Budeme hovoriť o Františkovi II. Rákocim a Košiciach, ktoré odpradávna boli – a sú – slovenským mestom. Vo svojich dejinách zažívali vzostupy i pády. Dlho boli druhým najväčším mestom Uhorska, teraz sú druhým najväčším slovenským mestom. Boli aj časy, keď ich držali „povstalci“ a ony boli hlavným mestom rebelov. Tu sa začali protihabsburské vojny, tu vykonal hrdelný trest Tököli na poslednom Drugetovi.

Prvým „košickým pánom“ spomedzi odbojníkov bol Bočkaj (1604), sto rokov po ňom, 20. októbra 1704 obsadil mesto František II. Rákoci. Z dovtedy pokojných Košíc odišla cisárska posádka na čele s veliteľom mesta Montecuccolim, ktorý odovzdal kľúče od mesta Šimonovi Forgáčovi. Po ďakovnej bohoslužbe v Dóme počas bohatého hodovania a hojného popíjania skvelých vín skladali Rákocimu prísahu vernosti predstavitelia Košíc. Obsadenie mesta znamenalo pre kurucké povstanie vítanú posilu, po cisárskej armáde ostalo tu 150 kanónov a 20-tisíc delových gúľ a množstvo iných zbraní. Okrem toho v Košiciach bola jedna z najväčších delolejární, vyrábali sa tu pušky a šable, spracúvalo súkno na uniformy a odlievali cínové gombíky.

Na Košice uvalil Rákoci povinné služby – zabezpečenie ubytovania kurucom, vykurovanie, posteľnú bielizeň, sviečky na osvetlenie. Dane, poplatky a služby nariadil Rákoci vyberať nemilosrdne, mestu prikázal zabezpečovať záprahy a povozy, ťažné zvieratá pre delostrelectvo, kontingenty hovädzieho dobytka, službu voziarov a bírešov aj s náradím a potrebným krmivom. Na vlastné náklady muselo mesto vystrojiť a vyzbrojiť sto hajdúchov. Košičania museli tri roky po sebe skladať prísahu vernosti Rákociho konfederácii. Text prísahy skladanej oficiálne „dobrovoľne a z vnútorného presvedčenia“ zaväzoval mešťanov k donášačstvu.

Rákoci sa nezdržiaval vo svojom „sídelnom meste“ stále. Keď pri útoku cisárskej armády 29. septembra až 11. októbra 1706. prišla mestská posádka o 16 osôb a škody odhadli na 300-tisíc zlatých, o tri dni slávnostne vstúpil do mesta Rákoci na trojdňovú návštevu. Vyznamenal niektorých obrancov, no na finančné odškodnenie mesta za utrpené škody „knieža nemalo práve pri sebe dostatočnú finančnú hotovosť“. Rozhodol však dobudovať košické opevnenie a spracovaním projektov poveril Francúza Le Mairea.

Rákoci strávil v Košiciach vianočné sviatky roku 1707, a potom sa ponáhľal na snem do Rožňavy. Košičania ho prosili „padajúc pred ním na kolená, aby jeho srdce posúdilo hrozné utrpenie, škody a trpké muky a mesto ráčil milostivo oslobodiť“ od osobitnej daňovej povinnosti pre jednotlivé mestá.

Najdlhšie pobudol – a hodoval (čo robil rád) – Rákoci v Košiciach v zime od 5. decembra 1707 do 17. apríla 1708. Na Silvestra bol na poľovačke, čo bola jeho najobľúbenejšia zábava. V auguste a septembri 1709 kulminovala morová epidémia (išlo o pravé kiahne), ktorá zdecimovala obyvateľstvo Košíc, zomrelo aj sedem (z dvanástich) senátorov.

Rákociho pôsobenie sa zapísalo do dejín Košíc obzvlášť neblaho. Mesto stratilo viac ako polovicu obyvateľstva. Do jeho „povstania“ boli Košice druhým najvýznamnejším mestom Uhorska (teda vlastne Slovenska, neokupovaného Turkami a Chorvátska), potom sa stali provinčným mestom. Sto rokov pred Rákocim (1604) mali Košice 480 obývaných domov, po Rákociho povstaní (1713) už len 236 obývaných domov. Nehovoriac už o tom, že spoluprácu Františka Rákociho II. s Turkami odsudzovala celá Európa.

Rákociho aktivity podrobne a veľmi negatívne opísal košický kronikár Ján Nepomuk Plath: „Viacerí vodcovia zakryli sebalásku láskou k vlasti, zabezpečiac si pritom súkromné zisky a ukojac svoju ctižiadosť za cenu nevinne preliatej krvi mešťanov. František II. Rákoci pripravil a vykonal Košičanom veľmi zlé veci.“ V tom čase začali pociťovať hospodárske ťažkostí nielen Košice, ale aj celé Rákocim ovládané Uhorsko, ktoré jeho hospodárska politika zruinovala. František II. Rákoci neštítil sa dokonca zrekvirovať medenú strechu košického Dómu sv. Alžbety a raziť z nej takmer bezcenné mince z mede, medzi ľuďmi posmešne nazývanými „libertáše“.

No napriek tomu sa Rákoci – ktorý umrel v ďalekom Turecku vo vyhnanstve – vrátil do Košíc ako hrdina. Čoskoro sa na Rákociho zabudlo, už menej na jeho „psie kúsky“. Už sme uviedli, čo o ňom napísal košický kronikár Plath. Negatívne, ale pravde zodpovedajúce náhľady na výčiny Františka II. Rákociho a jeho kurucov prevládali do rakúsko-maďarského vyrovnania r. 1867. Potom prepukla maďarská „sloboda“ pri vymýšľaní si vlastných dejín a začalo sa s mýtizovaním rákociovskej tradície. Koncom 19. storočia našli „vlasti oddaní“ maďarskí historici (akýsi Koloman Thaly) v Turecku pozostatky Rákociho a jeho druhov, jeho matky a jeho otčima. Pozostatky ôsmich osôb potom v roku 1906 s veľkou pompou previezli do Uhorska, siedmich pochovali v košickom Dóme a Imricha Tököliho v Kežmarku. Rozhodla tak uhorská vláda.

vtedy ani starí Košičania nechápali, prečo, akým právom vybúrali časť múru na katedrále sv. Alžbety, aby tak uctili Rákociho pamiatku. veď práve z tohto chrámu vzal medenú strechu na výrobu mincí, nazývaných „libertáše.“ Pod severnou bočnou loďou postavili novú katedrálnu kryptu podľa projektu Frigyesa Schuleka, určenú na uloženie ostatkov Františka II. Rákociho a jeho spoločníkov, prevezených z Turecka.

Košický pohreb Rákociho spôsobil napätie, ale „nadšenie“ prevládalo. 29. októbra 1906 po omši, odslúženej košickým biskupom Fischerom-Colbriem, za asistencie ďalších biskupov, vrátane prešovského biskupa Jána Vályiho, ktorý odslúžil gréckokatolícke obrady, vložili do mramorových sarkofágov v krypte pod Dómom ostatky Františka II. Rákociho a jeho syna Jozefa, generála Antona Esterháziho, Mikuláša Berčéniho a jeho druhej manželky Kristíny Čákiovej, Heleny Zrínskej a dvormajstra Mikuláša Šibrika.

Len si pripomeňme, že stalo sa tak v roku, keď v ružomberskom procese bol Andrej Hlinka odsúdený za trestný čin poburovania proti maďarskej národnosti, pričom išlo len o agitáciu za slovenského poslanca v uhorských parlamentných voľbách, plných násilia zo strany vládnej moci. A keď vo Vieske pri Banskej Bystrici vyzval učiteľ svojich 8 až 10-ročných žiakov, deti slovenských rodičov, aby s pravicou na srdci po maďarsky prisahali: „Prisaháme, že sa po slovensky zhovárať nebudeme, a keď zbadáme, že sa voľaktorý spolužiak po slovensky rozpráva, oznámime to pánu učiteľovi. Tak nám Pánboh pomáhaj!“

Na severnej strane lode tejto katolíckej(!) katedrály je od rokov 1914–1916 obrovská secesná freska koňa, na ktorom sedí Rákoci a vedno s koňom sa klaňajú tureckému sultánovi(!) od autora Ándora Duditsa. Od roku 1938 je na severnej stene Dómu Rákociho busta od Vojtecha Löfflera, a od 21. júna 1991 majú Košice Pamätný dom Františka II. Rákociho – repliku jeho exilového domu z tureckého Rodostu / Tekir Dagu.

Ešte raz sa vrátil Fraňo ako „vitéz“ – hádam ešte pompéznejšie – v roku 2006, totiž maďarská vláda vtedy darovala Košiciam „ako dar maďarského ľudu“ sochu Rákociho. Jazdilo sa v ten deň na bielych koňoch (žeby ako „ozvena“ príchodu Hortyho na bielom koni roku 1938?) a prezident od našich južných susedov sa nadchýnal tým, akí sú naši Košičania tolerantní. Na uvítaní sochy sa zúčastnila aj vtedajšia štátna tajomníčka Ministerstva kultúry SR Agneša Biró, a pri tej príležitosti informovala, že celá Európa si povšimne Košice, lebo „František II. Rákoci je významná postava európskych dejín“.

Nuž je to tak, aj „u nás“ prežíva maďarská mýtizovaná história, vďaka ktorej zažíva košická katedrála pravidelné nájazdy maďarských turistov. Už niekoľko rokov existuje skupina Košičanov, ktorá chce katedrálu od týchto artefaktov očistiť. Podarí sa jej to? Na začiatok by možno stačilo takúto turistiku primerane spoplatniť.