Čo sa to vtedy v Európe dialo? Keď jedenásť rokov po skončení prvej časti veľkej svetovej kataklizmy, totiž vojny, 24. októbra 1929 došlo ku krachu burzy na newyorskej ulici Wall Street, potvrdilo sa, že peniaze majú naďalej navrch nad morálkou. Katastrofy v ľudských dejinách však nepadajú „z neba“, niekto ich organizuje. Durosell to nazval „diabolským mechanizmom“. Z nedávno odtajnených dokumentov z ruských archívov jednoznačne vyplýva, že vznik nových štátov po prvej vojne bol dielom slobodomurárov. „Výkonné sionistické procesy riadenia, vtedy ešte zastrešené mladou organizáciou B’nai B’rith, ktorá zastrešuje všetky sionistické Veľké lóže, mali tieto procesy na starosti“ (https://aeronet.cz/news/wp-content/uploads/PutinArchiv.MP4-004127.999-1024×576.png).

Do scenára, ktorý viedol k „pokračovaniu veľkej vojny“ zapadá vzrast moci Adolfa Hitlera v Nemecku. Za skrytej finančnej podpory veľkých koncernov, získaval od roku 1933 čoraz silnejšie pozície, aby sa z neho napokon vykľul najväčší diktátor sveta uprostred 20. storočia. „Vďaka“ peniazom sa „druhá časť“ vojny vlastne začala krátko potom, čo sa skončila prvá. Mierová zmluva z Versailles z roku 1919 uvalila na Nemecko absurdne nezmyselné reparácie vo výške 269 miliárd zlatých mariek, čo odpovedalo vtedy 100 tisícom ton zlata, poslednú reparačnú splátku uhradilo Nemecko v prospech Francúzska, Veľkej Británie a USA až v októbri 2010!

Zapálenie Reichstagu 27. februára 1933 bolo na začiatku éry nástupu nacistického režimu v Nemecku. Hitlerovci využili (založili?) požiar ako zámienku k masívnemu obmedzovaniu ľudských práv. Skôr ako sa začalo vyšetrovanie, vyhlásil Hitler, že požiar mal byť výzvou ku komunistickému puču. Obžalovali troch bulharských komunistov na čele s Georgim Dimitrovom a keď napokon vtedy ešte nezávislý nemecký súd odsúdil len Holanďana van der Lubbeho (ten 10. januára 1934 skončil pod gilotínou), hitlerovci prikročil k založeniu „vlastných“ špeciálnych vyšetrovacích i súdnych orgánov. Také orgány potrebuje ten, kto ich chce ovládať…

Spoluprácu s Hitlerom vtedy neodmietal nikto. Náš sused Poľsko na čele s Pilsudským už 26. januára 1934 ako prvý štát podpísal pakt o neútočení s Nemeckom. Keď Pilsudski v roku 1935 zomrel, Hitler mu prišiel do Varšavy na pohreb a mal čestné miesto pri katafalku s rakvou maršala. Potom sa zúčastnil sprievodu za lafetou s rakvou. Poliaci údajne všetky filmové materiály zničili, nechcú, aby sa o tom písalo a hovorilo.

Spoluprácu s Hitlerom zásadne neodmietal ani Edvard Beneš. V januári 1937 prikývol zástupcom nemeckého ministerstva zahraničia, keď mu oznámili: „… sdělíme Führerovi, že v našich kontaktech budeme pokračovat“ – „Jsme k tomu připravení.“ A ešte 18. mája 1938 vyhlásil: „Nezříkame sa dohody s Německem, pokud sa podaří dohodnout s Hitlerem“ a sovietskeho veľvyslanca Alexandrovského poprosil: „Prosím, aby se nám věřilo dokonce i tehdy, pokud se na první pohled budou jevit naše kroky nepochipitelně.“ (Podľa Svjatoslava J. Rybasa: Mníchov / Benešovo proroctví, 2018.)

Za mlčania sveta 12. marca 1938 Hitler obsadzuje Rakúsko a je rozhodnutý zaútočiť na ČSR, slová Göringa z 10. septembra 1938: „Úbohá rasa českých Pygmajov utlačuje kultúrny národ (Nemcov), a za tým všetkým je Moskva a večná škraboška židovského diabla.“ Práve vtedy, v dobe vrcholiaceho nemeckého tlaku na ČSR, poľský veľvyslanec v Nemecku Józef Lipski informuje Ribbentropa o ochote poľskej vlády spolupracovať s Nemeckom, pokiaľ rozbitie ČSR povedie k získaniu Tešínska, a k zriadeniu spoločnej poľsko-maďarskej hranice. Po Mníchove Nemci obsadzujú Sudety a predmestia Bratislavy, a o deň na to poľská armáda obsadzuje Tešínsko… Na rade malo teda byť „zriadenie poľsko-maďarskej hranice“. Na Slovensku.

Akosi sa prehliada, že Beneš bol v istom zmysle „autorom“ Mníchovskej dohody z 30. septembra 1938. Podľa Jana Cholínskeho (Mnichovská zrada, nebo pražský krach? Nečasova mise a rozpad Československa v roce 1938“ – Res Claritatis, zpravodajství z katolíckeho světa 5. októbra 2009) „dne 16. 9. 1938 přiletěl do Paříže zvláštní vyslanec Edvarda Beneše (Jaromír Nečas) s tajným posláním. Jeho úkolem bylo“ prostredníctvom Léona Bluma odovzdať francúzskej vláde, „žádost presidenta Beneše, aby Francie a Velká Británie jako tajní zprostředkovatelé nabídli Adolfu Hitlerovi a jeho nacistickému Německu československé pohraniční území o rozloze 4-6 tisíc kilometrů čtverečních pod podmínkou, že s tímto územím si vezme jeden a půl až dva miliony československých Němců…“

Pražská vláda odovzdá teda Nemecku, čo „chcelo“, a „hrdina“ Beneš s 10-tisícmi dolárov od sovietskeho agenta Zubova vo vrecku „má plán“, vlastne aeroplán a odletí na ňom – ku „zradcom“ do Londýna… Zo slovenskej politickej reprezentácie neodlieta nikto. Prichádza čas na dosiahnutie dlhodobého cieľa slovenskej politiky, a to už od roku 1848 a 1891. Ten cieľ naformuloval Hlinka v roku 1938 takto: „Samostatný, neodvislý, individuálny slovenský národ v rámci autonómie“.

V istom zmysle kľúčovým hráčom je vtedy 35-ročný Matúš Černák, ktorý už ako študent pracoval v Matici slovenskej, dokonca v jeho bratislavskom byte sídlil matičný odbor, stredisko mladých národne orientovaných Bratislavčanov. Do povedomia verejnosti vstúpil ohnivým prejavom v SND v roku 1937: „Náš je ten kus zeme pod Tatrami, nám z nej patrí výnos celý!“ 24. septembra 1938 po odstúpení vlády Milana Hodžu, sa stal členom vlády generála Syrového (popri I. Karvašovi) a okamžite vyzval Beneša, aby vyhlásil autonómiu, inak odstúpi. Vďaka tomuto ultimátu sľúbi Beneš rokovať s podpredsedom HSĽS J. Tisom. To však Černákovi nestačí, vzdá sa ministerského kresla a odíde z Prahy priamo do Žiliny, aby sa osobne zúčastnil vyhlásenia autonómie. Tu dokonca žiada úplne osamostatnenie Slovenska bez ohľadu na Prahu! (Veru mu to nezabudli, počas Homolovho puču ho v noci na 10. marca 1939 Česi zaistili a odvliekli do Brna; potom bol slovenským vyslancom v Nemecku a po vojne, 5. júla 1955 ho zabil výbuch českej bomby na pošte v Mníchove.)

Dňa 6. októbra 1938 v Katolíckom dome v Žiline zástupcovia slovenských politických strán (okrem komunistov) na čele s HSĽS uzavreli Žilinskú dohodu o autonómii. Stálo v nej: „Víťazstvo samourčovacieho práva znamená pre slovenský národ víťazné zakončenie nášho dlhoročného boja.“ Deň je veru hodný na prívlastok „pamätný“. Vtedy Slováci viac nechceli, aj keď už 8. októbra Poľsko a Maďarsko (podľa hlásenia britského vyslanca do Londýna) „zaujali podporné stanovisko k samostatnosti Slovenska a prejavili ochotu zaručiť nezávislý Slovenský štát“. Slovákom však už od čias Mateja Ľudovíta Šuhajdu (1806-1872) „národ ako hodnota stojí vyššie ako vlasť v ponímaní štátneho útvaru“. A ktovie, či to naši susedia s uznaním mysleli vážne, veď už o deň na to sa začali v Komárne rokovania s Maďarmi o ich požiadavkách voči Slovensku v zmysle „Mníchova“ a dnes už vieme, čo nasledovalo zo strany Maďarov po vyhlásení Slovenského štátu v marci 1939.

Pražský parlament 19. novembra 1938 schválil ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny, čím sa vrátila do názvu štátu pomlčka: Česko-Slovensko. Akú váhu pripisovali tomuto „znaménku“ Česi, svedčí fakt, že vo Věstníku ministerstva vnitra z roku 1922 stálo: „Výraz Československo … ve všech jazycích jest jedno slovo a jest proto naprosto nepřípustno vkládati mezi části tohto slova rozdělovací znaménko“.

Na čelo autonómnej vlády vymenovali Jozefa Tisa, ktorému cestou vlakom z Prahy ďakovali Brňania na čele s primátorom Ečerom, že zachránil štát. Ministri boli štyria: Teplanský, Ďurčanský, Lichnera a spomenutý Černák. Ten ako minister školstva chcel „činiteľov školskej správy, ktorí doteraz hatili slovenskú výchovu,“ prepustiť a Komenského univerzitu premenovať na Univerzitu Ľudovíta Štúra.

Marián Tkáč