Aké transparentné sú v skutočnosti kampane prezidentských kandidátov? Čo zistila Transparency International?

Bratislava 1. marca 2019 (HSP/Foto:SITA-Diana Černáková)

Mimovládna organizácia Transparency International Slovensko minulý týždeň zverejnila svoje hodnotenie transparentnosti kampaní prezidentských kandidátov. Poradie bolo viacmenej také, aké by sme očakávali – ale nie celkom

Transparency International tvrdí, že vďaka novej legislatíve, ktorá zaviedla povinné transparentné účty, sú dnes vytvorené podmienky pre doteraz najtransparentnejšie prezidentské voľby v histórii. A potom, ako kandidáti zverejnili podrobné majetkové a daňové priznania, je táto úroveň ešte vyššia. Ale je to dosť? Sú kandidáti naozaj dostatočne „transparentní“, pokiaľ ide o odhalenie toho, kto im platí kampaň a stojí za nimi v úzadí, vyčkávajúc na splatenie sumy, ktorú do nich investoval?

Hlavné správy: Viac sa hovorí o výdavkovej stránke, ale ak chceme naozaj zistiť, kto je kandidát, nie je závažnejšou skôr tá príjmová časť? Výdavky sa v konečnom dôsledku aj tak musia nejako vykázať, ale zaujímavejšie je zistiť, odkiaľ prichádzajú príjmy. Vezmime si ako príklad pani Čaputovú: ona má účet a všetky tie príjmové položky krásne transparentné. Ale keď si ich zrátate, zistíte, že drvivú väčšinu z nich dáva Progresívne Slovensko, ktorého dominantným darcom je zase pán Štefunko. Čiže v podstate má pani Čaputová kampaň postavenú na peniazoch pána Štefunka, ale tam sme už skončili: ďalej už nevieme presne povedať odkiaľ sú tie peniaze, kto je za pánom Štefunkom. Teda v tomto zmysle je tá transparentnosť veľmi virtuálna. Nemyslíte si, že by bolo treba sa sústrediť skôr na túto stránku veci?

Gabriel Šípoš: „Je to určite dôležité. My sa chceme v najbližšom čase presnejšie pozrieť práve na tie príjmy, resp. na darcov. Ja by som nepovedal, že je to virtuálne, veď je to oficiálna kandidátka Progresívneho Slovenska, pán Štefunko je šéf strany, takže mne sa to zdá úplne prirodzené a transparentné. My nehodnotíme to, či tie peniaze má alebo nemá. Navyše, keď rozmýšľame o pánovi Štefunkovi, tak vieme, že dlhé roky podniká. To je pod limit nášho hodnotenia, ale z pohľadu transparentnosti sa mi to zdá úplne jasné, že deklaruje, že je kandidátka strany a odtiaľ idú aj tie peniaze, nevidím dôvod, prečo by som to spochybňoval.“

Šípoš potom poukázal, že podobne by sa dalo pýtať, odkiaľ pochádzajú aj peniaze na kampaň ďalších kandidátov, a v tom má pravdu. Lenže o akej transparentnosti tu potom je reč, ak v konečnom dôsledku nevieme dosledovať, kto vlastne naozaj platí dotyčným kandidátom ich kampane?

V skutočnosti tu máme do činenia s jednou z neodstrániteľných principiálnych chýb kapitalistickej demokracie (demo-kracia, vláda ľudu) založenej iba na peniazoch: nie je totiž možné, aby vládol ľud aj peniaze súčasne. Kým sú pravidlá nastavené tak, že na kampane treba veľa peňazí, ktoré kandidáti môžu získať iba od sponzorov (bohatí kandidáti, ako napríklad Mistrík či Kiska, sú z hľadiska dlhodobého úspechu vo svojom biznise dokonca ešte viac závislí od svojich veľkých partnerov či klientov, než tí chudobnejší), dovtedy bude faktor peňazí tým podstatným, čo bude rozhodovať o tom, kto bude prezidentom a koho záujmy bude obhajovať.

Za to samozrejme nemôže organizácia Transparency International. A samozrejme, táto podarená mimovládka – financovaná okrem iného aj tým, ktorého meno sa v slušnej spoločnosti nesmie vysloviť – rozhodne nemôže ani za ten náhodný fakt, že v „rebríčku“ sa im zoradili prezidentskí kandidáti akurát podľa miery „slniečkovosti“. Je totiž akiste iba zhodou náhod, že súčasne ide o poradie toho, do akej miery im kandidát dôveruje či nedôveruje, a teda do akej miery bral vážne celú Transparency Intenational aj s jej prieskumom, a do akej miery bol ochotný tráviť čas prípravou podkladov pre túto zábavku. Čo by však súčasne mohlo naznačovať, že exaktnosť použitej metodiky je, mierne povedané, sporná. Písali sme o tom TU.

Ako sme povedali, kandidáti sa zoradili podľa miery „slniečkovosti“, keď na prvých miestach boli Čaputová a Mistrík a na posledných Kotleba, Šefčovič, Daňo a Švec. Túto peknú postupnosť však ktosi narušil: no samozrejme, kto iný ako Štefan Harabin. Zdá sa, že nedisciplinovanosť je pre neho typická: namiesto toho, aby sa zaradil pekne za Kotlebu a Šefčoviča, on si skončil, prosím pekne, štvrtý. A mal by dokonca zrejme samé jednotky ako Čaputová, nebyť toho, že keď od neho „transparentní“ chceli podrobné majetkové priznanie, poslal ich, nech si zoženú to jeho oficiálne, ktoré musí ako sudca podávať každý rok. To sa im však zdalo málo transparentné, a tak mu dali trojku. No ešteže tak – viete si predstaviť, ako by to vyzeralo, keby bol v tabuľke spolu s pani Čaputovou prvý? A čo by chlapcom na to asi povedal ten, no, veď viete kto. Viac o uvedenom prieskume Transparency International nájdete TU.:

Ivan Lehotský