V nasledujúcich piatich rokoch Slováci, ktorým česká (ale aj maďarská) politická reprezentácia a jej slovenskí pomáhači často „utešovali“, že nie sú schopní samostatnej existencie, dokázali pravý opak. Rýchlo vybudovali inštitúcie, ktoré dovtedy nemali, a ako samostatný štát potrebovali: ministerstvá, diplomatické zastúpenia v zahraničí, vlastnú centrálnu banku. Podceňovaný národ vybudoval fungujúci a prosperujúci štát, a to v krajne nepriaznivých podmienkach po strate južných území a – v podmienkach svetovej vojny.

Tá vypukla 1. septembra 1939 a zapojilo sa do nej aj Slovensko, skôr symbolicky, aby si zabezpečilo prinavrátenie území, odňatých Poľskom v rokoch 1920 a 1938. Na Hitlerovu ponuku, aby Slováci obsadili aj Zakopané, Tiso odpovedal, že chceme len to, čo nám patrí. Od Dunaja po Tatry. Teda pomenovanie prvej Slovenskej republiky ako „vojnový štát“ nezodpovedá realite. Na Slovensko prišla vojna až po 29. auguste 1944.

Nuž, vojna. Archívy označujú to a tých, čo a ktorí stáli za jej rozpútaním. Oným „diabolským mechanizmom“ boli peniaze a veľké nadnárodné korporácie, zväčša sídliace v Amerike. Hitlera v zbrojení, i potom počas vojny, dokonca i pri hrôzostrašnom likvidovaní väzňov v koncentračných táboroch, „držali nad vodou“ spoločnosti ako IG Farben, Krupp, Ford a iné. V júni 1941 odišli na východný front dve divízie, 50 689 mužov, pričom už po bitke pri Lipovci 22. júla 1941, kde padlo 61 vojakov, ich bolo stiahnutých vyše 30-tisíc. Vzťahy slovenských vojakov voči civilnému obyvateľstvu mali priateľský charakter, o čom svedčí aj uchovanie pamätníka padlým slovenským vojakom („okupantom“!) v Lipovci na Ukrajine aj počas rokov komunistickej vlády. Nielen vojaci, ale aj slovenskí dôstojníci, dokonca aj prezident Tiso, ktorý nebol s nasadením Slovákov na východný front spokojný (povedal „synov dám, otcov nie!“) rozlišovali „Rusko“ a „boľševizmus“.

Vtedy sa vo svete hrala politická hra a ani dnes nemá štát slovenskej veľkosti veľmi na výber. Ak chce prežiť, musí za každú cenu dodržiavať medzinárodné zmluvy a mať vierohodných spojencov. Slovensko chcelo dodržiavať prijaté (aj keď vynútené) medzinárodné záväzky, Tiso sa všemožne usiloval odvrátiť hrôzy vojny od Slovenska. Chýbali však vierohodní spojenci. Slovenskí predstavitelia viedli priamo s Hitlerom zápas o veľkosť armády, vyjednávania medzi Nemeckom a Slovenskom sa začali 19. apríla 1939. Nemci pripúšťali maximum 50 tisíc vojakov, Slováci chceli 150 tisíc. Ešte 12. júna trval Hitler na 50 tisíc, a ak 10. augusta 1939 odsúhlasil 150 tisíc vojakov, ako najvyšší stav slovenskej armády vo vojnovom stave, nesvedčí to o úspešnej slovenskej diplomacii?

Na hospodárskom poli bola prvá Slovenská republika osobitne úspešná. Hans Keller, švajčiarsky vyslanec v Bratislave, hovoril o „slovenskom rohu hojnosti“ (Kultúra 15. mája 2002): „Všetkého bolo nadostač, od dopravných strážnikov s bielymi rukavicami až po ulice plné mladých mužov a po plné ovocné trhy“. Keller ďalej tvrdí, že „Bratislavu, Pressburg, volali vtedy vo Viedni Fressburg (teda miesto, kde sa dá do sýtosti najesť)“. Počas súdu s prezidentom Tisom sa sudca Daxner vyjadril dehonestujúco o „slovenskom blahobyte“ v čase, keď sa v Poľsku hladovalo. Treba takéto hospodárenie a vcelku dobré zásobovanie v tieni utrpenia zaznávať? Keď navyše strojcovia hospodárskeho úspechu patrili k tým štátnym činiteľom, ktorí sa usilovali utrpenie prenasledovaných mierniť.

Čo hovoria čísla? Do polovice roku 1944 prekročila priemyselná výroba predvojnovú úroveň o polovicu (o 63% medzi rokmi 1937–1943). Najviac sa zvýšila produkcia strojárstva, chemického priemyslu, drevárstva a kožiarstva, značne tiež vzrástla ťažba dreva, ropy, železnej, mangánovej, antimónovej a ortuťovej rudy. Dôležitým činiteľom bolo dokončenie výstavby zbrojovky v Dubnici nad Váhom, kde sa zamestnalo 15-tisíc osôb.

„Počet priemyselne činných osôb sa zvýšil od konca roku 1937 do júna 1944 na celom Slovensku, vrátane odtrhnutého južného pohraničia, zo 105 na 174-tisíc, teda o dve tretiny, z toho v kovopriemysle na dvojnásobok. Do roku 1944 sa postavilo viac ako 200 závodov, postavilo sa 95 km nových železníc, 287 dopravných komunikácií, začala sa stavať Oravská priehrada a elektrárne na Váhu, elektrifikovalo sa okolo 800 obcí, o 11 300 km sa rozšírila telegrafná a telefónna sieť“ (Hospodárske noviny, 16. – 18. marca 2007). V Bratislave sa postavil zimný štadión, založila sa Vysoká škola obchodná, vznikla Slovenská akadémia vied a umení, atď. „Šesťročná existencia prvej Slovenskej republiky rozhodne patrí medzi najvýznamnejšie etapy slovenskej minulosti už aj z toho dôvodu, že sme si prvýkrát spravovali svoje veci sami“ (Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť, 2015).

„Slovenská republika dokázala realizovať pomerne úspešnú hospodársku politiku,“ napísal Peter Mičko v citovanom vydaní Hospodárskych novín. Priemerný ročný rast priemyselnej výroby do roku 1944 okolo 13% hovorí o „hospodárskemu zázraku“. Určitý zázračný nádych malo aj odstránenie nezamestnanosti. V rokoch 1939–1943 sa zvýšili ceny o 93%, pričom mzdy a platy za toto obdobie vzrástli o 130%. Slovenský priemysel sa značne zmodernizoval, iba do zariadení sa počas dvoch rokov investovali 2 miliardy korún, čo bola na tie časy obrovská suma. Ďalej bola tu na vojnové pomery výnimočne dobrá situácia v zásobovaní obyvateľstva bez prídelového lístkového systému, slovenská mena bola stabilná, bežní občania na rozdiel od väčšiny Európy nepociťovali ani prílišný nedostatok potravín. Po skončení vojny sa ukázalo, že sa zvýšil podiel Slovenska na národnom dôchodku Česko-Slovenska z 15 na viac ako 19%. Slováci podali jasný dôkaz svojej životaschopnosti.

Pohľad na Slovenský štát z nemeckej strany je z knihy nemeckého autora Wolfganga Venohra „Aufstand der Slowaken, der Freiheitskampf von 1944“ (podľa Dušana D. Kerného): „Päť rokov samostatného štátu rozhodným spôsobom upevnilo národné sebavedomie Slovákov a rast národnej sebadôvery bolo v období štátnej samostatnosti cítiť na každom kroku. Slovenská republika ukázala, že sa dokáže udržať aj vo veľmi zložitých situáciách a napokon v niektorých odvetviach, ako je hospodárstvo, kultúra a veda, sa vzopäla k takým výkonom, ktoré by od malého roľnícko-pastierskeho národa nikto neočakával… Slovensko malo takmer so všetkými európskymi štátmi aktívnu obchodnú bilanciu“.

Pomery v Slovenskom štáte hodnotili organizátori povstania, ktoré malo za cieľ zlikvidovať režim štátu (a napokon zlikvidovalo i štát), Gustáv Husák a Laco Novomeský pre potreby Moskvy v júli 1944 takto: „Dnes je na Slovensku pomerne dosť tovaru, zásobovanie funguje vcelku dobre. V porovnaní s okolitými krajinami (Čechy, Maďarsko, Nemecko, Poľsko) je na Slovensku najlepšie, a to tak čo do výšky reálnych miezd, ako aj do možnosti zakúpenia tovarov… Slovenská koruna v strednej Európe je najlepšou menou, doma má predbežne plnú dôveru, ľudia ukladajú ešte peniaze, nie je tu útek k naturálnym obchodom… Zo Slovenska sa pašujú a súkromne vyvážajú potraviny, cigarety, liehoviny, textílie a pod. do Čiech, Nemecka a inde… Pomer slovenskej koruny k českej je úradne 1:1,65 v prospech českej, v skutočnosti (na čiernom trhu, burze a pod.) reálna sila je asi 1:7 až 1:10 v prospech koruny slovenskej… Vcelku možno povedať podľa šesťročných skúseností, že Slovensko je schopné hospodársky a finančne samostatne existovať, samo sa vie vydržať a má dnes aj potrebné sily (aj technické) i výrobné predpoklady k medzinárodnej konkurencii… Ak nenastanú zvláštne poruchy neskoršie, menovite, ak bude slovenské hospodárstvo hneď po ukončení vojny plne pracovať na mierovú výrobu, t. j. niet tu špeciálnych vojenských závodov“.

Bodka. Pravda. Aj vo svetle tohto svedectva nemožno roky Slovenského štátu pokladať za stratené ani za premárnené. Aj keď…

Marián Tkáč