založená na úplne odlišných princípoch. A toto je už v konečnom dôsledku duchovná vojna svetla, vojna ducha, ktorá sa ukazuje najvážnejšou časťou už tej konkrétnej geopolitickej priamej horúcej vojny, na prahu ktorej stojíme, ktorá už čiastočne prebieha.

Nie náhodou je vojna v Sýrii. Hovoríme o Aleppe, ktoré sa stalo akýmsi symbolickým bratrancom Stalingradu, kde sa tiež odohral podobný osudový zlom. To všetko sú symbolické momenty. To je spoločný boj za Boha, jeho Svetlo a Ducha, ktorý sa vedie proti Jeho protivníkom.

Samozrejme, nemôžeme brať do úvahy len čisto mechanické aspekty. Tie sú  veľmi dôležité – aj delá, aj jadrové zbrane. Ale najdôležitejšou našou zbraňou je viera. Našou istotou je Boh. Ak bojujeme len za svoje vlastné, sebecké záujmy, Boh nie je na našej strane. Ale keď v prvom rade bojujeme za Pravdu a Svetlo Božie, za našu cirkev a vieru, potom aj keď sme slabší, Boh bude na našej strane. Existujú sily, ktoré sa stavajú proti Nemu, no poraziť Ho nemôžu.

A toto je tá duchovná bitka, posledná bitka, ktorá sa k nám rýchlo približuje. Patriarcha jednoducho pripomína: za čo bojujete, čo obhajujete, s čím máte problém? Tu vyvstáva celkom aktuálny, veľmi korektný obraz nepriateľa, ktorý nám predostrel Patriarcha. V podstate, ak sa na to pozrieme trochu hlbšie, uvidíme tvár diabla na obraze nepriateľa,  ktorého nám vykreslil Patriarcha.

Západ ponúka lož

Skúste  vy na Západe hlásať to, čo nezodpovedá normám politickej korektnosti, alebo liberálno-demokratickým princípom. Skúsiť môže každý. Hneď na začiatku sa ocitne mimo spoločnosti, bude ostrakizovaný a obvinený z najhorších hriechov. Politických, ideologických, ocitne sa jednoducho za mrežami.

Tá sloboda, ktorú nám Západ daruje, je čistá fikcia. Je to absolútne totalitárna ideológia, ktorá je tolerantná a trpezlivá len k tým, čo rešpektujú jej zásady. Ak myslime ako liberáli, dovolia nám žiť. Keď tak nemyslíme, potom nedovolia.

Nemôžeme ísť za hranice ľudskosti

Svet, v ktorom žijeme, to sme my sami. Aj to, čo je v nás, aj to, čo je okolo nás, to je to isté. Čo sa deje v našom srdci, to sa deje v inom meradle v medzinárodných vzťahoch a v spoločnosti. Nemôžeme ísť za ľudské hranice, nad rámec človeka. A zrážka civilizácií je zrážkou ľudí. Aj to, čo sa odohráva v našom srdci, keď sa rozhodujeme medzi Bohom a diablom, keď vyberáme medzi egoizmom a láskou a pomocou blížnemu. Toto isté sa odohráva na úrovni civilizácií, na úrovni národov aj na úrovni historických procesov. My ľudia, aj všetky udalosti ľudského sveta sú medzi sebou tesne spojené. Veď sa hovorí, že kráľovstvo Božie je v nás. Ak ho nájdeme v sebe, tak aj v nás bude raj. Ale keď ho utratíme v svojom srdci, potom akýkoľvek raj rýchle premeníme na peklo. Preto je samozrejmé, že duchovné zmierenie civilizačného protirečenia v ktorom sa teraz nachádzame, sa ukazuje ako najhlavnejšie. Aj veľké spočítavanie rakiet, vojsk, diplomatických dohôd, plynovodov, ropovodov, infraštruktúry – nie je nič iné, ako materiálne orámovanie veľmi jednoduchých, ale dôležitých vecí, ktoré sa dejú v našom srdci, v našej duši. Tamto sú len atribúty, bez ktorých sa zaobídeme.

Patriarcha predstavil Ruskú stratégiu

Pozoruhodné je, že sa vrátil k antológii ruského filozofického myslenia. Spomenul filozofa Danilevského. Pripomenul, že máme všetko, toto všetko sme už vymysleli, nie je nutné znovu objavovať koleso, netreba nových demokracií, nie sú potrebné nové štruktúry spoločnosti. Všetko je dávno vymyslené. Stačí pokračovať podľa toho, čo nám zanechali naši velikáni z minulosti. Hoci už pochybujem o tom, či niektorí sú vôbec schopní chápať nejaké elementárne pravdy.

Keď prezident pozdravil otvorenie tohto snemu, zdôraznil, nakoľko vážne sú dnešné udalosti. Nakoľko vážna je menovite táto téma dnes a ako to súvisí s tým, čo hovorí Patriarcha. Všetky Putinove odkazy a posolstvá západnému spoločenstvu predstavujú ohnivká tvoriace jednu súvislú reťaz. Z nej sa môžeme dozvedieť to podstatné, teda kam smerujeme a čím žijeme.

Chápem to tak, že prezident premieňa a zavádza do života túto absolútne identickú ruskú národnú stratégiu. Prejavuje sa inak. Za neho hovoria skutky. Je to človek, ktorý sa viac vyjadruje pomocou skutkov ako slov. A tieto skutky odrážajú tú hlbokú ruskú ideológiu, o ktorej hovoril Patriarcha.

Alexander Dugin

Preklad z ruského jazyka: PhDr. Jozef Mižák, Tibor Korečko