Iste nás čakajú ďalšie obmedzenia v prežívaní pôstneho obdobia aj počas sviatkov Veľkej noci. Pre väčšinu nás kresťanov je ťažký, už viac než dva mesiace nepretržitý trvajúci zákaz slávenia akýchkoľvek bohoslužieb, ktorý trval počas Vianoc a predtým aj Veľkej noci, počas leta a jesene sme sa mohli zúčastňovať bohoslužieb v obmedzenom režime, pri dodržiavaní mimoriadnych hygienických opatrení. Každému triezvo uvažujúcemu človeku je jasné, že človek pre svoj zdravý vývoj, rast a život potrebuje pokrm telesný, duševný i duchovný.

“Nielen z chleba žije človek…” /Mt. 4, 4/ Kým základné potraviny vďaka obetavosti a mimoriadnemu nasadeniu pracovníkov v poľnohospodárstve a v predajniach máme možnosť si denne nakúpiť, k duševnému a duchovnému pokrmu prístup máme možný len vďaka technike a médiám. Myslím si, že je to veľmi podobné, akoby nám ponúkali v televízií dostatok programov o príprave a konzumovaní jedla a to by nám malo stačiť aby sme sa nasýtili. Duša človeka aby prežila, tiež potrebuje živý pokrm a tým je modlitba osobná i spoločná, sv. Písmo, sviatosti, účasť na sv. omši, aj cirkevné spoločenstvo.

Preto považujem za odvážne a krajne nezodpovedné od predstaviteľov vedenia našej spoločnosti a “odborníkov”, ktorí si robia bez konzultácií s predstaviteľmi duchovného života, nárok plne rozhodovať o tom, že kresťanom sú zakázané akýkoľvek spoločné bohoslužby, okrem krstu, sobáša a pohrebu do 6 ľudí. Ozývajú sa aj iní odborníci z oblasti zdravotníctva, osobitne duševného zdravia, že nielen pandémia Corony v súčasnosti ohrozuje stovky ľudských životov a zdravia. Bolo by namieste, keby svoje povedali aj predstavitelia Cirkvi. Po tlaku viacerých osobností a petícií sa konečne ozvali aj slovenskí katolícki biskupi vyhlásením adresovaným vláde, že veriaci cítia, že sú odstrihnutí od nich, akoby sa o nich nezaujímali, že opatrenia sú tvrdé, že v žiadnej z okolitých krajín nie sú také prísne. Tiež sa ohlásili aj dvomi pastierskymi listami a výzvou k veriacim, aby sa pri sčítaní ľudí prihlásili k svojej Cirkvi.

Vzťah Cirkvi a spoločnosti je na Slovensku problematickou témou od roku 1948, kedy vstúpili do platnosti proticirkevné zákony a začalo prenasledovanie kresťanov. Do roku 1989 bola Cirkev prenasledovaná a veriaci obmedzení na zhromaždenia v kostoloch a veľmi obmedzený prístup do škôl a nemocníc a iné akékoľvek zhromaždenia zakázané pod prísnymi trestami. Ale stav v súvislosti pandémiou, aký máme v oblasti pôsobenia cirkví a náboženského života si nedovolili zaviesť ani v tomto období.

Po roku 1989 zažíva Cirkev slobodu a pôsobí s podporou štátu

Po roku 1989 sa veľa zmenilo Cirkev zažila takú absolútnu slobodu, že mohla 30 rokov slobodne pôsobiť s podporou štátu. Žila dlho z eufórie, ktorá nastala po rokoch neslobody a očakávala, že takto to bude to bude fungovať trvalo, bez toho, že by sa musela aktívne a cielene podieľať na zvyšovaní duchovnej a morálnej kvality obyvateľov krajiny. Lenže nie je trvale možné rozhodovanie, výhody a benefity si vyhradiť pre seba a zodpovednosť a dôsledky nesprávnych rozhodnutí nechávať na iných. Problémy nastali v Cirkvi, celosvetovej i našej Slovenskej i v spoločnosti, rýchlo ich pribúda a narastajú.

Spoločnosť vytriezvela, starší odchádzali, veriaci sa vytrácali aj z kostolov a protikresťanské inštitúcie sa aktivizovali a Cirkev spolupodieľala na organizovaní čudných aktivít ako referendum, pochody za život, veriacich hnala do vopred prehratých zápasov a zatiaľ aj cez jej štruktúry sa posilňovali rozličné názorové zoskupenia, nie vždy majúce na zreteli jej dobro a prospech. A dnes zažívame problémy, ktoré nás kresťanov trápia a vzbudzujú v nás obavy, niektoré majú korene ešte z časov socializmu, ale pribudli mnohé nové, o akých sa nám vtedy ani nesnívalo, žeby mohli vôbec nastať. Konečne si biskupi uvedomili, že problémy sú tu, pribúda ich a nie sú malé.

Príjmy od veriacich sa zastavili, účty však treba platiť

Asi nikto nečakal, že Cirkev nebude môcť pôsobiť ani v kostoloch a slobodne pôsobiť vo verejných priestoroch a v domácnostiach. Kostoly sa neodvážili celkom zavrieť v našich krajinách ani komunisti. Naraz prestali všetky čudné stretnutia, do ktorých Cirkev veľa investovala, a na ktorých postavila v posledných rokoch svoje fungovanie, ako farské plesy, pikniky, zabíjačky, posedenia, športové podujatia, mládežnícke a detské stretnutia… takmer hermeticky sa zatvorili sa farské centrá aj kostoly a niektorí kňazi nemajú, či nevedia čo by mali robiť, neslúžia, neučia, nepoučujú… Ale všetko treba platiť, vodu, energie, prevádzku… Príjmy od veriacich sa zastavili. Mnohí sa nenaučili modliť, rozjímať, postiť, študovať, pracovať, prežívať vieru v každodennom živote… S veriacimi je to podobné, už roky ich takmer nikto neviedol k zodpovednému kresťanskému životu podľa evanjelia, možno k farským aktivitám.

Naraz nastala zložitá situácia. Myslím že súčasná Cirkev i spoločnosť trpí tým, že sa dostavujú dôsledky toho, čo sme si zapríčinili sami svojou nezodpovednosťou. Chceli sme a mnohí to chcú robiť stále, ťažiť z kresťanov, využívať ich služby, prácu, obety, modlitby, financie, ale nič do nich investovať. Veď o čo ide tým iniciátorom kampaní a mnohým autorom blogov a presviedčajúcim svojich veriacich rodinných príslušníkov, kolegov, známych aby sa neprihlásili pri sčítaní obyvateľov k svojej Cirkvi? O čo ide všetkým tým, ktorí bojujú proti kresťanom otvorene a prijímajú zákony, ktoré sú v rozpore s kresťanskou morálkou? O čo ide tým, ktorí sa síce kresťansky tvária a prichádzajú do kostolov angažujú v cirkevných spoločenstvách, ale ich život je prázdny, povrchný, často horší, ako tých ktorí sa za kresťanov nepovažujú…

Roky sme počúvali, že to sú dôsledky 40 ročného prenasledovania a žili a stavali na tom, čo tu po tomto období zostalo. Dnes s hrôzou zisťujeme, že nemáme ľudí, majetky, peniaze, a veľká časť národa, možno už väčšina má drzosť nás kresťanov, zosmiešňovať, ponižovať, diskriminovať, prenasledovať… Nie je to tým, že sme sa príliš spoliehali na ľudské sily a prostriedky? Byť moderný, príťažlivý, zaujímavý, mladý, zábavný… a podstatu sme odsunuli do pozadia, alebo aj vylúčili úplne o nebezpečenstve hriechu, o smrti, chorobe, starobe, pokání, treste, obete, pôste, seba zápore… sme radšej veľa, alebo možno aj vôbec nehovorili. Starali sme sa o všeličo, ale pozabudli sme na Ježišove slová: “Hľadajte najprv Božie Kráľovstvo a všetko ostatné sa vám pridá.” /por. Mt. 6, 33/

Tiež sme akosi pozabudli, že Ježiš začínal Cirkev budovať len s niekoľkými vernými, bez peňazí a majetku, bez vlastnej strechy nad hlavou a apoštolov poslal do sveta peši aj bez prostriedkov k základnej obžive a nesľuboval im pohodlný život. Viem, že bez potrebných materiálnych prostriedkov Cirkev, či farnosť, ani spoločnosť, či rodiny, ani jednotlivci nemôžeme dnes trvale úspešne fungovať. No nemali by sme zabúdať, aspoň v Cirkvi, že peniaze a majetok, aj keď ich preto aby sme prežili potrebujeme, nie sú tým najdôležitejším pre život človeka a mali by sme byť ochotní sa s nimi deliť tam, kde je to potrebné, predovšetkým tam, kde nesieme zodpovednosť, tam kde to má zmysel pre Božie Kráľovstvo a večnú spásu… a využívať ich zodpovedne, transparentne…

Súčasný stav v Cirkvi, kresťanského života a spoločnosti možno spoločne označiť termínmi chorý, krízový, úpadkový, biedny… Ale treba robiť všetko pre to, aby sa stav zlepšoval. Niekedy mi to pripadá tak, že sme dlhé roky konali podobne, ako posledný rok v boji s Coronou, vymýšľame experimenty, pohŕdame tým, čo funguje prirodzene a čudujeme sa zlým výsledkom. Možno že dnes je treba to veriacim pripomenúť, že majú vedieť čo sa patrí, čo je vecou slušnosti a čo je potrebné pre štatistiky, prihlásiť sa k Cirkvi, ale oveľa dôležitejšie je viesť ich k zodpovednému kresťanskému životu v každodennej pastoračnej práci, na ktorú boli v našej krajine ideálne podmienky tridsať rokov, až do vypuknutia pandémie.

Ide o večnosť, nie o program na voľné chvíle po práci, či nedeľné predpoludnie. Nie je niekedy súčasná prax taká, že cirkevní funkcionári odradia ešte aj takých, ktorí ešte prichádzajú do chrámu a nedokážu naplniť priestor, ktorý majú k dispozícií aby ich oslovili? Ak by boli zodpovední kresťania, tak by nebolo potrebné pripomínať základné pravidlá. Ale na to by museli byť predovšetkým zodpovední tí, ktorí sú vo vedení Cirkvi, v médiách, službách, katechéze… Nie je aj všade tam viditeľný úpadok kvality a kvantity? Nenárokujú si na zodpovedné funkcie ľudia pochybných názorov, sebavedomého až arogantného správania, túžiaci po kariére a materiálnych výhodách, ktorí neoplývajú vedomosťami, inteligenciou, nie sú ochotní nechať sa poučiť, zato oplývajú sebavedomím, nadradenosťou a túžbou dirigovať, manipulovať, nariaďovať, rozkazovať druhým… tieto funkcie zastávať natrvalo bez potrebnej sebakritiky a nadriadení im to z rozličných príčin tolerujú? Pýtam sa preto, lebo mi záleží na Cirkvi a spoločnosti a usilujem sa prispieť k ich dobru i vzájomnej komunikácií. Je tragické, ak treba dospelému človeku treba pripomínať, že má pozdraviť suseda, príbuzného, staršieho… čo sa patrí a má to každý vedieť. Ale niekedy je potrebné aj to pripomenúť.

Kresťania už druhé volebné obdobie bez zastúpenia v parlamente

V spoločenských funkciách kresťania zlyhali. Isté politické hnutie, ktoré si nárokovalo na podporu kresťanských voličov, ale málo pre ňu bolo schopné a ochotné urobiť, je už druhé volebné obdobie mimo parlamentu. Nehrozí podobný osud aj Cirkvi? Nezáujem o jej pôsobenie a služby? Vidieť postupný úpadok kresťanov a ich vyradenie z politického zápasu v celoštátnej, regionálnej i komunálnej politike, počas rokov demokracie. Keď pozrieme prieskumy verejnej mienky o podpore strán, takmer 30% obyvateľov podporuje liberálne strany, vyše 30% ľavicové a takmer 30% akési čudné neštandardné zoskupenia bez funkčných štruktúr vytvorené lídrami a silou médií.

Pri programoch liberálov, ťažko možno ich podporovateľov považovať za kresťanov. Podobné je to i u radikálne ľavicových strán, ale ani neštandardné, demagogické, účelové zoskupenia by nemali byť pre kresťanov príťažlivé. Hodnotová politika sa úplne vytratila. Len ťažko nájsť stranu, ktorá by hájila a presadzovala kresťanské postoje. Kde sú kresťania viditeľní na Slovensku. Do kostolov chodiť majú zakázané, v politike ich silu necítiť, vo verejnom živote kresťanské hodnoty badať len okrajovo, skôr sa mi zdá, že sa vytrácajú. V bežnom živote uštvaní pri zabezpečení základných životných potrieb a hnaní túžbou mať čím viac.

Sila kresťanov by mala rásť v osobnom, rodinnom, cirkevnom i spoločenskom živote. Ťažko Je možné dnes hovoriť o zdravej Cirkvi, spoločnosti, rodine? Skutočnosť naznačuje niečo iné. Podarí sa to ešte zmeniť? Alebo aspoň zastaviť súčasný negatívny trend, ktorí signalizuje život aj štatistiky? Ak nie, potom už máme šancu len ako jednotlivci, rodiny a malé skupiny prežiť túto dobu, ale nie je možné hovoriť o Slovensku ako o kresťanskej krajine a správať sa tak, ako by tomu tak bolo. Od toho sme sa žiaľ vzdialili. Nesprávne určená diagnóza, znamená nasadenie zlej terapie, ale niekto je za tento stav zodpovedný aj platený, či si to pripustí, alebo popiera, alebo hľadá výhovorky a šíri demagógiu.

Ak zodpovední nevyvodia dôsledky, následky budú ešte oveľa tragickejšie. Tak ako za haváriu lietadla zodpovedá pilot i keď príčin môže byť aj viacej. Každý nesie zodpovednosť za seba a na každom záleží na ktorej strane stojíme. Či na strane Božej, ktorý nás pozýva k životu, k dokonalosti a pre ňu sa dokážeme v každodennom živote angažovať a obetovať, alebo sa necháme unášať prúdom prázdnoty, povrchnosti, konzumu, egoizmu, ktorý nás vedie k degenerácií, smrti časnej i večnej. Sme zodpovední aj za tých, ktorí sú nám zverení.

Ľudovít Košík

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.