Hovorím o otvorenej agresii. Tvrdím to ako autor diplomovky na západnej operačnej akadémii (Staff College, Camberley) na tému koaličných vojen. Neskoršie na strategickej a geopolitickej akadémii (Royal College of Defence Studies, Londýn) som napísal uznanú a úspešnú štúdiu – diplomovku na tému pôsobenia proti presile, využitím teórie komplexnosti, ako súčasti teórie chaosu. S využitím asymetrických, nelineárnych a manévrových princípov. Bola publikovaná, čo bolo najvyššie ocenenie kvality, zatiaľ ako jediná v celej histórii postgraduálnych štúdií slovenských dôstojníkov v zahraničí. Pre bežného čitateľa je nesporne komplikovaný už popis. Komplikovaným podrobnostiam výskumu netreba rozumieť. Stačí si uvedomiť, že autor týchto riadkov vie, o čom hovorí a svoje závery má viac ako podložené. A robil to pre svoju vlasť – Slovensko.

Na rozdiel od väčšiny iných som totiž na postgraduáloch nezabíjal čas produkovaním politruckých slintov o výhodách nášho členstva v NATO alebo v EÚ. Venoval som sa štúdiu toho, čo je potrebné pre dlhodobé prežitie môjho národa. O tom je stratégia. Najmä jej vrcholná úroveň (Grand Strategy) – politická stratégia a od nej odvodená geostratégia.

Nič nebráni tomu, aby malé štáty s obmedzenými zdrojmi spolupracovali v oblasti finančne a technologicky náročných spôsobilostí. Pri zachovaní absolútnej suverenity nad svojim podielom a nad celým personálom. Aj o tom treba začať hovoriť nahlas. O to skôr v čase otvoreného masívneho útoku – otvorenej agresie proti národnej štátnosti.

Je nutné nahlas a kategoricky odmietnuť úvahy o spoločných ozbrojených silách EÚ. Už vôbec tieto úvahy nemôžu znieť z úst tých, ktorí sa hotujú spájať národné vlastenecké sily. A protagonistov týchto zvráteností je nutné odsúdiť tým najostrejším a najotvorenejším spôsobom. Cielené a zámerné vyvolávanie rezignačných a porazeneckých nálad medzi občanmi malých štátov na základe obmedzených veľkostí ich ozbrojených síl je absolútne jednoznačnou psychologickou subverziou rozvracačského charakteru.

My nemáme žiadne iné záväzky voči NATO okrem záväzku, že ozbrojený útok na každého člena sa považuje za ozbrojený útok proti celej aliancii (známy článok 5). Ani naša účasť v „Pobaltí“ (podľa článku 4) nie je záväzná ani povinná. Táto protiruská provokácia je výsostne politickým rozhodnutím súčasnej vlády. Nemáme ani záväzok na vyčleňovanie 2% HDP na obranu. Suverénna NR SR tento návrh z Vojenskej stratégie pri jej schvaľovaní na začiatku tisícročia vylúčila. Podľa SIPRI z členov NATO vyčleňuje dokonca jedna z jadrových mocností (Spojené kráľovstvo) na obranu menej ako 2% HDP. Na rozdiel od USA aj Francúzska. A spôsobilosti, súvisiace s vlastníctvom jadrových zbraní, sú naozaj veľmi nákladné. Z nových členov NATO v roku 2018 túto hodnotu 2% dosahovali len Poľsko s Rumunskom.

Tvrdím a stojím si za konštatovaním, že hoci aj 10 tisícové vyvážene štruktúrované národné a vlastenecké ozbrojené sily, doplnené o niekoľko tisíc aktívnych a pasívnych záložníkov, majú pre obranyschopnosť tisícnásobne vyššiu hodnotu, ako akékoľvek „spoločné“. Teda cudzie, rozumejme okupačné vojsko. Cudzie vojenské sily na území štátu v mierovom čase majú vždy okupačný charakter. Aj Sovietske vojská v roku 1968 k nám prišli na pozvanie vtedajšej vlády. A mali okupačný charakter.

Vstup všetkých vojsk v auguste 1968 mal napriek pozvaniu charakter agresie. Prestaňme uplatňovať dvojité štandardy. A uvedomme si, že veľkosť našich ozbrojených síl zodpovedá v pomere k počtu obyvateľov nadpriemeru v rámci EÚ. Čiže ešte môžeme ísť dolu, na úroveň priemeru – na uvedených 10 tisíc. Mám to podložené prepočtami, analýzou faktov aj trendov. To, v čom sme reálne na úplnom dne, je absencia aktívnych a pasívnych záloh. Len ak tento deficit odstránime, vtedy si budeme môcť dovoliť redukciu na úroveň priemeru. To tvrdím ako absolútny vlastenec.

Medzinárodné koaličné zoskupenie vlasteneckých národných armád je podstatne silnejšie ako vynútený, vnútorne nekompaktný konglomerát žalárov národov. Toto učí história tisíckami príkladov. Jedným z nich je „sila a odhodlanosť“ „spoločnej“ „rakúsko-uhorskej“ armády v 1. svetovej vojne. Druhým rukolapným príkladom je „sila a odhodlanosť“ „spoločnej“ „česko-slovenskej“ armády (vtedy bez nacistom Benešom – predsedom českej verzie NSDAP – nenávideného spojovníka) pred začiatkom 2. svetovej vojny. Táto, údajne piata najlepšia európska armáda svojej doby, ani len nevystrelila proti nemeckej agresii, jej „odvážny“ najvyšší veliteľ zdupkal. O pár týždňov neskôr náš slovenský národ bez armády povstal a bojoval. Keď v „Malej vojne“ na konci marca 1939 zabránil maďarskej agresii neporovnateľne silnejšieho protivníka v dosiahnutí jeho politicko-strategických zámerov úplného ovládnutia Slovenska. O tomto povstaní, v ktorom bola naša slovenská štátnosť (nie režim) vybojovaná a teda legitimizovaná, žiakov nikto neučí. A nevie o nej ani väčšina vojakov.

Aj dnes treba len rozumne oprášiť a doladiť nedotiahnutý komplexný systém obrany v nových podmienkach. Treba efektívne a hospodárne využiť dostupné finančné, materiálne a ľudské zdroje. Nie je normálne, aby štát, ktorého územie zo 60% tvorí horský a vysokohorský terén, nemal ani len jedinú horskú jednotku. Rozvracačov treba poslať tam, kam sme ich poslali v zápase o štátnosť pred desiatkami rokov – na smetisko dejín. Nie do prezidentského paláca, nie na čelo vlády, nie do vedenia ministerstiev.

Najviac ľudského utrpenia v histórii zavinili amatéri v najvyšších politických funkciách. Spomedzi nich, historicky bezkonkurenčne najviac, desiatnik Hitler. Podobnosť výťahu k moci rovnakých extrémistických ultraľavičiarskych amatérov cez protesty ulice a zneužité, možno práve ich mecenášmi zinscenované vraždy, má tiež svoje historické poučenia a paralely. Ak by sa taký predpoklad potvrdil, nebude to po prvý raz v histórii, keď historickým zmenám napomáhali prostredníctvom piatych kolón cudzími agentmi zinscenované subverzie, diverzie, vraždy a provokácie.

Sme svedkami priamej psychologickej vojny a subverzie, čiže podvratnej činnosti. To nie je šírenie poplašných správ, to je suché konštatovanie pozorovaných a analyzovaných faktov. Jej cieľom je podkopanie štátnosti a odhodlanosti obyvateľstva brániť suverenitu a teda štátnosť. Jej nástrojom je dnes dokonca eliminácia pilierov štátnosti. Protagonisti psychologickej subverzie vo forme šírenia pacifizmu, rezignačných a porazeneckých nálad sa budú vracať, ožívať a podkopávať suverenitu z peňazí tých, ktorí potrebujú zničiť národné štáty formou likvidácie pilierov štátnosti. A pre nich je doslova nočnou morou odhodlanosť národov brániť svoju slobodu a maximálnu mieru suverenity, za ktoré ich predkovia neraz veľmi draho zaplatili.

Dnes je vo vojenskej rétorike „hlavným smerom úderu“ namiesto pretláčania ľudského mäsa cez priesmyky vyvolávanie strachu medzi ľuďmi, provokovanie protestov. A metódami mediálnej psychologickej vojny indoktrinácia porazeneckých nálad medzi obyvateľstvo, ako aj vyvolanie rezignačného myslenia ľudí. A najmä dosadzovanie protištátnych zradcov a kolaborantov cudzích záujmov do najvyšších štátnych funkcií.

Možno nezaškodí pripomenúť analytický fakt, že piate kolóny spolu s obalamutenou časťou más zvyknú tvoriť pätinu až štvrtinu obyvateľstva prakticky každého štátu. Na presadenie ústavného „demokratického“ prevratu potom stačí volebná účasť čo najmenej oprávnených voličov (pod 50%). Ak to náhodou až nápadne zodpovedá výsledkom prezidentských volieb u nás a volieb do EP, určite to nie je náhoda. Piate kolóny sú totiž silno náklonné na radikalizáciu, sú hlučné a korupčné. Dobrým materiálom na balamutenie je naivná mladosť vyrastajúca v rozvrátených rodinách.

Za socializmu boli tieto „vedy“ skúmajúce „revolučnosť“ más vtĺkané do hláv každého vysokoškoláka v povinnom predmete „vedecký komunizmus“. Netajím – mal som z neho jednotku. A nehanbím sa za to. Na boj proti zločincom treba poznať teoretické základy myslenia zločincov. Naproti tomu tradicionalizmus spolu s konzervativizmom uprednostňujú evolučný vývoj.

V zastupiteľskej demokracii existuje proti-liek, proti-opatrenie, proti ktorému sú zločinci s podporou naivných a obalamutených bezmocní. Čo najvyššia účasť drvivo-väčšinovej normálnosti tradicionalizmu vo voľbách. Vo všetkých bez výnimky. S použitím zdravého sedliackeho rozumu.

Peter Švec