Pokiaľ ide o tie druhé sily, Eduard Chmelár v Slove z 9. januára 2008 uvádza, že na území Slovenska bolo počas invázie v roku 1968 usmrtených 20 ľudí, 38 ťažko ranených a materiálne škody dosiahli pol miliardy korún. A čo dôsledky „dejinné“, zmarený pokus o pokrok človečenstva? Po 21. auguste 1968 nasledovalo zatknutie Dubčeka a spol. a podpis Moskovského protokolu, ku ktorému „hnal“ našich generál Svoboda, muž so záhadnou minulosťou. To bol začiatok procesu, ktorý dostal názov „normalizácia“ a jeho súčasťou boli kádrové čistky (dnes sa pravidelne robia „po demokratických voľbách“). Z vládnucej KSČ vylúčili pätinu členov, v úradoch, vedeckých a kultúrnych inštitúciách boli preverovaní aj nestraníci a nesúhlas s „bratskou pomocou“ mal za následok rovnaký postih ako u komunistov. Normalizačná perzekúcia však nebola taká brutálna ako po februári 1948 zrejme preto, že ju riadil Husák, sám postihnutý komunistami.

Tento proces sa začal po apríli 1969, keď vo funkcii prvého tajomníka KSČ vymenil Alexandra Dubčeka Gustáv Husák, ktorý tesne po invázii tvrdil, že s Dubčekom stojí i padá. Nuž, úspešná politika nie je o dodržiavaní sľubov. Zatiaľ čo Dubček po krátkom pôsobení vo funkcii predsedu Federálneho zhromaždenia a veľvyslanca v Turecku bol až do roku 1989 pod dohľadom, Husák sa stal v roku 1975 – ako prvý (a posledný) Slovák – prezidentom Česko-Slovenska. Šancu byť prezidentom po Husákovi mal práve Dubček, toho však odsunuli z kandidatúry v decembri 1990 „havlovci“, a keďže po záhadnej havárii na ceste do Prahy 1. septembra 1992, v deň prijímania slovenskej ústavy, umrel, nestal sa ani „nástupcom Tisa“ v Bratislave.

Husákovo meno je spájané s normalizáciou, nastolenou podľa dokumentu Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ. Nie po prvý raz v slovenských dejinách vyhralo „menšie zlo“ a Husák doviedol štát Slovákov a Čechov nielen k zániku socializmu v novembri 1989, ale napokon aj k jeho rozdeleniu, čo uľahčili ním formulované princípy federácie. V decembri 1987 ho vo funkcii šéfa KSČ vystriedal intelektuálne nie príliš disponovaný Čech Miloš Jakeš. Dubček a najmä Husák „vládli“ v Prahe dovedna dvadsaťdva rokov, prakticky až do rozdelenia štátu. Mohli si priať Slováci niečo viac? Mohli – obsah vládnutia. Niet pochýb, že obaja boli uvedomelými Slovákmi, Dubček sa v súvislosti s podpisom zákona o federácii 30. októbra 1968 vyjadril takto: „Som ako komunista hrdý na svoj slovenský národ,“ čo nebolo v oných časoch také bežné. Husák dvakrát hľadal východiská zo situácií pre Slovensko nevýhodných, do ktorých však aj on Slovensko posunul: v auguste 1944 a v auguste 1968. Môžeme o jeho koncepte a o postupoch diskutovať, ale lepšie riešenia v oboch prípadoch nikto nepresadil a politika je umením možného.

Federalizácia štátu, keď na českej strane chceli pred federáciou uprednostniť „demokraciu“, bola veľkým krokom k samostatnosti. Popri Husákovi vštepil do stromčeka federácie možnosť jej zániku profesor práva Karol Laco. Bolo ním zriadenie paritnej Snemovne národov Federálneho zhromaždenia (po 75 občanov Slovenska a Česka) vybavenej zákazom majorizácie. Možno tento faktor považovať za jednu z príčin pokojného rozdelenia Česko-Slovenska koncom roka 1992? Možno.

História kráčala dopredu aj v prítomnosti okupačných vojsk a na 50. výročie vzniku štátu prijali a symbolicky na Bratislavskom hrade podpísali ústavný zákon o československej federácii č. 143 s platnosťou od začiatku roku 1969. Vznikli ústredné orgány Slovenskej socialistickej republiky (ako aj Českej socialistickej republiky) a prevzali zodpovednosť za tie úseky riadenia štátu, ktoré neboli zverené federácii.

Pravda, všetky zámery sa zďaleka nedotiahli do konca. Federalizácia štátu sa neprejavila ani v jeho názve (Československo ostalo bez spojovníka), ani v jeho symboloch, neboli prijaté ústavy národných republík, a postupne sa okliešťovali ich právomoci v prospech Prahy. Základný problém bol v tom, že ústavne zakotvená vedúca sila v štáte KSČ ostala mimo federácie (česká KSČM vznikla až keď už bolo neskoro, na konci osemdesiatych rokov). Konali sa slovenské a česko-slovenské zjazdy KSČ. České zjazdy a ani česká komunistická strana neboli potrebné, keďže, ako to KSČ oficiálne hlásala, „to speciélní a zvláštní“ pre Česko bolo zahrnuté už do zámerov „československých“, ale to „osobitné“ pre Slovensko nie – tým je povedané všetko. (Namiesto prijatia republikových ústav s odstupom 20 rokov organizovali pražskí centralisti pod vedením Slováka Mariána Čalfu prijatie tzv. trojústavy, čo pobúrilo niekoľkých poslancov SNR na čele s Vladimírom Mináčom, vtedajším predsedom Matice slovenskej. SNR najprv s týmto paškvilom v októbri 1989 súhlasila, ale svoje rozhodnutie zmenila hneď po novembri 1989.)

Federalizácia štátu sa tým stala formálnou, rovnako aj zákonný princíp rýchlejšieho hospodárskeho rozvoja Slovenska. V osemdesiatych rokoch sa slovenský predstih v raste značne zmenšoval a absolútne rozdiely medzi Českom a Slovenskom sa zväčšovali. Skutočná federalizácia štátu mohla poskytnúť šancu na dlhodobé pokojné spolunažívanie Slovákov a Čechov, ale táto možnosť sa rozplynula, pretože chýbala dôležitá podmienka: spriehľadnenie vzájomných finančných vzťahov medzi  Slovenskom a Českom podľa princípu „clara pacta, boni amici“. Ale dôvodom bol aj akýsi neuveriteľný strach z decentralizácie na českej strane. Podľa Petra Pitharta „vôľu po akomkoľvek inom než unitárnom usporiadaní majú Česi, predovšetkým potom Pražania, sklon chápať iba ako dôsledok osobných ambícií lokálnych politikov alebo ako výron čírej iracionality“.

Husák bol politikom, pre ktorého moc bola silnou drogou, a často konal radikálne. Napríklad vo februári 1948 a rovnako pri prenasledovaní cirkví. Na druhej strane má osobnú zásluhu na vyhlásení Slovenska za cirkevnú provinciu, čo sa stalo bulou pápeža Pavla VI. v decembri 1977 bez väčších osláv. A pritom to bol významný historický akt. Zásluhu na uznaní samobytnosti Slovákov Vatikánom, a vystlaní cesty k štátnej samostatnosti, nesporne má aj vtedajší minister zahraničných vecí Slovák Bohuslav Chňoupek, slovenský kardinál Jozef Tomko, ako aj mnohí ďalší, ktorí sa tohto „zázračného“ procesu zúčastnili. Sídelným mestom novej provincie sa vtedy stala Trnava. Do obdobia Husákovho šéfovania spadá aj uzavretie medzištátnej zmluvy medzi ČSSR a Maďarskom o výstavbe vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros, z ktorého sa napokon dokončila len slovenská časť (v roku 1992). Maďarsko zastavilo práce v roku 1989 odvolávajúc sa na ekológiu, ale nešlo o nič iné, ako o politiku. Rozhodnutie Maďarska nezmenil ani rozsudok Medzinárodného súdneho dvora v Haagu z roku 1995, ktorý dal za pravdu Slovensku, a tak sa časť slovensko-maďarských hraníc doslova „zabetónovala“.

Husákovo konanie na konci jeho kariéry možno podľa Chmelára porovnať s konaním Tisa po vypuknutí SNP. Ani jeden, ani druhý neodstúpili z funkcií napriek tomu, že stratili reálnu moc. Gustáv Husák sa – podľa Chmelára – s vývojom po roku 1968 vnútorne nestotožňoval, privítal helsinský mierový proces, sympatizoval s perestrojkou a začiatkom osemdesiatych rokov údajne ostro vystúpil proti úvahám Kremľa podniknúť intervenciu proti poľskej Solidarite. Nič z toho nepreniklo na verejnosť. Napriek tomu zostal vo funkcii prezidenta ako bábka až do 10. decembra 1989. A Jozef Tiso sa zachoval podobne. Zostal prezidentom až do posledných dní druhej svetovej vojny bez väčšieho vplyvu na vývoj udalostí. V oboch prípadoch to však zrejme bolo „menšie zlo“ pre národ, ktorý… má osobitné poslanie? Je ním „politika s ľudskou tvárou?“

Marián Tkáč