Bratislava 9. júna 2019 (HSP/Foto:Marián Tkáč)
Mária Terézia sa obklopila múdrymi spolupracovníkmi a poradcami, ktorí iniciovali mnohé reformy týkajúce sa vtedajšieho života. Po jej boku stálo aj viacero Slovákov, ktorých mená zapadli v našej odosobnenej histórii. Napríklad generál Ján Revický z Oravskej stolice, Juraj Radvanský zo Zvolenskej stolice či Anton Medňanský z Trenčianskej stolice
Medzi jej blízkych poradcov patril najmä Adam František Kollár (1718-1783), syn banského robotníka z Terchovej, ktorý to dotiahol až na povýšenie do šľachtického stavu za zásluhy v oblasti knihovníctva a archívnictva, bol povestný svojou rozhľadenosťou a múdrosťou, pre ktorú si vyslúžil prezývku „slovenský Sokrates“. Táto prezývka vyjadrovala aj jeho uvedomelé a vyhranené národné povedomie. Tento vzdelaný muž získal miesto skriptora v Dvorskej knižnici vo Viedni, ktorú potom od roku 1774 viedol ako riaditeľ.
V roku 1763 vyslovil Kollár obavu, že Maďari, „ktorých je v Uhrách veľmi málo“, úplne zaniknú, veci sa však vyvíjali inak. Kollár akoby maďarský živel, ktorý si práve „brúsil“ šable, prehliadal, a ten mu to nikdy nezabudol. Vo svojich publikovaných dielach z rokov 1762 a 1764 požadoval zrušenie nevoľníctva, zdanenie šľachty a rovnosť občanov, čo šľachta odmietala. O týchto návrhoch rokoval uhorský snem v roku 1764 v Bratislave. Delegáti snemu túto požiadavku rázne odmietli a panovníčke navrhli, aby zvýšila dane poddaným. Pobúrenie maďarských vlastencov nemalo konca-kraja a hnevali sa osobitne na Kollára.
Pretože práve on žiadal zdanenie šľachty, šľachta ho obvinila z vlastizrady a jeho knihy zhltli plamene na bratislavskom Hlavnom námestí. Nuž, demokracia a sloboda na maďarský spôsob. Kým v západnej Európe sa Kollárove spisy stretli s pozitívnym ohlasom, uhorskí „vlastenci“ dokonca vymohli v pápežskej kúrii dať Kollárove diela na cirkevný index. Len na okraj: takýto zákaz sa nikomu inému zo Slovákov neprihodil. Maďarská história dodnes nevie prísť Kollárovi na meno, a naša ho nijako nedoceňuje. Akoby mal natrvalo ostať v tieni iného Terchovca, totiž Jura Jánošíka. Mária Terézia však Kollára povýšila do šľachtického stavu.
Adam František Kollár sa v rámci reformy školstva významne podieľal na spracovaní Ratio educationis, organizačného poriadku pre školy z 2. augusta 1777. Ten nadväzoval na Všeobecný školský poriadok, ktorý vyšiel v decembri 1774. Nárok na vzdelanie malo každé dieťa na území Habsburskej monarchie, bez ohľadu na pôvod, miesto bydliska alebo pohlavie, teda aj dievčatá. V každej dedine sa mala otvoriť ľudová škola s jedným učiteľom, v ktorej sa deti mali učiť čítať, písať a počítať (trivium) v rodnom jazyku, čím sa položili základy všeobecnej gramotnosti. Reforma zaviedla povinnú šesťročnú školskú dochádzku pre deti od 6 do 12 rokov.
V roku 1772, keď sa Kollár ako osobný poradca panovníčky zaslúžil o navrátenie trinástich spišských miest Uhorsku od Poľska, napísal aj latinskú báseň Na rieku Volgu, v ktorej vyjadril obdiv Rusku a jeho cárovnej Kataríne II. Zamýšľal založiť vedeckú spoločnosť Societas literaria a využiť na to dedičstvo po Matejovi Belovi, ale pre chýbajúcu podporu mu to nevyšlo. Zomrel vo Viedni 10. júla 1783, teda v čase, keď mladý Bernolák študoval na Pázmaneu.
Slávnym spolupracovníkom Márie Terézie bol poľný maršal Andrej Hadík, ktorý pochádzal zo slovenského zemianskeho rodu z Turca, kde jeho starý otec bol „slova Božieho kazateľom“. Jeho otec, Michal Hadík von Futak si vybral vojenskú kariéru v službách habsburského cisára. Ako dôstojníka ho prekladali z jednej posádky do druhej, takže vlastne ani presne nevieme, kde sa mu v roku 1710 narodil jeho syn Andrej. Niektoré pramene hovoria, že to bolo v Dunajskom Klátove pri Dunajskej Strede, kde jeho otec slúžil pri vojsku ako kapitán. Hovorí sa aj o Kysaku (Kӧszeg) v Maďarsku, na rakúsko-maďarskej hranici. Jeho matka, Franziska Hardy, bola nemeckej národnosti.
Andrej Hadík nasledoval otcov príklad a ako 20-ročný vstúpil do služieb panovníka, ktorým od roku 1740 bola Mária Terézia. Slúžil u husárov, ktorí v tom čase predstavovali elitné oddiely armády. Jeho husársky pluk pozostával z Chorvátov, Slovákov a Maďarov, veliacou rečou bola nemčina. Zúčastnil sa na bojoch vo vojne o poľské dedičstvo (1733-1738), ako aj v bojoch proti Turkom v rokoch (1738 a 1739). Ako vojak sa prejavil odvahou a neobyčajnými taktickými schopnosťami.
Jeho najväčším vojenským úspechom bolo dobytie hlavného mesta Pruska Berlína počas sedemročnej vojny (1857–1863) s minimálnymi stratami. Kým pruský kráľ Fridrich II. der Grosse presunul takmer celú svoju armádu do Sliezska, veliteľ Rakúskej armády, princ Karol Lotrinský, poveril generála Hadíka, aby sa pokúsil zaútočiť na Berlín, kde bola – podľa jeho predpokladov – iba slabá pruská posádka.
Šestnásteho októbra 1757 sa Andrej Hadík nečakaným útokom na čele jednotky len asi 3500 husárov a pešiakov (uvádza sa aj počet 5100 husárov) objavil pred hradbami Berlína a vyzval tamojšiu posádku, aby sa vzdala. Keď veliteľ berlínskej posádky, generál Rotzow, odmietol kapitulovať, Hadík prerazil vstupnú bránu a ocitol sa v Berlíne, čo spôsobilo značnú paniku, pretože Berlínčania pokladali Hadíka za predvoj veľkej rakúskej armády a pruskú kráľovskú rodinu ihneď presťahovali do pevnosti Spandau. Hadík obsadil Berlín a jeho jednotka pri tejto nebezpečnej akcii stratila iba 10 mužov.
Žiadal potom od Prusov značné výkupné a hrozil, že inak nechá mesto vydrancovať. Vyplašení Berlínčania mu po krátkom vyjednávaní nakoniec zaplatili výkupné 220-tisíc toliarov a dostal aj dvanásť párov elegantných rukavíc pre cisárovnú Máriu Teréziu. Hadík rozdal 25-tisíc toliarov svojim vojakom a zvyšok poslal panovníčke. Aj keď sa krátko na to Hadíkove vojsko za Berlína stiahlo, Hadíkova odvážna akcia bola však obdivuhodným vojenským kúskom, ktorým sa generál Andrej Hadík natrvalo zapísal do análov vojenskej histórie. Tento Hadíkov čin si pamätá svet ako „husársky kúsok“, čo je pomenovanie riskantného, odvážneho a úspešného činu.
Odvtedy jeho kariéra prudko stúpala. Vďačná cisárovná Mária Terézia ho za tento čin odmenila povýšením na poľného maršala (Feldmarschall) v roku 1774, čo je najvyššia vojenská hodnosť, ktorú okrem neho nedosiahol žiadny iný Slovák. Udelila mu aj titul grófa. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 18. storočia patril k najvplyvnejším mužom na cisárskom dvore. V rokoch 1774–1790 dokonca zastával miesto predsedu Dvorskej vojnovej rady, čo zodpovedalo dnešnej funkcii ministra obrany.
V roku 2004 Národná rada Slovenskej republiky zriadila v Liptovskom Mikuláši Akadémiu ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, ako aj Národnú akadémiu obrany maršala Andreja Hadíka. Malo to byť výcvikové centrum pre ďalšie vzdelávanie a odborný výcvik slovenských vojakov. Táto Hadíkova akadémia trvala však iba veľmi krátko, v roku 2008 ju zrušili. A pritom Andrej Hadík by si zaslúžil aj sochu v našom hlavnom meste.
Andrej Hadik je pochovaný medzi Slovákmi vo Futogu v dnešnom Srbsku, a tamojší Slovák Ján Kišgeci, v istom čase minister poľnohospodárstva Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie, pokúša sa o presnú identifikáciu jeho hrobu a prinavrátenie jeho mena Slovákom.
Pri obliehaní Berlína sa vyznamenal aj iný Slovák, husár Ladislav Škultéry-Gábriš, rodák z Mojtína. V roku 1775 sa stal vicekaprálom a o tri roky kaprálom. V rokoch 1787-1791 bojoval proti Turkom a vyznamenal sa pri obliehaní Belehradu. V armáde bol 81 rokov a zúčastnil sa 22 vojenských ťažení. Podľa všetkého bol najdlhšie slúžiacim vojakom v histórii. Tento vojak – zo všetkých našich hrdinov zrejme najmenej „kontroverzný“ – má od roku 2012 svoj dôstojný pamätník v rodnom Mojtíne. Prevoz jeho telesných ostatkov z Rumunska na Slovensko sa však „dotkol“ Maďarska.
Marián Tkáč



















