Cirkev oslabená odchodom mnohých, ktorí ju v posledných desaťročiach opustili a považujú sa za ateistov, alebo agnostikov,  o dialóg s ňou väčšinou nemajú  záujem. Cirkev dneška akoby nedokázala byť jednotná ani vo svojich základných postojoch. Liberálni kresťania, ktorí v súčasnosti niekey aj s aroganciou, výsmechom a pohŕdaním tradičnými kresťanmi, akoby pomocou médií preberali úlohu hlavných vodcov a hovorcov Cirkvi, hlásajú akúsi modernosť a toleranciu ku všetkému možnému, včítane hriechov a zvráteností, spochybňujú platnosť dekalógu a Ježišove výroky, či výroky apoštola Pavla, pokladajú za verné svojej dobe, ktoré vraj v súčasnosti treba interpretovať podľa nových trendov, chcú sa prispôsobiť  dnešnému svetu, je len otázka času kedy ich svet, ktorý otvorene hlása morálku a hodnoty v rozpore s Božím posolstvom, celkom pohltí, ako mnohých pred nimi.  Popri nich existuje skupina verných, ktorí sa usilujú žiť podľa pravidiel, ktorými sa Cirkev riadila takmer do súčasnosti a  byť verní hodnotám evanjelia,  ktoré pokladajú za základnú normu pre život. Myslím si, že budúcnosť ako vo svete, aj v Božom Kráľovstve je pre tých, ktorí prijali Ježišovo učenie do svojho života a dokážu ho nezmenené odovzdávať aj ďalej.

V súčasnom svete mnohí podkopávajú hodnoty, na ktorých stojí ľudské šťastie a život. Šliapu po hodnotách, ktoré nás dvíhajú, robia lepšími a obohacujú a podporujú to čo človeka a ľudstvo degeneruje a ničí. Svet prestáva fungovať, i keď technicky možno napreduje, prírodné podmienky nás varujú, ekológia je na hranici únosnosti a ak naše správanie bude pokračovať, varovania sa môžu zmeniť na ohrozenia, ktoré budú zabíjať. Spôsobujeme si to sami tým, že netúžime po dokonalosti a svätosti, uspokojujeme sa s priemerom či minimom, nestaviame život na láske, ale na egoizme a páchame hriech a odmietame robiť pokánie a pokúšame sa svet i naše vzťahy budovať na princípoch sebectva. Praktizovanie viery, pokiaľ ešte je, sa väčšinou neodráža na kvalite nášho života,  pokúša sa vytvárať imidž, kontakty, program na voľné chvíle či sviatočné dni… ale nemení náš život podľa Ježišových požiadaviek, ktoré sú radikálne a nesmeruje k  večnému životu. Niektorí ho potom  sami zanechajú, alebo sa nechajú strhnúť  okolím, či davom, ktorým manipulujú mocní tohto sveta k povrchnému a prázdnemu životu. Kresťan sa nemôže spoliehať len na mocných sveta, na techniku, moc, peniaze, majetok… Sila kresťana je v láske k Bohu i ľuďom. Kresťan nemôže mať len prízemné ciele.   Byť kresťanom znamená nasledovať Ježiša až po kríž a zmŕtvychvstanie a takéto kresťanstvo dáva silu obstáť v skúškach a odolať nástrahám a lákadlám sveta i ľudí.

Tí “pokrokoví, moderní” vnútorne vyprázdnení, povrchní kresťania, ktorí kresťanstvo využívajú či zneužívajú často pre prízemné ciele a na manipuláciu a ovládanie iných, rozkladajú, rozrieďujú, spochybňujú všetko a všetkých okrem seba a svojich názorov, ktoré menia s vanúcimi vetrami súčasných politických, ekonomických, mocenských, či mediálnych skupín, obyčajne vedia čo by mali robiť iní a tlačia ich k plneniu vlastných požiadaviek, využívajú a konzumujú ich služby a obety, ale nedokážu často ani prejaviť úprimnú vďačnosť, sami však nedokážu či nechcú tvoriť, dávať, deliť sa, slúžiť, obetovať sa…

Komunizmus či liberalizmus likviduje skutočných kresťanov, pokúša sa z nich vytvoriť akúsi sterilnú skupinu, na spôsob organizácie Mierového hnutia,  „Pacem in terris,“ aké sme poznali na Slovensku v rokoch komunizmu a dnes akejsi slúžiacej skupiny, ktorá by plnila požiadavky a želania mocných a bohatých  a zvyšovala ich pohodlie, ale nedokážu ani tolerovať tých, ktorí sa usilujú žiť podľa Božích požiadaviek, lebo sú pre nich nebezpeční a cítia z nich ohrozenie. Pre liberálnych kresťanov sú často bližší daňoví podvodníci, zlodeji, kšeftári s pozemkami a nehnuteľnosťami, ľudia parazitujúci na nešťastí a bolesti iných, zneužívajúci dobročinnosť, ako kresťania usilujúci sa žiť podľa Božieho poriadku, ktorých sa snažia umlčať, ponížiť, likvidovať… Boží poriadok vo svete chcú spochybniť, lebo môžu byť ohrozené ich práva a záujmy. Ježiš je aj dnes pre niektorých nebezpečný ako bol kedysi pre Herodesa, Piláta a mnohých vladárov a strojcov dnešného “pokroku.”

Mnohí si dnes myslia, ak okradnem, podvediem, podrazím, ponížim… iných budem bohatší, mocnejší a dôležitejší ja. Ježišova logika je, že kresťan bohatne spolu s inými dávaním, získavame tak nielen poklad v nebi, ale bohatne svet a nám sa to bohato vráti. Ľahko sa ničí, búra, ťažšie je budovať a tvoriť. Egoizmus a jeho logika nielenže nikoho šťastným neurobí, ale ochudobňuje človeka i spoločnosť. Len láska buduje, spája, obohacuje a dáva zmysel životu. Cirkev, ktorá prijala logiku tohto sveta postavenú na sebectve, speje k zániku, lebo koná v rozpore s Božím poriadkom a  jej existencia nedáva zmysel. Svet ju veľmi rýchlo pohltí a umlčí. Bez Božieho požehnania márne sú ľudské namáhania. hovorili naši starí rodičia. Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia. napísal žalmista /Ž127,1/ Ak vylúčime Krista a jeho zásady zo života osobného, rodinného i spoločenského s myšlienkou, že sa nám bude ľahšie žiť bez neho, či vystačíme si sami, veľmi sa mýlime. Zapríčiňujeme zbytočnú biedu, bolesti a trápenie sebe i iným. Ak sa niektorí v Cirkvi pokúšajú meniť zásady overené dvoma tisícročiami jej skúseností v ťažkých dobách s túžbou  po akejsi falošnej modernosti a reformovať axiómy,  môžeme sa len čudovať výsledkom.  Zdá sa, že budovateľom sveta bez Boha sa darí v súčasnom boji  o tvár sveta i Cirkvi víťaziť, ale nám kresťanom zostáva nádej, že Boh svojich verných neopustí. Len aby sme  si ju nedali vziať a my neopustili Jeho, pokušenia sú príliš silné.  Ježiš pozýva jasnou rečou ľudí všetkých časov. Kajajte sa  pokánie a verte evanjeliu. /Mk 1,15/

Ľudovít Košík