25. augusta 2000 predniesol vtedajší kandidát George W. Bush prejav, v ktorom formuloval svoju perspektívnu zahraničnú politiku pre Latinskú Ameriku. “Naša budúcnosť nemôže byť oddelená od budúcnosti Latinskej Ameriky,” povedal Bush. “Ak sa stanem prezidentom, nebudem sa pozerať na juh ako na niečo vedľajšie, ale ako na základný záväzok.”

“Tí, ktorí ignorujú Latinskú Ameriku, plne nerozumejú samotnej Amerike. A tí, ktorí ignorujú našu pologuľu, plne nerozumejú americkým záujmom. Táto krajina sa správne zaujímala o krajinu, ako je napríklad Kosovo, ale v Kolumbii je viac utečencov z konfliktov. Amerika má právo byť znepokojená Kuvajtom, ale viac našej ropy pochádza z Venezuely. Amerika správne víta obchod s Čínou, ale takmer rovnako veľa vyvážame do Brazílie.”

Samozrejme, potom sa stal 11. september. Bushove slová sa nepremenili na skutky. Po desiatich rokoch, keď Clintonova administratíva pripravila prvé kroky smerom k jednotnému trhu v regióne – čo bol sám o sebe kontroverzný plán, ktorý však aspoň prejavil určitý záujem o angažovanosť v Latinskej Amerike – sa tento región stal po Afrike najzabudnutejším v zahraničnej politike USA, napriek tomu, že je najbližšie.

Dieru po americkom nezáujme zaplnila iná krajina: Čína. Zatiaľ čo sa USA sústredili na vojny tisíce kilometrov od svojich brehov, východný gigant pomaly, ale isto rozširoval svoj vplyv v regióne. Dnes je Čína pre Argentínu, Brazíliu, Peru a Čile, ktoré patria k najdôležitejším ekonomikám v regióne, väčším obchodným partnerom ako USA.

Ako a prečo sa to stalo? Čo sa dá urobiť, aby sa to zmenilo?

Hoci Latinská Amerika nebola od začiatku 20. storočia hlavnou témou amerického vedenia, počas studenej vojny a bezprostredne po nej sa stále viedla seriózna zahraničná politika pre tento región. Hoci niektoré z nich sú dosť pochybné, ako napríklad operácia Condor, existovala premyslená snaha angažovať sa v Latinskej Amerike, čo sa dnes nedá povedať.

Stačí sa pozrieť na to, čo sa stalo na tohtoročnom summite Ameriky. Konal sa v Los Angeles, prvýkrát od prvého samitu v roku 1994 v Miami. Bola to ideálna príležitosť ukázať, že USA majú záujem o tento región a že chcú posilniť obchodné, bezpečnostné a kultúrne väzby. Hlavným výsledkom samitu bolo nejasné vyhlásenie o migrácii a ochrane.

Bez špecifickej latinskoamerickej zahraničnej politiky sa USA pokúšali šíriť v regióne ideológiu prebudenia. To znamená, že USA strácajú kľúčových spojencov, ktorí by im mohli pomôcť zmierniť domáce problémy. Pozrime sa na jeden malý príklad: Guatemalu.

Guatemala je malá stredoamerická krajina, ktorá hraničí s Mexikom. Je tiež nevyhnutnou zastávkou pre tých, ktorí prichádzajú zo Salvádoru, Hondurasu, Nikaraguy, Kolumbie alebo Venezuely. Pri dobrých vzťahoch by teda Guatemala mohla pomôcť USA zmierniť prílev nelegálnych migrantov na južnej hranici. Guatemala v žiadnom prípade nie je dokonalá krajina. Podobne ako väčšina regiónu je strašne skorumpovaná a chudobná. V subregióne so socialistickou diktatúrou v Nikarague, kvázi-narkoštátom v Hondurase a spornou autokraciou v Salvádore sa však Guatemala javí ako relatívne stabilný spojenec.

Ako Biden pristupoval ku Guatemale? Väčšinou tak, že jej dal facku. Guatemalský prezident Alejandro Giammattei v rozhovore v roku 2021 povedal, že ak by americké spoločnosti vrátili časť svojich čínskych prevádzok späť do regiónu, do krajín s dostupnou pracovnou silou, ako je Guatemala, vyriešili by aspoň čiastočne problém migrácie. V tom istom rozhovore tiež podrobne opísal, ako zahraničná politika USA poškodzuje latinskoamerické krajiny a pomáha im presúvať sa do Číny.

“Kamale Harrisovej som povedal: potrebujeme viac obchodu. Nie pomoc, ale obchod. Vyvážame veľa avokáda, ale čo sa stane? USA majú na naše avokádo clá. Keby bol americký trh otvorený pre naše avokádo, mohli by sme ho vyprodukovať a predať päťkrát viac ako teraz a vytvoriť tisíce pracovných miest. Predávame ho do Kórey, na Taiwan, do Európy, [ktorá je drahšia], ale neposielame ho do USA, ktoré sú oveľa bližšie,” povedal.

Giammattei narážal na to, čo sa zdá byť podmienkami, ktoré si zahraničné mocnosti, pravdepodobne USA a EÚ, kladú pri hospodárskej spolupráci.

“Nemôžem dovoliť, aby cudzie krajiny pošliapavali naše presvedčenie a našu ústavu,” povedal. “Podľa ústavy nie sú potraty v Guatemale legálne, a aby sa to zmenilo, museli by ste zmeniť ústavu, čo je dosť ťažké….. Pokiaľ ústava chráni život od počatia, žiadna krajina nemôže prísť a povedať nám, aby sme prijali zákony, ktoré porušujú našu ústavu.”

Guatemala je jednou z mála krajín, ktoré ešte stále uznávajú Taiwan namiesto Číny, ale vzhľadom na zbytočne sa zhoršujúce vzťahy medzi Guatemalou a USA sa to môže čoskoro zmeniť. Čína je totiž už teraz druhým najväčším obchodným partnerom krajiny.

Tento trend sa opakuje v celej Latinskej Amerike

Čína zaplnila medzeru, ktorú zanechali USA, a investovala do infraštruktúry a priemyslu v celom regióne. V roku 2017 čínske spoločnosti investovali v Brazílii 21 miliárd dolárov vrátane elektrární, distribútora elektrickej energie a prístavov. Brazílski guvernéri naprieč politickým spektrom pravidelne navštevujú Čínu, aby prilákali ďalšie investície. Bolo by potrebné trochu pátrať, aby sme zistili, kto bol posledný, kto išiel do Ameriky s rovnakým cieľom. Čínske spoločnosti modernizujú železnicu na severozápade Argentíny. Čínska spoločnosť postavila jeden z najväčších projektov solárnej energie v regióne v Jujuy na severozápade Argentíny, kde čínske spoločnosti využívajú aj rozsiahle bane na lítium, a v roku 2022 čínske spoločnosti investujú 22 miliárd dolárov do rozmanitých priemyselných a infraštruktúrnych projektov v Argentíne. Čínska spoločnosť stavia metro v Bogote v Kolumbii. Čínske pôžičky Latinskej Amerike presahujú 10 miliárd dolárov ročne a vďaka masívnym nákupom sóje, bravčového mäsa a nerastných surovín sa Čína už stala najväčším obchodným partnerom Južnej Ameriky.

Prečo je Čína taká úspešná? Pretože ich ponuka je jednoduchá: sme tu, aby sme obchodovali, nezaujíma nás vaša miestna politika a ponúkneme dohody, ktoré vám nikto iný neponúkne. Americké dohody sú zvyčajne plné podmienok týkajúcich sa právneho štátu a ľudských práv. To nemusí byť nevyhnutne zlé; Latinskej Amerike by určite prospelo menej korupcie. Zdá sa však, že USA sa o právny štát a ľudské práva príliš nestarajú, keď ide o Blízky východ, zatiaľ čo v Latinskej Amerike vďaka svojim morálnym pohnútkam prehrávajú.

Medzitým sa takmer 20 latinskoamerických a karibských krajín pripojilo k iniciatíve Pásmo a cesta, zatiaľ čo šesť krajín je už jej súčasťou a dve sú potenciálnymi členmi Ázijskej banky pre rozvoj infraštruktúry, ktorá je čínskou odpoveďou na MMF.

Nie všetko je však s novými pánmi pekné

Po prvé, mnohé z projektov na kontinente pod čínskou taktovkou zlyhali. Projekt na rozšírenie ropnej rafinérie v Kostarike v hodnote 1,5 miliardy dolárov bol zrušený po tom, ako sa v projekciách uskutočniteľnosti zistil konflikt záujmov, ktorý zdôraznil jeho vplyv na životné prostredie. Priehrada postavená v Ekvádore čínskou spoločnosťou prostredníctvom úveru vo výške 1,7 miliardy dolárov sa rýchlo zmenila na katastrofu v dôsledku erózie v hornom toku rieky spôsobenej priehradou; bývalý viceprezident Ekvádoru bol v tomto prípade odsúdený za úplatkárstvo. Podobne aj “arco minero”, rozsiahla ťažobná oblasť v južnej Venezuele, bola spolu s ďalšími krajinami a skupinami odovzdaná čínskym spoločnostiam, ktoré úplne zničili prírodnú krajinu tejto oblasti, severného okraja Amazonky. Prejavuje sa tu nezákonnosť a dokonca masakry, pričom venezuelské hospodárstvo z toho nemá takmer žiadny úžitok.

Napriek tomu čínske spoločnosti ponúkajú lacné úvery a lacnú infraštruktúru, ktorú USA zrejme nie sú pripravené poskytnúť: metro, prístavy, železnice, priehrady a dokonca aj siete 5G. Väčšina latinskoamerických krajín nechce byť závislá od Číny, ale majú alternatívu?

Samozrejme, aj keď Čína prezentuje svoje väzby ako čisto obchodné, málokedy sú také. Čína ponúkla venezuelskému režimu od roku 2010 dravé pôžičky a Venezuela sa im v podstate odvďačila ropou zadarmo a silnou čínskou prítomnosťou v “arco minero”. Osem z 13 zostávajúcich partnerov Taiwanu sa nachádza v Latinskej Amerike a Čína využila iniciatívu Pásmo a cesta a lacné úvery na izoláciu Taiwanu. Od roku 2017 Dominikánska republika, Panama, Salvádor a Nikaragua zmenili svoje diplomatické uznanie z Taiwanu na Čínu.

Medzitým spoločný akčný plán Číny a CELAC na roky 2022 – 2024 (CELAC bola Chávezova odpoveď na OAS, ktorá zahŕňala všetky krajiny Latinskej Ameriky a Karibiku) vyzýva na zintenzívnenie politickej a bezpečnostnej spolupráce medzi Latinskou Amerikou a Čínou, ako aj v oblasti vedy a informačných technológií.

Čína už predáva svoje sledovacie zariadenia orgánom činným v trestnom konaní v Bolívii, Ekvádore a Venezuele a vysiela svojich agentov, aby ich vyškolili v ich používaní. Čína má tiež satelitnú základňu v Argentíne – 200 hektárov bez nájomného na 50 rokov. Všetky juhoamerické krajiny okrem Paraguaja (jedinej krajiny v subregióne, ktorá uznáva Taiwan) nakupujú od Číny všetky druhy zbraní.

Niektorí sa obávajú, že vzťahy s Čínou už ovplyvňujú hlasovanie v OSN za niektoré z týchto krajín. Hoci Američania majú vo všeobecnosti sklon veriť, že organizácie ako OSN sú zbytočné a nepodstatné, stačí si uvedomiť, aké škody spôsobila WHO, keď na jej čele stál čínsky bábkoherec Tedros Adhanom.

USA požičali Ekvádoru (jednej z mála pravicových vlád v regióne) 3,5 miliardy dolárov, aby mu pomohli dostať sa z čínskeho dlhu, pokiaľ nebude nakupovať technológie z Číny. A keď Panama v roku 2017 oficiálne nadviazala diplomatické vzťahy s Čínou a čínske spoločnosti začali vytvárať hlbokovodný prístav v blízkosti zóny prieplavu, okrem 16 ďalších veľkých infraštruktúrnych projektov, USA reagovali zaradením Panamy na svoj šedý zoznam krajín, ktoré nerobia dostatočné kroky v boji proti praniu špinavých peňazí. Päť zo 16 projektov podporovaných Čínou bolo odvtedy zrušených.

Výlučné používanie prístupu “palice” však USA z dlhodobého hľadiska nič neprinesie. Trumpova administratíva spustila iniciatívu America Crece, ktorá má konkurovať iniciatíve Belt and Road, pričom do Guatemaly vložila 1 miliardu USD a do Paraguaja podobnú sumu. Odvtedy však nebolo takmer nič počuť. A to je práve problém prístupu USA k Latinskej Amerike. Zatiaľ čo Čína má voči tomuto regiónu trvalú 20-ročnú zahraničnú politiku, USA si myslia, že im bude stačiť reaktívny prístup, v rámci ktorého trestajú svoj “zadný dvor” za to, že sa dostatočne neprebudil alebo neumožnil čínske investície. Kde sa nachádza americký Pás a cesta na západnej pologuli? Kde je technologická spolupráca? Čína financuje prístavy v regióne, zatiaľ čo USA financujú svoje drag show a rasové vzdelávanie.