Po zatvorení bratislavskej Akadémie Istropolitany v poslednej tretine 15. storočia, podnikali stovky mladých ľudí zo Slovenska namáhavé cesty na univerzity v zahraničí. Od začiatku 15. do polovice 16. storočia študovalo na krakovskej univerzite vyše dvetisíc, na viedenskej univerzite 1500 študentov zo Slovenska. Ale Slováci študovali aj v Nemecku, tu najmä na Wittenberskej univerzite, ktorú podporoval Juraj Turzo, na Karlovej univerzite v Prahe, aj v Taliansku, v Bologni, vo Ferrare, v Padove. Väčšina z nich sa vrátila, ale mnohí ostali v cudzine, a stali sa známymi učencami.

O niektorých vzdelancoch z tých čias sme už písali. Patril medzi nich aj Ján Sambucus z Trnavy (1531-1584), dvorný lekár a historiograf cisára Maximiliána, slovenský básnik, polyhistor, autor alegorických obrázkov a úvah o rečníckom umení.

Štefan Monerarius z Kremnice vydal v roku 1518 v Krakove po latinsky Praktické základy hudby.

Ján Dernšvam (Dernschwam, 1494-1567), správca fuggerovských baní a banský odborník, bol vzdelancom, mal bohatú knižnicu, z ktorej sa zachoval ním zhotovený katalóg (1552). Zozbieral latinské nápisy v Uhorsku a Sedmohradsku, aj rímsky nápis z trenčianskej skaly. V rukopise zanechal viac spisov, osobitne cenný je Beschreibung des Mitteren Hauses (1563). Je pochovaný v Častej v kostole.

Matematik a košický doktor Joachim Recius vydal v roku 1540 v Gdansku spis Rozprava prvá o diele Mikuláša Koperníka o pohybe nebeských telies.

Prešovčan Juraj Verner (Wernher 1497-1567), lekár, učenec, kapitán na Šarišskom hrade a radca kráľovskej rodiny, napísal knihu Rozprava o podivuhodných vodách Uhorska, ktorá vyšla po latinsky v Bazileji v roku 1549. Humanistická učenosť sa preplietala s poéziou. Veršoval aj Juraj Verner, on sám je však hrdinom – dobyvateľom Muráňa, z ktorého znepokojovali okolie lúpežní rytieri Baššovci, v historickej Písni o zámku Muránském (1599):

Rada neměla gruofa hajtmana,

poslal jest pro Jiríka Vernariusa

do Prešova, královského města,

pro uradníka, radce zámku Šariša.

Vo veršovaných skladbách sa písali aj učené rozpravy, ako to napríklad robil Martin Rakovský (1535-1579), humanistický básnik a vzdelanec, autor Knižočky o rozvrstvení obyvateľstva a príčinách štátnych prevratov (Viedeň 1560).

Vavrinec Benedikt z Nedožier (1555-1615) bol slovenským matematikom, pedagógom, básnikom, prekladateľom žalmov a filológom. Od roku 1603 pôsobil ako profesor matematiky na filozofickej fakulte pražskej univerzity, v roku 1611 bol prorektorom a roku 1612 dekanom filozofickej fakulty. Jeho prvá systematická gramatika češtiny v latinskom jazyku: Grammaticae bohemicae libri duo (Dve knihy českej gramatiky) vyšla v roku 1603.  Hlásil sa k svojmu slovenskému pôvodu, napokon aj svoju gramatiku venoval mládeži českej, moravskej a slovenskej, študujúcej český jazyk. Osobitne sa prihovoril svojim slovenským rodákom, u ktorých pozoroval nedbanlivosť v pestovaní vlastnej reči, lebo sa im vraj stávalo, že ak sa mali zhovárať o niektorých veciach domácim jazykom, museli hovoriť na polovicu po latinsky. Vavrinec Benedikt nie je jediným Slovákom, ktorý sa natrvalo zapísal aj do českej národnej histórie. A ktovie, či aj pre náš národ neznamenal viac ako Ján Ámos Komenský, ktorý v dnešnom maďarskom Blatnom Potoku, maďarizoval. Napriek tomu sú naše školy oblepené jeho portrétmi. A Vavrinec Benedikt Nedožerský ostáva v ústraní.

Do českej histórie sa zapísal aj Ján Jesenius (1566-1621), lekár, politik, filozof, autor vedeckých spisov. Prednášal na Karlovej univerzite v Prahe, kde vykonal prvú verejnú pitvu ľudského tela obesenca. Za účasť na protihabsburskom povstaní bol spolu s ďalšími 27 českými pánmi popravený na Staromestskom námestí v Prahe.

V 17. a 18. storočí študovali na Trnavskej a Košickej univerzite okrem šľachtických synov i príslušníci chudobnejších vrstiev. Fakt, že tieto univerzity boli v 17. storočí jedinými vysokými školami v Uhorsku, podčiarkuje ťažiskové postavenia Slovenska v ňom. Vyučovacím jazykom bola latinčina, viacerí z jezuitov sa však usilovali kultivovať slovenskú spisovnú reč ako nástroj na vytlačenie českej bibličtiny, priviatej reformáciou, ale aj ako prostriedok na lepšiu pastoráciu veriacich. Pre národné dejiny Slovákov i pre vývoj slovenského jazyka mala veľký význam gramatika latinského a slovenského jazyka Libellus alphabeticus seu rudimenta latinae ac slavonicae linguae, vydaná v Trnave (1703) a v Košiciach (1763) Začatkowe latinskeho ze slovenského gazyku, ku ktery gsu wčyl znowu přidán některé modlidby z naučenj Wyry krestiánskeg.

Našu pozornosť si zaslúžia vynikajúci profesori – zväčša jezuiti, ktorí vynikli vo viacerých odboroch spoločenských a prírodných vied. Spomínali sme už Samuela Timona (1675–1736), rodáka z Trenčianskej Turnej, nášho polyhistora, pedagóga a historika, ktorý pôsobil v rokoch 1712-1720 na Trnavskej, od roku 1721 na Košickej univerzite.

Martin Palkovič (1606-1662), doktor filozofie, bol prvým profesorom a rektorom Trnavskej univerzity a od roku 1660 do smrti rektorom Košickej univerzity.

Juraj Berzevici (1657–1708), rodák z Brezovice, bol filozofom, náboženským spisovateľom a učiteľom. Napísal viacero teologických a filozofických prác. Bol rektorom Košickej univerzity v rokoch 1702–1705.

Juraj Sklenár (1744 – 1790), rodák zo Spišských Tomášoviec, bol významným historikom a pedagógom. Absolvoval Košickú univerzitu ako doktor filozofie. Po roku 1773 bol zástupcom riaditeľa na gymnáziu v Bratislave, kde učil aj Bernoláka. Najvýznamnejšie je jeho dielo Vetustissimus Magnae Moraviae situs (1784) o polohe Veľkej Moravy a takzvanom „zaujatí vlasti“ starými Maďarmi. Viedlo k sporom s maďarským historikom Katonom. Bránil v ňom politickú rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku. Slovenské obyvateľstvo Považia, Ponitria a Pohronia si Maďari nepodrobili, ono sa k Uhorskému kráľovstvu pripojilo dobrovoľne, na základe dohody a pohostinstva v 11. storočí. Sklenárovo dielo pôsobilo obrodne na národné zmýšľanie bernolákovskej a štúrovskej generácie.

Michal Lipšic (1703–1766), filozof, matematik, hvezdár, autor prvej učebnice algebry v Uhorsku. Na Trnavskú univerzitu prišiel roku 1742 z Košíc, kde vydal dielo vysvetľujúce základy astronómie.

František Borgia Kéri (1702–1768) bol fyzik, astronóm a historik. Bol rektorom Košickej univerzity v rokoch 1756–1759 a predtým i potom pôsobil v Trnave. Okrem prírodných vied sa venoval aj štúdiu byzantských a osmanských dejín. Ako jediný v Uhorsku bezvýhradne prijal názory Isaaca Newtona v oblasti dynamiky a jej aplikácie na nebeskú mechaniku.

V Košiciach študoval Karol Wagner (1732-1790), rodák zo Zborova, slovenský historik a vysokoškolský učiteľ, slovenský kazateľ v Pezinku, riaditeľ krajinského archívu v Bratislave, kustód univerzitnej knižnice. Patril k zakladateľom uhorskej diplomatiky, genealógie a heraldiky.

Po zrušení rádu jezuitov Trnavskú univerzitu presťahovali do Pešti a Košickú prevzal štát a zmenila sa na Kráľovskú akadémiu. Za Bachovej éry ju premenovali na Právnickú akadémiu, ktorú zrušili za Masaryka v roku 1921 pražské úrady rovnako, ako všetky dovtedajšie univerzity na Slovensku. A založili len jednu: Univerzitu Komenského. Bernolákovská doba sa začala dávno predtým, ako v máji 1787 vytlačili v bratislavskej Ledererovej tlačiarni Dizertáciu a Ortografiu „Vlasteneckých Filológov“. A Bernolákovo meno napriek tomu nemá žiadna naša univerzita…

Marián Tkáč