V tomto zmysle by sme hádam mohli za „kardinálov“ označiť aj misionárov Juventiniusa a Syrusa, tých pred rokom 50 vyslal prvý pápež sv. Peter k našim predkom, ktorým vtedy vládol Vanio/Vannius. Výsadou kardinálov sa od roku 1059 stala voľba nového pápeža, t. j. konkláve, dovtedy „rímskeho biskupa“ volili zástupcovia rímskeho kléru. V 13. – 15. storočí počet kardinálov bol maximálne tridsať. Pápež Pius V. (1566–1572), za ktorého okrem iného vznikol prvý oficiálny zoznam zakázaných kníh, zvýšil počet kardinálov na 70, čo platilo až do druhej polovice 20. storočia. V súčasnosti má kardinálsky zbor dvestodevätnásť členov a každý je automaticky štátnym občanom Vatikánu. Najstarším spomedzi nich je teraz Slovák Jozef Tomko (97 rokov). Kardináli nosia zvyčajne čiernu reverendu, lemovanú jasne červenou farbou a červené sú na nej aj gombíky. Ďalej majú okolo pása červené cingulum (široký pás) a na hlave solideo rovnakej farby. Slávnostný odev je z väčšej časti jasne červený. Hlavu si pokrývajú červenými čiapočkami zv. birety (v minulosti nosili široké kardinálske klobúky).

V živote prvého slovenského kardinála Františka Forgáča z Gýmeša a Haliče (Forgách de Ghymes et Gács), ktorý sa narodil v roku 1560 ako luterán, sa naplno odráža dramatický fakt doby, že deliace hranice, či čiary medzi obomi konfesiami – katolíckou a luteránskou – zasiahli aj jednotlivcov, pretínali aj rody a rodiny a rozdeľovali aj najbližších príbuzných, v každej revolúcii dochádza k „úbytku ľudskosti“.

Ocitli sme sa vo veľmi dynamickom, ale zároveň takmer úplne neznámom, a v učebniciach preskakovanom období slovenských dejín, totiž v časoch, keď sa Slováci začali osudovo deliť na katolíkov a luteránov, a to bolo v 16. a 17. storočí. Nebola to prvá revolúcia, ktorá zasiahla cirkev, a kresťanstvo vôbec. Revolúcií, ktoré vo všetkých formách potvrdzujú svoju luciferiánsku podstatu – to sú aktuálne slová arcibiskupa Vigana – bolo v cirkvi naozaj nadostač. Učenie alexandrijského biskupa Areia, ktorý nepriznával Kristovi rovnocennosť s Bohom (arianizmus), odsúdili v roku 325 na prvom nicejskom koncile, rozdelenie na západnú – rímsku a východnú – byzantskú cirkev sa udialo v roku 1054, Jána Husa upálili v roku 1415, Martin Luther svojich 95 téz zverejnil v posledný októbrový deň v roku 1517. Tu len malá zastávka: Martin Luther sa narodil 10. novembra 1483, a keďže v roku 1543 napísal knihu „Von den Juden und ihren Lügen / O židoch a ich klamstvách“, nemeckí nacisti začali protižidovský pogrom, známy ako krištáľová noc v roku 1938 v deň jeho narodenín, išli v praxi urobiť to, čo on v onej knihe navrhol.

Ocitli sme sa v časoch, keď Uhorskom bolo v podstate len Slovensko plus Chorvátsko, a uhorské dejiny boli slovenskými dejinami. Toto obdobie, ale nielen ono, potvrdzuje, že vlastne iba Slováci boli Uhrami – Maďari Uhrami nikdy neboli, vždy vystupovali len ako Maďari, a skutočných Uhrov až tak „nemali v láske,“ že sa do maďarčiny slovo „Uhor“ ani len „nevmestilo“. Ba dokonca jeho variant „Hungar/Ungar“ sa príčinlivosťou Maďarov stal v angličtine a v podstate vo väčšine cudzích jazykov „Maďarom“. Perfektné zmätenie pojmov, ktoré pretrváva dodnes.

František Forgáč sa teda narodil v roku 1560 vo vplyvnej šľachtickej rodine ako syn Šimona Forgáča. Jeho sestra Žofia sa 15. novembra 1585 ako 17-ročná vydala za budúceho zakladateľa organizácie slovenskej luteránskej cirkvi, Juraja Turza. Vtedy už jej 25-ročný brat František bol katolíkom, stal sa ním pod vplyvom svojho strýka, tiež Františka Forgáča, veľkovaradínskeho biskupa, ktorý zomrel v roku 1577 vo veku 47 rokov. Tento František v mladosti pôsobil na poľskom kráľovskom dvore, a pod vplyvom tejto skúsenosti a svojho strýka konvertoval na katolícku vieru a vyštudoval teológiu v Ríme. Štúdiá absolvoval v jezuitskom kolégiu, a istý čas zvažoval aj vstup do rehole jezuitov. Nevstúpil tam, ale jeho ďalšie smerovanie jezuiti ovplyvnili. Ako príslušníka významného a silného rodu primäli ho uchádzať sa o vysoké cirkevné funkcie. Stalo sa.

Keď sa po štúdiách vracal z Ríma, mal vo „svojej batožine“ aj kópiu obrazu Panny Márie z rímskeho kostola sv. Alexeja a Bonifáca. Tento obraz umiestnil v trnavskom kostole sv. Mikuláša – a je to ten obraz, ktorý je dodnes uctievaný ako Trnavská Panna Mária. Tomuto obrazu sa pripisuje zázračné slzenie v rokoch 1663 a 1708, ako aj zastavenie morovej epidémie v roku 1710. Nuž vtedy pri epidémiách cirkevná vrchnosť organizovala uctievanie Panny Márie a púte so zázračnými obrazmi, a to na rozdiel od súčasnosti, keď vrchnosť kostoly zamkýna. Jeden z takýchto obrazov je aj v Klokočove pri Zemplínskej šírave a pápež František ho korunoval počas gréckokatolíckych bohoslužieb v Prešove 14. septembra toho roku.

Františka Forgáča po návrate z Ríma menovali v roku 1586 za ostrihomského kanonika so sídlom v Trnave (tu ostrihomské arcibiskupstvo sídlilo v dôsledku tureckého nebezpečenstva od roku 1543 do roku 1820, takmer tristo rokov bola teda Trnava hlavným centrom katolíkov Uhorska), a v roku 1587 za vesprémskeho biskupa, ale pravdepodobne tento úrad nikdy neprevzal. V roku 1596 sa stal nitrianskym biskupom, Vatikán však menovanie potvrdil až o tri toky (v roku 1599) a za biskupa bol vysvätený 30. apríla 1600. Nitrianskym biskupom bol ako v poradí štvrtý nástupca Františka Turza. V roku 1604 strávil tri mesiace pri obrane nitrianskeho hradu proti Bočkajovým povstalcom. Keď sa však proti nemu postavila aj hradná posádka, vydal hrad povstalcom a odišiel do Rábu/Györu. Neskôr sa zúčastnil na mierových rokovaniach medzi Bočkajovcami a Osmanskou ríšou. V roku 1608 korunoval Mateja za uhorského kráľa. Švagrovia kardinál Forgáč a palatín Juraj Turzo stáli vtedy na jednej, protibočkajovskej strane.

Nitrianskym biskupom bol do roku 1607, keď ho ako kráľovského kancelára 4. júla 1607 vymenovali za ostrihomského arcibiskupa a čoskoro ho pápež Pavol V. (vlastným menom Camilo Borghese) vymenoval za jedného zo sedemdesiatich kardinálov. Na základe dekrétu Rudolfa II. sa stal kráľovským miestodržiteľom.

Delenie katolíckej cirkvi práve vrcholilo. Po tom, čo jeho švagor, palatín Juraj Turzo na synode v Žiline 28. až 30. marca 1610 zriadil slovenskú luteránsku cirkev – tri čisto slovenské superintendencie, katolíci vedení kardinálom Františkom Forgáčom 17. apríla 1610 pribili na dvere bratislavského Dómu sv. Martina protest proti žilinskej synode a v auguste 1611 zvolal Forgáč synodu do Trnavy. Opatrenia trnavskej synody, dôsledné obnovenie celibátu, prijímanie pod obojím a pod., mali obnoviť cirkevnú disciplínu, dôležitú pre boj s reformáciou. Tieto plány však uskutočnil iba čiastočne, pokračoval v tom jeho nástupca Peter Pázmaň, ktorý do služieb Františka Forgáča nastúpil v roku 1607.

Na posilnenie protireformácie povolal Forgáč do Uhorska opätovne jezuitov. V dôsledku svojho rekatolizačného úsilia sa však dostal do sporu inak s katolíckym kráľom Matejom II., ktorý musel voči protestantskej šľachte pristúpiť na isté kompromisy, a práve proti nim Forgáč vystupoval.

František Forgáč, významný katolícky hodnostár, švagor „prvého slovenského luterána,“ zomrel 15. októbra 1615 v Sklených Tepliciach. Pochovali ho vo svätyni Dómu sv. Mikuláša v Trnave. Jeho honosný epitaf však na začiatku 19. storočia preniesli zo svätyne do severnej lode, do kaplnky sv. Alžbety.

Slovenské rody boli vtedy „poprepletané“. K Turzovcom mali Forgáčovci blízko aj cez Františkovho strýka, Imricha Forgáča, ktorý bol otčimom Juraja Turza. A aby to všetko bolo – povedzme ešte „pikantnejšie“ – otec palatína Juraja Turza, František Turzo, bol v rokoch 1534-1557 ako nekňaz nitrianskym katolíckym biskupom, teda forgáčovým predchodcom. Pritom sám Juraj Turzo až do smrti bojoval na strane katolíckej Viedne proti protestantským (kalvínskym) povstalcom Bočkajovi či Betlenovi.

V súvislosti s aktuálnymi „úvahami“ o možnom vymenovaní kontroverzného emeritného slovenského arcibiskupa za kardinála, treba uviesť, že budúcich kardinálov si pápež slobodne vyberá spomedzi mužov, ktorí sú minimálne presbytermi, teda kňazmi, a ktorí vynikajú učenosťou, mravmi, nábožnosťou, ako aj rozumnosťou v spravovaní vecí.

Marián Tkáč