Po Svätoplukovcoch tu 300 rokov vládli Arpádovci, významne pomiešaní slovenskou krvou. V ich ére bola Nitra údelným kniežatstvom a viedla pomerne nezávislú politiku. Budúci kráľ Belo I. tu razil vlastné mince a nitrianskych vládcov dokonca korunovali Monomachovou korunou. Posledným bol Almoš (†1129), ktorého dal jeho brat, kráľ Koloman (1070–1116) vedno s jeho maloletým synom Belom, oslepiť. Hrôza našich dejín: už tretie a štvrté oslepenie po Rastislavovi a Vazulovi. Belo sa napriek slepote stal sa kráľom ako Belo II. (1110–1141).

Jedným z neschopnejších Arpádovcov bol už spomenutý Ondej II. Štrnásťkrát prepadol Halič, ale haličskí bojari vždy jeho nadvládu zvrhli, takže toto zakarpatské územie sa nestalo súčasťou Uhorska. Ani piata križiacka výprava, ktorú viedol Ondrej, sa neskončila úspešne. Po mesiacoch sa bez slávy vrátil domov. Vojenské výpravy, jeho prepychový život, rozdávanie úradov a majetkov cudzincom („hosťom“), to boli príčiny, prečo ho domáca šľachta nenávidela. Bohatí magnáti zašli až tak ďaleko, že v roku 1213  počas jednej z jeho výprav do Haliče zavraždili kráľovnú Gertrúdu. Ondreja prinútili vyhlásiť „Zlatú bulu“ (1222), v ktorej prisľúbil, že nebude rozdávať majetky cudzincom, dodrží výsady šľachty, ktorá dokonca môže vystúpiť proti kráľovi so zbraňou v ruke, pokiaľ by nedodržiaval prijaté záväzky. To viedlo už čoskoro k chaosu v štáte. Tento dokument nepriniesol pokoj, ale ďalšie spory. Ondrej dal najavo, že sa ním vôbec nemieni riadiť. Na konci života sa po rodinných tragédiách po tretíkrát oženil s talianskou šľachtičnou Beatrix a keď v septembri 1235 umrel, Beatrix s malým synom Štefanom vyhnali z Uhorska. Napriek tomu sa s odstupom času Ondrejova rodová línia predsa len vrátila na uhorský trón: Štefanov syn sa v roku 1290 stal kráľom ako Ondrej III. A práve jeho záhadnou smrťou bez mužského potomka, sa v roku 1301 skončila éra Arpádovcov.

Za Arpádovca Bela IV. (1235–1270) vpadli do Uhorska Tatári. V krvavej bitke pri rieke Slaná padlo 11. apríla 1241 na uhorskej strane viac ako 45-tisíc bojovníkov. Templári, ktorí pod vedením Jakuba de Mont Royal kryli kráľov ústup, padli do posledného muža. Belo IV. sa zachránil iba útekom cez Bratislavu (tu ho nakŕmili domáci Židia husami) na ostrovy v Jadranskom mori – do Trogiru.

Po náhlom odchode Tatárov začalo sa s výstavbou kamenných hradov, kráľ začal udeľovať výsady šľachte a pozýval „hostí“: prišli Nemci, ale aj Valasi, ktorým domáci vládcovia a aj cirkev poskytli osobitné práva, vrátane využívania vlastných právnych i hospodárskych inštitúcií.

Výmena dynastií po roku 1301 nebola „zamatová“. Spomedzi uchádzačov o trón – českého Václava, bavorského Otta a Karola Róberta (Charobert či Caroberto) z Anjou (Francúzsko) – po dlhom boji napokon v roku 1307 zvíťazil Karol Róbert (1301–1342), pravnuk kráľa Štefana V. (ten vládol v rokoch 1270–1272). Korunovali ho až trikrát, no o upevnenie svojej moci musel naďalej bojovať s oligarchami, ktorí aj vďaka „Zlatej bule“ z roku 1222 ovládali Slovensko.

Najvýznamnejším z nich bol „pán Váhu a Tatier“ Matúš Čák Trenčiansky (1260–1321). Ten od roku 1299 mal v Trenčíne vlastný dvor s hodnostármi ako kráľ. Dvakrát ho pápež, nadŕžajúci Karolovi, exkomunikoval, ale Karol Róbert ho vojensky nikdy neporazil. Keď Čákovho spojenca Abu Omodeja v septembri 1311 zabili košickí mešťania, šiesti Abovi synovia ich zažalovali v nádeji, že kráľ rozhodne v ich prospech, lebo otec ako jeden z prvých prešiel už v roku 1304 do kráľovho tábora. Kráľ sa však postavil na stranu mesta – politika už vtedy bola pánskym huncútstvom. Vtedy sa Omodejovi synovia spojili s Matúšom Čákom a chystali odplatu.

Keď kráľ pritiahol v apríli 1312 na východné Slovensko a narazil na ich spojenectvo, stiahol sa z Veľkého Šariša do Levoče. Omodejovci s vojskami Matúša Čáka (bez jeho prítomnosti) na to obkľúčili Košice. Posilnené kráľovo vojsko sa však už pohlo pozdĺž horného toku Hornádu ku Košiciam. Vojská Omodejovcov a Čáka tvorili vcelku jednoliaty celok a spočiatku mali prevahu. Karolova armáda bola rôznorodá, boli v nej oddiely vernej šľachty, spišských Sasov i košických mešťanov. V poslednej chvíli však dorazili na pomoc kráľovi križiaci – johaniti, ktorých tesne predtým na základe buly pápeža Klementa (2. mája 1312) posilnili práve zakázaní templári. Tí v podstate rozhodli 15. júna 1312 bitku, označovanú za „bitku pri Rozhanovciach“, aj keď sa udiala pri Košiciach, v Hradovej. Od čias Tatárov to bola najkrvavejšia bitka s desaťtisícami ozbrojencov. V nej zradil a prešiel od Matúša Čáka na stranu Karola Róberta zvolenský župan Donč, najväčší podporovateľ budovania gotických stavieb na Slovensku. Čoskoro – aj keď nie pričinením magistra Donča – sa začalo s výstavbou najväčšej gotickej stavby nielen Slovenska, ale celého Uhorska, košického Dómu sv. Alžbety.

Počas bitky zanikli mnohé staré slovensko-uhorské rody a tradície. Išlo najmä o rod podporujúci Matúša Čáka, Omodejovcov. Kardinál Ján Chryzostom Korec si v tejto súvislosti všimol, že „po víťazstve Karola Róberta nad domácou šľachtou, na čele ktorej stál Matúš Čák, sa v Uhorsku začala prísnejšia latinizácia, pod čím sa myslí vytláčanie staroslovenčiny ako bohoslužobného jazyka latinčinou. Vo Viedenskom kódexe je symbolika nových pomerov ako na dlani: dvojitý kríž, pod ktorým vystupovala odbojná šľachta, leží potupený na zemi.“ Ide o známy výjav, kde veje víťazná vlajka štyroch pruhov a ľalií kráľa z Anjou. Mnohí z víťazov vtedy verili, že vlajka s dvojkrížom sa na tomto území už nikdy neobjaví. „Pod ľaliami“ vládol Karol Róbert v Uhorsku 35 rokov, ľalia zdobí aj najstarší kremnický dukát a dodnes sú ľalie a pruhy v erbe Košíc. Ten dostali Košice v r. 1369 ako prvé mesto. Francúzi teda neostali nič dlžní Slovensku: dali mu erb s ľaliami 440 rokov po tom, ako Lotrinčania začali užívať slovenský dvojkríž, ktorý im priniesol Svätopluk.

Na strane kráľa proti dvojkrížu udatne bojovali aj rytieri Drugetovci. Za odmenu im Karol Róbert daroval celú Zemplínsku a Šarišskú stolicu, dedičstvo po Omodejovcoch. Títo rytieri násilne krstili už pokrstených Slovákov, rušili byzantské chrámy a kláštory (monastiery). História je však plná paradoxov, ale má zmysel pre rovnováhu: ide o ten istý rod, ktorý o 350 rokov neskoršie intenzívne napomáhal oživiť reformáciou oslabenú katolícku cirkev. Drugetovci – Ján a Juraj – napomáhali v roku 1646 vyhláseniu Užhorodskej únie, ktorá viedla k etablovaniu sa gréckokatolíckej cirkvi u nás. A tej symbolom nie je dvojitý, ale dokonca trojitý kríž.

Obdobie vlády Karola Róberta a jeho syna Ľudovíta I. (1326–1382), ktorý ako jediný z uhorských panovníkov si k menu vyslúžil prívlastok „Veľký“, patrilo medzi obdobia najväčšieho rozmachu Slovenska v uhorských časoch. Uhorsko sa stalo jednou z európskych mocností. Zapísali sa do slovenských dejín baníctva a mincovníctva, ale aj do národných dejín.

Kráľ Ľudovít Veľký pri návšteve Žiliny 7. mája 1381 na základe sťažností žilinských slovenských mešťanov podpísal privilégium, známe ako „Privilegium pro Slavis“ (Privilégium pre Slovákov). Píše sa v ňom o „starej obyčaji“ v meste Žilina, že medzi Slovákmi „z jednej a Nemcami, obyvateľmi a hosťami našimi“ zo strany druhej, pokiaľ ide o „osoby prísažných mešťanov a radu menovaného mesta, boli vždy v rovnakom počte volené a ustanovené.“ A keďže – ako zistil kráľ – Nemci odmietli tieto „staré obyčaje“ a voľbu Slovákov za prísažných a členov rady mesta odmietli prijať napriek tomu, že Slováci všetky dávky, dane, či akékoľvek služby kráľovi a jeho županom plnia a okrem toho sú tu početnejší ako Nemci, kráľ Ľudovít rozhodol, že „majú sa osoby prísažných mešťanov v rovnakom počte voliť a do rady prijímať,“ čo im umožní „tešiť sa z pokoja večného mieru.“

Toto je po dlhšom čase prvé pozdvihnutie Slovenov, vlastne už Slovákov, ktoré svedčí o pretrvaní pôvodných obyvateľov Uhorska/Slovenska. Slováci sú jedným z dvoch slovanských národov (popri Slovincoch), ktorý si ponechal pomenovanie „Sloven/Slavus“, pričom Slávovia pod Tatrami sú Slováci. Podoba „Slovák“ je po prvý raz doložená v Krakove, po roku 1291 tu žil mešťan Matúš Slovák, významný činiteľ tej strany, ktorá v čase rozbrojov v Poľsku podporovala bohatého a mocného českého kráľa Václava II. (1278–1305).

Marián Tkáč