Siedmeho júla 1946 vypracovala Benešova Národnosocialistická strana utajovaný dokument – Memorandum o Slovensku, ktorý obsahuje plány na duchovnú a mocenskú asimiláciu a etnicko-politickú likvidáciu (teda genocídu) slovenského národa. „Česká politika musí smerovať k tomu, aby slovenský národ bol po všetkých stránkach oslabený tak, že ani nebude môcť pomýšľať na vytvorenie samostatného štátu“. Malo sa to dosiahnuť ovplyvnením vedúcej slovenskej vrstvy a zmenou mentality ľudu prostredníctvom cirkvi a na poli hospodárskom tým, že na Slovensko sa nesmie dostať viac zdrojov, ako sa na ňom vytvorí. – A tak hoci v tejto situácii by Slovensku pomohla spolupráca demokratov a komunistov pri rešpektovaní výsledkov volieb, vtedy naopak, slovenskí komunisti („progresívci“) začali konať proti konzervatívcom – demokratom. Aby si to v Prahe „vyžehlili“.

A využívali na to predovšetkým, bezpečnosť: dátum 8. januára 1947 má smernica o činnosti „oblastních zpravodajských odboček“ – začiatok totálneho ovládania spoločnosti bezpečnosťou, a to už viac ako rok pred februárom 1948! Pri útoku na vedenie Demokratickej strany aktivizovali komunisti aj odbojárov – partizánov a odborárov. Hľadali sa a odhaľovali „protištátne sprisahanecké centrá“: v Žiline 14. septembra 1947 zatkli 707 osôb, napospol bývalých členov HSĽS. Komunisti do zbrane povolali tisíce partizánov, oficiálne do boja proti ozbrojeným ukrajinským nacionalistom, banderovcom, ktorí sa presúvali cez Slovensko na západ, do americkej vojnovej zóny.

Pod týmto masívnym tlakom slovenskí demokrati ukázali slabosť svojej sily. Ich predseda Jozef Lettrich už na tlačovej konferencii 7. júna 1946 v Prahe nečakane oznámil, že „samobytnosť slovenského národa je prechodná a zmyslom československého problému je pripraviť jednoliaty štát i z národnej stránky“. Takže tak. Po tom, čo pražský parlament vydal 16. októbra 1946 na trestné stíhanie svojich poslancov, podpredsedov Demokratickej strany Miloša Bugára a Jozefa Kempného, a podpredsedu pražskej vlády Jána Ursínyho obvinili z prezrádzania štátneho tajomstva (že trestanecké jáchymovské bane na urán strážia sovietski strážnici), nasledovali represálie. Podpredsedov Demokratickej strany za katolíkov, Kempného a Bugára, výkonný výbor strany 22. novembra 1946 vylúčil zo strany, vo väzení skončil tlačový tajomník podpredsedu vlády Jána Ursínyho Oto Obuch a Ursíny abdikoval zo svojej funkcie. Po februári 1948 odsúdili Obucha na 30 rokov, Ursínyho a Maxona na sedem, Kempného a Staška na šesť, Bugára na jeden rok, Pavla Čarnogurského na 18 mesiacov.

„Zradcovské elementy“ medzi slovenskými demokratmi nahradili v Zbore povereníkov predstavitelia záujmových organizácií, ktoré komunisti ovládali – odborov a bývalých partizánov. V polovici novembra 1947 došlo k zrekonštruovaniu Zboru povereníkov, v ktorom vystrašení demokrati prepustili väčšinu komunistom. Po viacerých odhaleniach „sprisahaneckých centier“, 18. novembra 1947 „Národní fronta Čechů a Slováků“ rozhodla nerešpektovať výsledky volieb z roku 1946 a vymenovala nový Zbor povereníkov pod predsedníctvom komunistu Gustáva Husáka, ktorý s ďalšími komunistickými povereníkmi, a komunistami vybranými povereníkmi z ostatných strán, zložil sľub do rúk predsedu vlády Klementa Gottwalda 20. novembra. Toto bola predohra udalostí vo februári 1948 v Prahe. Nie prvý raz sa „nové lieky“ najprv odskúšali na Slovensku. Žeby si to takto Husák v Prahe definitívne vyžehlil? Len dočasu, na šancu čakali Bacílek, Široký a spol.

Rezistencia a aj rezignácia Slovákov súvisela s tuhými represáliami. Zriaďovali sa trestné tábory, celý štát sa začal meniť na koncentračný tábor s množstvom hrobov povraždených a popravených politickou mocou – „progresívna“ pravda. Smútok zavládol v slovenských dedinách a uliciach Bratislavy v časoch vynesenia a vykonania hrdelného rozsudku nad prezidentom Jozefom Tisom. „Jedným z prejavov otvoreného nesúhlasu bolo gesto 40-tisícov odberateľov demokratického denníka Čas, ktorí po poprave Dr. Tisa zrušili svoje predplatné,“ napísal František Vnuk. Vo všeobecnosti nebol zaregistrovaný väčší odpor, akoby si Slováci pripomínali svoje tisícročné dejiny, keď zväčša neprotestovali, akoby sa spoliehali na Pána Boha a čakali na svoju príležitosť. Ale 11. mája 1946 zorganizovali katolíci krížovú púť do Marianky, počas ktorej niesli ťažký drevený kríž od jezuitského kostola popred prezidentský palác až do pútnického miesta. Púte sa zúčastnilo viac ako 30-tisíc ľudí. O týždeň neskôr sa konala podobná púť v Šaštíne za účasti 50-tisíc veriacich. Mohutný kríž niesli aj účastníci tradičnej púte na Mariánskej hore v Levoči, kde bolo viac ako 130-tisíc veriacich.

Napriek tomu, že komunisti získavali rozhodujúce pozície v mocenských zložkách, Česko-Slovensko bolo na začiatku roku 1948 posledným štátom v sovietskej sfére vplyvu, kde ešte stále neboli komunisti dominantne pri moci. Aj „vďaka“ ich neúspechu na Slovensku v roku 1946? Počas februárových udalostí v roku 1948, v ktorých „pokojnou cestou“ prevzali všetku moc v štáte, zohral dôležitú úlohu – kto iný? – Edvard Beneš, od 19. júna 1946 už opätovne zvolený prezident štátu. V januári 1948 prišiel do Prahy vysoký funkcionár sovietskej tajnej služby NKVD Pavel Sudoplatov, aby mu spolu s agentom Zubovom odovzdali Stalinov príkaz dôstojne odovzdať moc do rúk Klementa Gottwalda. Zubov mal pri sebe potvrdenku podpísanú Benešom o prijatí 10-tisíc dolárov pred jeho cestou do Londýna v októbri 1938. A 19. februára priletel do Prahy sovietsky námestník ministra zahraničných veci Valerijan Zorin, aby riadil postup prevzatia moci…

Vo februári po Gottwaldovom odmietnutí prerokovať na vláde zneužívania národnej bezpečnosti komunistami, došlo k sérii udalostí, ktoré viedli k úplnému prevzatiu moci v celom štáte komunistami. Vo vtedajšej vláde zasadalo 26 ministrov, z toho boli deviati komunisti, traja sociálni demokrati, dvanásti „nekomunisti“ a dvaja – Masaryk a Svoboda – nestraníci. 20. februára podali dvanásti nekomunistickí ministri demisiu v nádeji, že Beneš rozpustí vládu a uskutočnia sa nové voľby alebo donúti komunistov dodržiavať demokratické zásady. Beneš mohol aj demisiu odmietnuť a vymenovať úradnícku vládu…

Keďže však neodstúpila nadpolovičná väčšina, „vláda ako celok“ nepodala demisiu. Nekomunisti potrebovali presvedčiť ešte dvoch ministrov, komunisti ich naopak potrebovali zastrašiť, aby sa k demisii nepridali tvrdiac, že ministri demisiou „zaujali miesto rozvratnej opozície“. A začali organizovať manifestácie ako nátlakový prostriedok. 24. februára začal komunistami inšpirovaný generálny štrajk… a Beneš pustil do gatí. Lebo veď Zubov, lebo Zorin… 25. februára prijal demisiu a vládu doplnil kandidátmi navrhnutými Gottwaldom.

Pokiaľ ide o Slovensko, už 21. februára 1948 rozoslal Husák členom Zboru povereníkov za Demokratickú stranu osobitný list, ktorým im oznámil, že sú „demisionovaní“. Napravoval, čo mal napraviť? Nenapravil. „Vítězství československého pracujícího lidu“ bolo „vítězstvím českých komunistů“ so všetkými protislovenskými dôsledkami. Pocítil ich čoskoro aj Husák.

Marián Tkáč