Ako prvé je tu jubileum reformácie, ktoré je pre našich evanjelických bratov také dôležité, že vyzváňajú hneď na celú „Lutherovu dekádu“. Dňa 31. októbra 1517, mal podľa legendy Martin Luther vlastnoručne priklincovať 95 téz na portál zámockého kostola vo Wittenbergu. Pritom je viac ako otázne, či tieto „údery kladivom, ktoré zneli celou Európou“ a stali sa „symbolom reformácie“, vôbec existovali. Rozšírili sa až po jeho smrti, ako dokázala historička. Nijaká správa to nespomína ani len náznakom. Ani Luther sám, ktorý vo svojich rozhovoroch pri stole dôkladne opisuje každý aspekt svojho života, to ani jediný raz nespomína. Až Melanchthon, jeho učený spolubrat to spomína v biografii po Lutherovej smrti. Možno ho k tomu inšpirovala vo Wittenbergu zvyčajná akademická prax používať kostolné brány ako „tabuľu“. Potom by boli za priklincovanie téz zodpovední pedeli a nie univerzitný profesor Dr. Martin Luther.

V skutočnosti Luther 31. októbra napísal iba list arcibiskupovi Albrechtovi von Brandenburg v Mainzi, v ktorom ho má prosiť o to, aby zrevidoval svoje Instructio kazateľom odpustkov, najmä prehorlivému dominikánovi Johannesovi Tetzelovi, pretože je zavádzajúce. K originálu, ktorý sa dnes nachádza v Ríšskom múzeu v Štokholme, priložil ešte svoje rukou písané „dišputácie“ (tézy). V liste pápežovi Levovi X. z mája 1518 Luther zdôraznil, že doteraz „vysokých hodnostárov Cirkvi“ napomenul iba „privatim“.

Až keď na list Albrechtovi nedostal odpoveď, dal svoje tézy vytlačiť a tie sa expresne rozšírili – trafil proste nerv doby. O dva roky, v lete 1520, reagoval Luther na bulu pápeža definitívnym zlomom s Rímom.

No nielen luteráni slávia v r. 2017 veľké jubileum, ale aj slobodomurári. Na sviatok sv. apoštola Jána, 24. júna 1717, sa v Londýne stretli zástupcovia štyroch starých slobodomurárskych lóží v zadnej miestnosti hostinca „Goose and Gridiron Ale House“ aby založili  „Zjednotenú veľkú lóžu Anglicka“, ktorá bola súčasne prvou veľkou lóžou sveta. Pôvod slobodomurárstva je nejasný. Sami tvrdia, že vyšli zo stavebného baraku pre murárov pri Šalamúnskom chráme, pravdepodobný je skôr vznik z murárskych cechov stredoveku. Po prvý raz nachádzame pojem „Free Masons“ v dokumentoch katedrály v anglickom Exeteri z roku 1396.

V r. 1537 sa označil ako „Free Masons“ murársky cech v Londýne, čo sa odvodzuje od „Freestone Masons“. V protiklade k „Roughstone Masons“ (murári hrubých kameňov) boli zodpovední za jemnejšie práce na stavbe. Podobné kamenárske bratstvá existovali od 11. storočia aj na európskej pevnine. Tvorili sprisahané spoločenstvo, ktoré svoje technické znalosti žiarlivo strážilo pred konkurentami. No až v Anglicku sa baraky pre murárov očividne stali strediskami prívržencov gnostických siekt, možno potomkov manichejských katarov, ktorí ušli pred prenasledovaním z európskeho kontinentu na britské ostrovy.

Slobodomurárstvo sa rozšírilo do Francúzska a od r. 1733 aj do Talianska, kde sa stalo zbernou baštou antiklerikálnych síl v rámci osvietenstva. V r. 1737 bola založená aj prvá nemecká lóža. Pápeža Klementa XII. to všetko podnietilo, aby v bule „In eminenti apostolatus specula“ v r. 1738 dal slobodomurárstvo do kliatby. Dodnes je katolíkom pod trestom exkomunikácie zakázané vstúpiť do lóže.

Hoci vysokopostavení slobodomurári mali dokázateľne účasť na americkej a francúzskej revolúcii, ako aj na talianskom hnutí odporu, každá prezentácia ich úlohy pri formovaní histórie sa rýchlo vytlačila do oblasti sprisahaneckých teórií. Aj otvorené výzvy do boja proti pápežovi a Cirkvi sa radi relativizujú. To, že si však aj najvyššie politické a cirkevné kruhy robili starosti pre vplyv lóží, exemplárne ukazuje dokument, ktorý objavili vo vatikánskom tajnom archíve v spisoch mníchovskej nunciatúry. Išlo o rukopis vtedajšieho kolínskeho arcibiskupa, kardinála Felixa von Hartmanna apoštolskému nunciovi v Mníchove, arcibiskupovi Eugenovi Pacellimu (neskoršiemu pápežovi Piovi XII.) z 8. novembra 1918. Kardinál von Hartmann, bol osobným priateľom cisára Williama II.

Ten však, ako napísal Hartmann, má teraz „veľkú starosť“. Cisárovi verný člen berlínskej veľkej lóže informoval monarchu o plánoch slobodomurárskeho Veľkého orientu, najprv „zosadiť všetkých monarchov“, aj nemeckého cisára, „a potom zničiť Katolícku cirkev a konečne zriadiť svetovú republiku pod vedením amerického veľkého kapitálu z trosiek doterajšej občianskej spoločnosti … Boľševizmus mal byť vonkajším nástrojom, aby sa dosiahli tieto ciele“. Možno aj toto varovanie prispelo k tomu, že Pius XII. ako pápež povojnových rokov sledoval šírenie komunizmu v Európe s veľkou starosťou po tom, čo bol porazený ešte nebezpečnejší nacionálny socializmus.

A to nás vedie k tretiemu veľkému jubileu roka 2017 a tým je storočnica zjavení Panny Márie vo Fatime. Práve v osudovom roku 20. storočia sa Božia Matka zjavila na severe Portugalska 13. v mesiaci od mája do októbra trom jednoduchým pastierikom. Iba v auguste bolo zjavenie „preložené“ na 19. po tom, čo slobodomurársky okresný starosta deti 13. augusta proste uniesol a zatvoril.

Bol to rok boľševickej októbrovej revolúcie v Rusku a nového poriadku na Blízkom Východe: 2. novembra 1917 Veľká Británia „Balfourskou deklaráciou“ rozhodla o založení židovského štátu v Palestíne, 9. decembra 1917 pripadol Jeruzalem Britom. A práve v tomto roku zjavila Panna Mária deťom Lucii, Hyacinte a Františkovi svoj plán pre 20. storočie – svoj prostriedok proti vojnám a katastrofám, ktoré sme my ľudia sami našimi hriechmi a bezbožnosťou spôsobili.

Čoskoro, ako povedala Mária 13. júla 1917 vo Fatime, sa prvá svetová vojna skončí. Ale ak bude ľudstvo naďalej urážať Boha, bude nasledovať ešte hroznejšia vojna. Tú využije Rusko, aby „svoje herézy rozšírilo po svete a vyvolalo vojny a prenasledovanie Cirkvi“. Svätý Otec musí veľa trpieť – vo vízii Tretieho fatimského tajomstva deti videli dokonca atentát na pápeža – a „rôzne národy budú zničené“. Až keď pápež zasvätí Rusko jej Nepoškvrnenému Srdcu, krajina sa obráti a svetu bude darované obdobie pokoja.

Všetko sa stalo tak, ako bolo predpovedané. Po atentáte 13. mája 1981 sv. Ján Pavol II. veril, že on bol pápežom posolstva z Fatimy a 25. marca 1984 vykonal Máriou požadované zasvätenie nielen Ruska, ale celého sveta. Lucia, ktorá jediná ešte žila – zomrela až v r. 2005, iba niekoľko týždňov pred „fatimským pápežom“  – potvrdila, že tým splnil želanie Márie. A prisľúbený zázrak sa stal. V priebehu roka sa skončila studená vojna, ktorá svet ešte v r. 1983 priviedla takmer na prah tretej svetovej vojny. Michail Gorbačov sa stal novým „silným mužom“  Sovietskeho zväzu a vpísal „glasnosť“ a „perestrojka“ na svoje vlajky.

Iba o päť rokov neskôr padli múry, ktoré delili Európu, po siedmych rokoch bol Sovietsky zväz históriou. V novom Rusku prebehlo podivuhodné obrátenie ateistického štátu. Dnes sa vyše 80 % Rusov hlási k pravoslávnej viere, ruská cirkev prežíva znovuzrodenie, ktoré pápež František vo februári 2016 ocenil v spoločnom vyhlásení s ruským patriarchom Kyrilom I. ako „ešte nikdy nevídanú obnovu kresťanskej viery“: „Za štvrťstoročie sa vybudovali desaťtisíce kostolov, ako aj stovky kláštorov a otvorili sa teologické školy“.

No už pápež Benedikt XVI. pri návšteve vo Fatime 13. mája 2010 vyhlásil: „Kto si myslí, že prorocká misia Fatimy sa skončila, ten sa mýli.“ Nie nadarmo pápež František, ktorý bol zvolený práve vo fatimský deň – 13. marca 2013 – vložil svoj pontifikát pod ochranu Fatimskej Božej Matky. Už pred rokom ohlásil, že na oslavy sto rokov od zjavení vo Fatime, chce prísť do Portugalska. Nijaká iná udalosť 20. storočia tak výrazne nedokazuje, že Boh aj dnes zasahuje do histórie. Ale aj to, že je to sám človek, ktorý svojimi modlitbami môže ovplyvniť históriu. Tým fatimské posolstvo vyvracia aj náuku Martina Luthera, ktorý popiera existenciu slobodnej vôle a verí v predestináciu. Viera, Sväté písmo a milosť samotné teda nestačia – človek si môže a musí Božiu milosť zaslúžiť svojimi skutkami a modlitbami.

To nepochopil nikto lepšie ako sv. Maximilián Kolbe (1894-1941), ktorého „Militia Immaculatae“ (dnes aj mariánska iniciatíva) bude na budúci rok sláviť storočnicu. Kolbe, syn nemeckého tkáča a poľskej matky vstúpil po mariánskom zjavení k františkánom v r. 1910. Keď v r. 1917 študoval v Ríme teológiu, stal sa svedkom osláv 200-ročnice slobodomurárov, ktoré vyvrcholili do satanistickej procesie na Námestí sv. Petra. Bratia lóže niesli vlajku s nápisom:

„Satan musí vládnuť vo Vatikáne a pápež musí byť jeho otrokom“, ktorá ukazovala archanjela Michala v pazúroch démona. K tomu spievali satanovu hymnu talianskeho básnika, slobodomurára a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Giosuéa Carducciho. V nej sa oceňoval aj reformátor z Wittenbergu: „Tak ako Martin Luther zhodil svoju mníšsku kutňu, tak aj ty, duch človeka, zhoď svoje reťaze.“

Otrasený týmto bohorúhavým divadlom sa Kolbe rozhodol so šiestimi bratmi proti „bojovému zväzku satana“, slobodomurárstvu, založiť mariánske rytierstvo. A tak 16. októbra 1917, iba tri dni po poslednom zjavení a spektakulárnom slnečnom zázraku vo Fatime a 9 dní pred vypuknutím októbrovej revolúcie v Petrohrade, založil „Rytierstvo Nepoškvrnenej“. Jeho cieľom bolo dennou modlitbou, nosením a šírením „zázračnej medaily“ a oddanosťou Božej Matke vrúcne vyprosovať obrátenie všetkých heretikov a schizmatikov, najmä slobodomurárov. V r. 1918 pápež Benedikt XV. požehnal túto iniciatívu, ktorá v r. 1927 dostala cirkevno-právny štatus „arcibratstva“. V Poľsku potom Maximilián Kolbe založil v Niepokalanówe katolícke vydavateľstvo, ktoré dostalo na misijnej ceste do Japonska v r. 1930 prvú zámorskú pobočku.

Po vpáde Nemcov v Poľsku v r. 1939 poskytol páter 2300 židom a mnohým poľským a ukrajinským katolíkom v misijnom centre útočisko. Keď to nacisti v r. 1941 zistili, odviezli ho do Osvienčima. Tam položil život za nevinného otca rodiny, ktorý mal byť popravený – po 14 trýznivých dňoch v „bunkri hladu“ mu dali injekciu s jedom. Rytier Božej Matky sa stal mučeníkom a dnes sa považuje za jedného z najväčších svätcov 20 storočia. Jeho hnutie zmierilo po vojne národy.

Podarí sa mu aj v našej dobe v službe Márii zvíťaziť nad mocou Zlého? Isté je iba to, že na oboch stranách sa budú v r. 2017 sláviť jubileá. To by malo byť kresťanom napomenutím spoznať „znamenia doby“ – a reagovať na ne jasným priznaním sa k Božej Matke, ktorá nám už v r. 1917 ukázala cestu ku Kristovmu pokoju.

Dr. h.c. Michael Hesemann je historik a spisovateľ v oblasti cirkevných dejín. Za jeho objav neznámych dokumentov vo vatikánskom tajnom archíve o genocíde Arménov dostal čestný doktorát od Akadémie vied Arménska v októbri 2016. Krátko pred Vianocami vyšla jeho 42. kniha: „Posledné fatimské tajomstvo“ (Rottenburg 2016).