Tolerantní sme voči Františkovi II. Rákocimu, osnovateľovi posledného tzv. stavovského povstania, ktorý začal s nepokojmi len 20 rokov po porážke sultánovej armády a jeho maďarských spojencov pri Viedni. V košickej rímskokatolíckej katedrále je dokonca zvelebovaný! Muž, ktorý v protureckej partizánskej vojne zdecimoval a ožobráčil ľud Slovenska väčšmi ako väčšina vojnových udalostí predchádzajúcich storočí.

Viac ako 170 rokov tureckých výbojov a tureckého panstva zanechalo nezmazateľné stopy, kvitnúce kraje sa premenili na step. Každý preto čakal, že po vyhnaní Turkov nastane obdobie mieru a tolerancie, ale namiesto toho Rákoci rozpútal útoky proti tým silám, ktoré Uhorsko oslobodili spod tureckého jarma. Bol to jeho prejav lásky k vlasti? Jeho osemročné panovanie prinieslo predčasnú smrť 80-tisíc zväčša Slovákom (čo bola takmer desatina z celkového počtu obyvateľstva Slovenska) a ďalším 400-tisícom ju spôsobil vojnovými udalosťami zavlečený mor. Za osem rokov povstania všetky hospodárske aktivity v Uhorsku klesli na 30 až 50 percent oproti stavu pred bojmi.

Kto bol František II. Rákoci? Jeho pradedom bol Juraj I. Rákoci, ten, na ktorého príkaz umučili troch jezuitov – košických svätých. Starým otcom bol Juraj II. Rákoci, neveľmi šikovný, ale pritom nadmieru ambiciózny politik. Starou mamou bola silná katolíčka Žofia Bátoriová, ktorá vymodlikala u kráľa milosť pre jej syna za angažovanosť vo Vešeléniho sprisahaní. To jej zásluhou zverili jej vnuka Františka II. do výchovy jezuitom v Jindřichovom Hradci a v Prahe, a tí sa postarali, aby sa z potomka protestantských rebelov stal „dobrý katolík“, lojálny habsburskému panovníckemu dvoru (dočasu).

Klasický dejepis učí, že po tom, čo rodák z Borše, v tom čase hlavný župan Šarišskej stolice, napísal v jeseni 1700 list francúzskemu kráľovi, v ktorom žiadal o podporu jeho zamýšľanej rebélie proti cisárovi, viedenský dvor ho v apríli 1701 vo Veľkom Šariši nechal zatknúť. Z väzenia vo Viedenskom Novom Meste sa mu v novembri 1701 podarilo zutekať do Poľska, a tam kul meče a „pikle“. Pomocou poľských magnátov nanovo nadviazal kontakt s francúzskym dvorom, a potom sa to začalo. V júni 1703 sa napriek vypísanej odmene na jeho hlavu vrátil na svoje majetky do Mukačeva, a stade začal útočiť západným smerom. V decembri 1703 obsadil Trnavu a Trenčín. Rákoci sa v roku 1704 stal pánom Slovenska, na ktorom sa aj jeho vinou naďalej bojovalo, vraždilo, umieralo sa od hladu, a aj formálne vyhlásil „slovenský štát“ (Tótság). V roku 1705 zvolal kurucký snem do Sečian, kde ho stavy zvolili za knieža.

Rákociho rebélia prebiehala v čase veľkých vojnových konfliktov. Nepriatelia Habsburskej monarchie chceli využiť Rákociho boje na oslabenie moci cisára, preto až do mája 1705 dostával z Francúzska 30-tisíc, potom 50-tisíc frankov mesačne, jeho generál Berčéni 9000, traja ďalší generáli po 2000 frankov, čo boli obrovské sumy. Rákoci sa usiloval, aby sa jeho povstanie stalo súčasťou európskeho konfliktu, bolo však hodnotené iba ako rebélia a povstalci ako rebeli či partizáni. Keď rakúska armáda v krvavej bitke porazila 11. septembra 1709 armádu Ľudovíta XIV., Francúzsko oznámilo Rákocimu, že končí s podporou kurucov.

Rákociho armáda do roku 1709 nezvíťazila ani v jednej veľkej bitke. Najťažšiu porážku utrpela, keď sa velenia ujal sám Rákoci – pri Trenčíne 31. júla 1708. Vyčerpávajúce boje viedli k hospodárskemu úpadku krajiny, pričom u evanjelikov si udržiaval Rákoci sympatie len tým, že po 33 rokoch mohli opäť voliť superintendenta (stal sa ním Daniel Krman) a v apríli 1707 sa zišli na generálnej synode v Ružomberku.

Rákoci nemal jasnú politickú koncepciu. Detronizoval Habsburgovcov, ale trón ponúkol iným Nemcom. Sám chcel byť poľským kráľom alebo sedmohradským kniežaťom, uhorským kráľom nie. Bol obyčajným populistom, sľuboval nesplniteľné. Roľníkom sľúbil (1703) zrušenie poddanstva, no v roku 1704 nariadil neposlušných roľníkov trestať, na ďalší rok ich kritizuje, že nechcú platiť dane, ani plniť služobné povinností, preto ich treba donútiť vojenskou silou.

Keď na sneme v Ónode v lete 1707 si zástupcovia Turčianskej stolice dovolili kritizovať jeho politiku, ktorá ruinovala hospodárstvo Uhorska – došlo k takému znehodnocovaniu peňazí, že sa napokon stali bezcennými – a napísali Memorialis, prišiel na rad lynč na maďarský spôsob: 6. júna 1707 jedného vyslanca stolice, Melchiora Rakovského, na mieste rozsekali mečmi, druhého, Krištofa Okoličániho, popravili a viacerých uväznili. Dokonca celú Turčiansku stolicu vyčiarkli zo zoznamu uhorských stolíc a odvtedy zasadali turčianske snemy za stolom pokrytým červeným súknom.

Šiesty jún 1707 bol dňom poníženia Turca i Slovenska, a zdá sa, že aj preto sa slovenské memorandové zhromaždenie v roku 1861 začalo práve v ten deň. Odvážny čin Turčanov s tragickým koncom významne vstúpil do našich dejín, aj keď sa prehliada. Ónodskí mučeníci patria k tým neznámym osobnostiam nášho národa, ktorí zjavne prispeli k formovaniu slovenského národného hnutia. Básnil o tom Michal Miloslav Hodža v skladbe Matora: „Prišli s listy vonehdá poslovia z Onódu, / aký posmech nášmu tam, stal sa, vraj, národu. / Že tam našich zabili oboch deputátov, / v sneme sami jednému hneď boli za katov, / na druhý deň druhého katom zoťať dali, / i stoličnú zástavu našu rozdriapali… / Že vraj Slovák ani už viacej človek nenie, / také sa tam v Ónode stalo vyslovenie.“

Rákociovski „kuruci“, prinášajúci Slovensku zväčša utrpenie, drancovali od začiatku do konca aj banské mestá. Obsadili väčšinu banských miest už koncom roku 1703, pri prvom „valcovaní“ Slovenska. Bola to pre slovenských baníkov pohroma, pracovné pomery v baniach sa veľmi zhoršili, podzemné zariadenia baní sa neudržiavali, preto dochádzalo k častým baníckym nešťastiam. V roku 1704 dal Rákoci raziť medené, takmer bezcenné mince, tzv. „libertáše“ ktorými začali vyplácať baníkov. Za tieto „peniaze slobody“ sa nedalo skoro nič kúpiť, prepukla drahota, hlad a nespokojnosť. O záchranu baní sa zaslúžil Matej Kornel Hell (1653–1743), ktorý vymyslel a zrealizoval systém ich odvodnenia prostredníctvom tajchy.

Po Ónode, v októbri 1707 malo prelievanie nevinnej krvi svoje pokračovanie práve tu, v Banskej Štiavnici. V marci 1707 „knieža Rákoci“ ignoroval banskoštiavnickú banícku delegáciu, a tak v septembri sa pokúsili baníci opätovne ho informovať o svojom zúfalom živote. Tých však k nemu ani len nepustili. Na to vysilení a vyhladnutí baníci začali štrajkovať. Na potlačenie štrajku dosadený komorský gróf pozval vojsko. Ráno 3. októbra 1707 veliteľ vojakov plukovník Neumann vyzval baníkov zhromaždených pri šachte Jozef na Vindšachte, aby nastúpili do práce. Keď odmietli, zaznel povel strieľať. Na halde ostalo ležať 15 zabitých a viac ako 30 ranených. A čo na to „knieža“? Zhodnotil počin baníkov ako „opovážlivé sprisahanie“. Proti neprivilegovaným vrstvám neváhal hocikedy zakročiť bezohľadne a tvrdo, ako to nikdy neurobili cisárski úradníci.

František II. Rákoci, v súčasnosti zbožtený hrdina, ozdoba maďarských bankoviek, zložil svoje kosti na úteku v Turecku, umrel 8. apríla 1735 v Tekirdağu, resp. maďarsky nazývanom Rodostó. Tam sa mohol vo februári 1711 v núdzi uchýliť, rovnako ako jeho otčim Imrich Tököli, len vďaka sultánovi. „Stavovské povstania“ definitívne ukončil mier 1. mája 1711 v Satu mare. Keď potom v roku 1716 vypukla vojna medzi Rakúskom a Tureckom, vydal Rákoci svojim bývalým vojakom žijúcim v emigrácii rozkaz, aby sa zhromaždili a po boku tureckej armády vpadli do Sedmohradska, čo sa i stalo.

Keď potom cisársky veliteľ Eugen Savojský 5. augusta 1716 porazil Turkov pri Petrovaradíne, sultanovi vyslanci na mierovom rokovaní v Požarevaci mali čo robiť, aby sa do mierovej zmluvy nedostala povinnosť sultána vydať Rákociho a jeho druhov Viedni ako vojnových zločincov na potrestanie. Turci však boli k svojim spojencom veľkorysí. Ale toto ešte nie je celá pravda o Rákocim a o jeho „povstaní“…

Marián Tkáč