Bratislava 21. júna 2021 (HSP/Foto:Pixabay)

A je vôbec slovo kajúcnik to najvýstižnejšie pre pomenovanie takejto osoby? Čo tak použiť odbornejšie pomenovanie a to osoba spolupracujúca s OČTK na odhaľovaní závažnej trestnej činnosti? Ak osoba v takýchto konaniach spolupracuje, je vhodné si položiť otázku, prečo to robí, aké sú jeho pohnútky a čo od toho očakáva?

V každom prípade by to mala byť osoba, ktorá si uvedomila, že sama páchala závažnú trestnú činnosť, kde stupeň spoločenskej nebezpečnosti je taký vysoký, že Trestný poriadok umožňuje za takýto skutok uloženie výnimočného trestu. Ďalej, že túto trestnú činnosť osoba páchala ako člen organizovanej skupiny, podotýkam že v drvivej väčšine veľmi dobre organizovanej skupiny. Žiaľ, niekedy prikrytej štátnymi zložkami a inštitúciami.

Ale vždy by spoločnosť a verejnosť mala mať pocit, že v kajúcnikovi sa „pohlo svedomie“ a to je ten hlavný dôvod prečo začal spolupracovať s políciou a justíciou. Aj keď, rozumiem tomu, že u niektorých jedincov hovoriť o svedomí je veľká odvaha. A tým primárnym znakom – dôvodom by malo byť, že tzv. kajúcnik úprimne ľutuje svoju zločineckú minulosť a svojou spoluprácou sa nesnaží vyviniť z toho čo napáchal, ale že svojím konaním sa snaží odkryť ostatných členov skupiny, aby tak zabránil ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti v záujme ochrany spoločnosti.

Žiaľ, dnes sme svedkami toho, že kajúcnici sú totálne amorálni ľudia, ktorí s vidinou osobného prospechu nemajú problém potopiť svojich komplicov s ktorými tvorili organizovanú zločineckú skupinu. A čo je ešte horšie, že štát im za to poskytuje neprimerané benefity. Veď predsa nie je mysliteľné, že najznámejší kajúcnik na Slovensku sa ešte aj dnes cez svoje nastrčené spoločnosti uchádzal vo výberovom konaní o poskytovanie bezpečnostných služieb pre veľkú štátnu firmu. A nie len že sa výberového konania zúčastní, ale práve tento účastník – kajúcnik sa stane úspešným uchádzačom a celú zákazku vyhrajú práve jeho spoločnosti!

Dnes, kajúcnik necíti žiadne morálne zlyhanie za svoju kriminálnu minulosť a jediné čo potrebuje, je vyviniť sa a získať beztrestnosť. Je pripravený prijať rolu univerzálneho kajúcnika a bez problémov ukázať prstom na kohokoľvek bude treba, na kohokoľvek to bude súčasnej exekutíve vyhovovať.

Potom ale nepoužívajme slovo kajúcnik, lebo títo ľudia sa v žiadnom prípade nekajajú. Oni jednoducho obchodujú! Obchodujú s OČTK. A ten obchod je, žiaľ veľmi špinavý. Osobne rozumiem inštitútu chráneného svedka v zmysle zákona č. 256/1998 Z. z. Taktiež rozumiem aj potrebe za určitých okolnosti využiť svedectvo zločinca, ktorý naozaj chce pomôcť štátnym orgánom, ale na Slovensku bol inštitút „kajúcnika“ od jeho vzniku zneužívaný.

Už pri dokazovaní viny Mikulášovi Černákovi sa dávali neprimerané výhody každému zločincovi, ktorý proti nemu svedčil. A to malo za následok, že štát rozdával výhody veľkej skupine zločincov len preto, aby usvedčili jedného jediného človeka. Pričom vo svete je to presne naopak. Výhoda sa dáva jedincovi, ktorý usvedčuje zločineckú skupinu.

No dnes je to na Slovensku ešte horšie. Kajúcnici sa stali mocenským nástrojom v rukách politikov. Dnes sa rola univerzálneho kajúcnika používa na odstránenie kohokoľvek a nie len zločincov. Stačí, ak na niekoho kajúcnik ukáže a takmer s istotou takáto osoba skončí v kolúznej väzbe. Zarážajúce na tom je, že sa takmer žiadnymi inými dôkazmi neverifikuje tvrdenie kajúcnika. Sudcovia, treba ale tu podotknúť, že nie všetci, používajú „čarovnú“ formulku, že ak na niekoho ukážu dvaja kajúcnici, tak už nie potrebné ďalšie dokazovanie a berie sa to ako dôkaz postačujúci na to, aby ľudia skončili na dlhé mesiace vo väzbe. Na dôvažok poväčšine v kolúznej väzbe.

Už aj vrabce na streche v Bratislave si čvirikajú, že určitá skupina ľudí si „sprivatizovala spravodlivosť„, že aktívne pripravujú kajúcnikov, cez ktorých jednak ovplyvňujú verejnú mienku, ale najmä ohýbajú a manipulujú súdne procesy.

Osobne už dlhší čas nie som súčasťou štátneho aparátu, a keď vidím kde sme sa ako spoločnosť dostali, tak som aj úprimne rád. Ale veľa mojich bývalých kolegov a priateľov stále pôsobí v bezpečnostných zložkách. Pritom stačí čítať s porozumením noviny a sledovať média, a aj človek ktorý nikdy nepracoval v bezpečnostných a silových zložkách štátu musí vidieť, že je niečo zlé, že je niečo prehnité… Presne ako v tom kultovom francúzskom filme, Prehnití proti prehnitým.

Stále si kladiem otázku, čím toto všetko skončí? To si naozaj myslia tí súčasní privatizéri spravodlivosti, že na Slovensku sa podarí donekonečna hájiť a kryť všetky tie krivé výpovede kajúcnikov, všetky tie vyfabrikované a ničím nepodložene dôkazy? To si naozaj myslia, že cudzí ľudia budú niesť trestno-právnu zodpovednosť za ich vlastné zločiny? Veď takí naivní predsa nemôžu byť ani dnešní „odborníci“ dosadení exekutívou do riadiacich a výkonných inštitúcii.

V každom prípade, pandorina skrinka je otvorená!

Nagy Ernest