Móric Beňovský (1746-1786), rodák z Vrbového, bol dobrodruhom, cestovateľom, spisovateľom, kráľom Madagaskaru. Bol prvým Slovákom, ktorý navštívil štyri kontinenty – Európu, Áziu, Afriku a Ameriku a prvým slovenským autorom bestselleru. Jeho po francúzsky napísané zápisky vyšli po anglicky ako Memoirs and Travels of Mauritius Augustus Count de Benyowsky… (Pamäti a cesty magnáta Mórica Augusta Beňovského…) v roku 1790 a nasledovali preklady do nemčiny, slovenčiny (1808), maďarčiny (1888) a kniha sa stala svetovým bestsellerom.

Jeho vzťah k autoritám ho prinútil opustiť Rakúsku monarchiu, v Poľsku sa 20. apríla 1768 oženil a pridal sa k poľskému národnému hnutiu. Zajali ho Rusi a internovali v Kazani a na Kamčatke, skade ušiel spolu s ostatnými väzňami a začal objaviteľskú plavbu cez severný Pacifik. V roku 1772 dorazil do Paríža, kde ho kráľ Ľudovíta XV. poveril zastupovať Francúzsko na Madagaskare. Tam ho v roku 1776 miestni kmeňoví náčelníci zvolili za kráľa. Po návrate do Paríža ho povýšili na generála, udelili mu vojenský rad Svätého Ľudovíta a doživotný dôchodok. V roku 1777 sa spriatelil s Benjamínom Franklinom (pôvodom zo slovenských Necpál), vtedy americkým vyslancom vo Francúzsku. V tom čase dostal od Márie Terézie amnestiu, a tak sa vrátil na Slovensko do Beckovskej Viesky. V roku 1778 ho panovníčka povýšila na grófa.

O rok odišiel do Ameriky a ponúkol svoje služby americkej revolúcii. Bojoval pod velením Pulaskiho o Savannah, kde Pulaski zomrel na rukách Beňovského. Do Ameriky sa vrátil v roku 1782 a Franklin ho predstavil Georgeovi Washingtonovi. Keď sa vrátil na Slovensko, dostal od Jozefa II. oprávnenie založiť na Madagaskare rakúsku kolóniu, ale projekt sa z finančných dôvodov neuskutočnil. V roku 1785 dorazil na Madagaskar tentoraz ako zástupca Anglicka. Zorganizoval tam vzburu domorodcov proti Francúzom, potom začal budovať hlavné mesto plánovanej ríše Mauritánie (podľa jeho mena Móric, Maurice). O rok (1786) Francúzi poslali na Madagaskar tajnú výpravu, ktorá ho 23. mája 1786 zastrelila.

Major Ján Ladislav Polerecký (1748-1830) pochádzal zo slovenskej zemianskej rodiny z Turca. Jeho starý otec Matej bol dôstojníkom v Rákociho vojsku, odišiel však do Poľska a stade v roku 1719 do Francúzska aj s malým synom Andrejom, narodeným v Banskej Bystrici. Ten sa stal francúzskym brigádnym generálom a tu sa narodil Ján Ladislav Polerecký. Ten v šľapajach predkov nastúpil do husárskeho pluku už ako 15-ročný a v roku 1774 sa stal kapitánom husárov. Osud ho v rámci francúzskeho expedičného zboru zavial v roku 1780 do USA, aby tu už ako major bojoval proti Angličanom vo vojne za nezávislosť. V októbri 1781 so svojím plukom víťazne obliehal  pevnosť Yorktown vo Virgínii. Keď po kapitulácii britskej armády sa skončili pozemné boje za nezávislosť USA, hľadali si jeho husári potratené čiapky. Polerecký hlásil priateľovi Georgovi Washingtonovi: „Pán generál, my môžeme stratiť čiapky, ale hlavy nikdy nestratíme!“

Aj keď sa Polerecký koncom roku 1782 nakrátko vrátil do Francúzska a váhal aj nad ponukou prísť na Slovensko, rozhodol sa pre Ameriku. Tu bol správcom majáka, kúpil pôdu a začal na nej hospodáriť. V roku 1785 sa po druhýkrát oženil s Nancy Pushardovou, s ktorou mal deväť detí. Čoskoro bol zvolený za hlavného úradníka mesta Dresden, kde aj zomrel. Ako Slováka ho objavil Jozef Cincík. Dnes jeho pôsobenie v boji za americkú slobodu pripomína pomník v meste Yonkers, štát New York, ktorý dali v roku 1977 vybudovať slovenskí krajania. Mal na tom zásluhu aj Jaroslav J. Krupa: „Bože môj, veď my sme rovnako dobrí ako iní, ktorí toľko denne o sebe vyzváňajú a okiadzajú sa slávou!“ Každý rok na výročie Polereckého smrti americkí legionári ozdobia hrob kvetmi a zástavou z vďaky za zásluhy o americkú nezávislosť.

Andrej Kapustáš, rodák z Hlohovca (1757-1796), člen iluminátskej lóže, sa okolo roku 1780 usadil ako obchodník vo Varšave, kde viedol bankovú kanceláriu. Patril k vedúcim predstaviteľom protiruského hnutia vedeného Tadeuszom Kościuszkom, v júli 1794 bol Kościuszkovym zástupcom v Najvyššej národnej rade. Ako šéf finančného rezortu pripravil návrh na vydávanie papierových peňazí. Bol pôvodcom myšlienky založiť Poľskú národnú banku, svoj návrh uverejnil v roku 1789 v anonymnej brožúre O Banku Narodowym w Polszcze ustanowic się mojącym. Navrhoval, aby centrálna banka bola inštitúciou so základným kapitálom 40 miliónov zlotých, z ktorých mal polovicu vlastniť štát a druhú polovicu súkromní majitelia. Zisk banky sa mal investovať do verejných záležitostí.

Zaradíme medzi svetobežníkov aj Michala Baluďanského (1769-1847), rodáka z Vyšnej Oľšavy pri Stropkove. Narodil sa v rodine gréckokatolíckeho farára. V roku 1777 ako 8-ročný študoval na gymnáziu v sídle Zemplínskej župy, v Novom Meste pod Šiatrom. V rokoch 1783–1785 študoval na Kráľovskej akadémii v Košiciach. Právo študoval i vo Viedni, kde v priebehu dvoch rokov (1787–1789) absolvoval štvorročné štúdium. Od roku 1789 pôsobil ako profesor politických vied a ekonómie v Oradei (Veľký Varadin v Rumunsku). Titul doktor práv získal v roku 1796 na peštianskej univerzite, kde od roku 1802 bol dekanom právnickej fakulty.

Ako člena tajného jakobínskeho Spolku slobody a rovnosti ho prenasledovali úrady, a tak na pozvanie cára Alexandra I. odišiel v roku 1804 spolu s manželkou a synom do Petrohradu. V rokoch 1813–1817Z bol vychovávateľom dvoch synov cára Alexandra I. veľkokniežat Mikuláša a Michala. Bol prvým rektorom univerzity v Petrohrade v rokoch 1819–1821. Univerzita pod jeho vedením stáva sa významným centrom vedeckého a kultúrneho života. Mal veľký podiel na demokratizácií vyučovacieho procesu a umožnení štúdia aj nadaným poddaným.

A napokon evanjelický kňaz Samuel Tešedík (1742-1820) sa narodil v rodine kňaza, Púchovčana Samuela Tešedíka v maďarskom Alberti. Po smrti otca, sa ako 7-ročný spolu so svojimi súrodencami a matkou vrátil do jej rodného mesta Bratislavy, kde absolvoval lýceum (1749–1767) a potom študoval na kolégiu v Debrecín a Blatnom Potoku a na nemeckých univerzitách v Erlangene, Jene, Drážďanoch, Halle a Berlíne. Pod vplyvom filantropických ideí sa snažil o zlepšenie podmienok pre vzdelávanie sedliackych detí a chudobnej vrstvy.

Pôsobil ako farár v Šuranoch a od roku 1767 až do smrti v Sarvaši. Zároveň bol členom Kráľovskej školskej komisie v Bratislave a dekanom a inšpektorom evanjelických škôl v Békešskej stolici. V roku 1779 založil Ekonomicko-priemyselný ústav Institutum oeconomicum v Sarvaši, prvý svojho druhu v Uhorsku a celej Európe, ktorý viedol do roku 1806. Desať rokov po otvorení mal ústav 991 študentov z Uhorska i zo zahraničia, a prednášalo sa na ňom v nemčine, slovenčine a maďarčine. Jeho ústav bol považovaný za „matku“ alebo vzorovú školu pre ostatné školy po celom Uhorsku.

Jeho pôsobnosť významne prekročila hranice slovenskej komunity a v Maďarsku je dodnes vnímaný ako významná osobnosť dejín. Bol jedným z najvšestrannejších a najvýznamnejších osvietencov európskeho významu, ktorí kedy žili. Jozef II. ho v roku 1789 odmenil zlatou medailou a zlatým prsteňom. Tešedíkov uznávaný inštitút ocenil aj cisár Leopold II. Jeho školu obdivovali aj v cárskom Rusku, Katarína II. ho dvakrát pozvala na návštevu do Petrohradu, aby sa osobne zúčastnil na reforme ruského školstva. Za svoje pokrokové myslenie a zásluhy ho cisár František II. dňa 17. februára 1809 spolu s rodinou povýšil do šľachtického stavu a jeho rodina dostala erb.

Od roku 1948 je na jeho počesť na južnom Slovensku pomenovaná dedina – Tešedíkovo, ktorej pôvodný názov bol Pered.

Marián Tkáč