Dve tváre Roberta Fica. jedna pre partnerov v EÚ, druhá pre domáce publikum. A tretiu možno uvidíme na samite NATO

Rétorika a činy Roberta Fica (a jeho vlády) sú často v napätí. Jeden svet tvoria domáce vyhlásenia pre slovenské publikum, druhý konkrétne kroky na medzinárodnej scéne.

Jedna tvár pre Brusel, druhá pre voliča

Analytik Pavel Novotný už pred voľbami 2023 pomenoval, čo dnes začínajú čoraz hlasnejšie kritizovať aj zahraniční partneri Slovenska: Robert Fico a jeho strana Smer komunikujú odlišne v Bruseli a odlišne doma. Voliči počúvajú kritiku NATO, EÚ, či sankcií voči Rusku, zatiaľ čo v zahraničí Smer hlasuje za väčšinu uznesení a rozhodnutí, ktoré kritizuje doma.

Najvýraznejšie sa to ukázalo, keď premiér Fico v máji 2025 osobne navštívil oslavy 80. výročia Dňa víťazstva v Moskve po boku Vladimíra Putina, zatiaľ čo minister zahraničných vecí Juraj Blanár takmer paralelne v Bruseli hlasoval za ďalší balík sankcií voči Rusku. Tento paradox už neprehliadli ani partneri vo V4, ani politici v Berlíne či Paríži. Otázky si kládol Andrej Danko, v pomykove zostal aj volič Smeru.

Nemecký kancelár Friedrich Merz najnovšie dokonca naznačil, že ak sa Slovensko bude naďalej odkláňať od hodnotového jadra EÚ, môže to viesť k diskusii o pozastavení finančných transferov z eurofondov. Pre premiéra, ktorý vždy uisťoval, že si nevie predstaviť Slovensko mimo priestoru EÚ a NATO, to muselo byť varovaním. Ak sme si všetci v EÚ rovní a rovnako suverénni, tak Merzové slová na mieste nie sú a Robert Fico sa voči kancelárovmu poúčaniu ostro ohradil. Avšak predvolanie nemeckého veľvyslanca so žiadosťou o vysvetlenie, ku ktorému vyzýva ministra zahraničných vecí OZ Právo na Pravdu, očakávať od súčasnej slovenskej diplomacie nemôžeme.

Dvojtvárnosť alebo politika možného?

Aj medzi voličmi Smeru sa preto črtajú dve skupiny: kritickí voliči, ktorým sa takáto rozdvojenosť prestáva pozdávať a pragmatickí realisti, ktorí to považujú za „politiku možného“.

Pre pragmatika má Robert Fico stále svoj význam: nie ako ikonický Európan či suverenista, ale ako skúsený taktik, ktorý sa v medzinárodnom priestore nesnaží byť obľúbený, ale rešpektovaný. Namiesto ideologickej čistoty ponúka politiku možného – manévrovanie medzi tým, čo musí urobiť, aby Slovensko neprišlo o európske peniaze a postavenie, a tým, čo si ešte môže dovoliť, aby nestratil dôveru svojho domáceho publika.

Z tejto optiky sú dve Ficove tváre nie slabosťou, ale funkčným nástrojom prežitia v geopolitickej džungli. A aj keď to môže v zahraničí vyzerať ako pokrytectvo, doma sa to môže javiť ako realizmus malého štátu vo svete, kde nik nehrá fér.

Kritický volič vníma, že Fico doma dlhodobo odmieta používať slovník typu „nevyprovokovaná ruská agresia“. Imponuje mu toto odmietnutie jednostrannej optiky Západu, nepovažuje to sa vyjadrenie sympatií k Moskve. No zároveň ten istý Fico (či Blanár) na rokovaniach v Bruseli, Luxemburgu, v Užhorode, či Michalovciach schvaľuje uznesenia, kde sa tento pojem bežne používa – a nikto ho nevetuje.

Na druhej strane pragmatik sa môže na vec pozerať inými očami. Fico od začiatku vojny na Ukrajine odmieta jazyk, ktorý dominuje v západných metropolách. Nepreberá automaticky frázy ako „nevyprovokovaná agresia“. Pragmatik vníma konflikt zložitejšie, ako výsledok dlhoročného napätia medzi Západom a Ruskom, nie ako čierno-biely obraz. Skutočnosť, že Fico na rokovaniach v EÚ alebo v kontakte s Ukrajinou nevetoval žiadne uznesenie, ktoré tento jazyk používa, pragmatik nevníma ako zradu. Vidí za tým taktiku: nepáliť mosty tam, kde by nás to mohlo ekonomicky alebo geopoliticky ohroziť, no zároveň doma neprijať cudzí slovník ako jedinú pravdu.

Jednu z najviditeľnejších rozčarovaní vyvolala v radoch voličov predvolebná rétorika o tom, že „na Ukrajinu nepôjde ani náboj“, ktorá po voľbách znamenala, že z armádnych zásob štátu, ktoré predtým vyrabovala predošlá vláda, na Ukrajinu nepotiekol skutočne ani náboj, avšak komerčné kontrakty zbrojárskeho priemyslu, ktoré museli dostať vývoznú licenciu ministerstva hospodárstva, Ficova vláda nezastavila. Dokonca minister obrany Robert Kaliňák aktívne hovorí o rozvoji výroby munície, napríklad aj cez spoločný projekt s Českom. Pre niektorých to môže byť nutné lavírovanie, pre iných zbytočná hra na dve strany, ktorá nakoniec znižuje dôveru.

Kým pragmatický volič rozumie rozdielu medzi štátnou vojenskou pomocou a komerčnými zbrojárskymi kontraktmi. Podporu slovenskej zbrojovky považuje za logickú, pretože z toho profituje slovenský priemysel a zároveň sa Slovensko formálne neangažuje v konflikte.

Kritický volič sa právom pýta, že ak „ani náboj“ bolo pred voľbami morálne a bezpečnostne správne, prečo po voľbách neprekáža, že náboje (a húfnice) opäť končia na Ukrajine? Cíti sa byť zavádzaný a nie každý to dokáže ospravedlniť ekonomickým realizmom.

Fico dlhodobo kritizuje niektoré kroky Kyjeva: od jazykového zákona, cez blokovanie plynu až po vývoz obilia. Volič ho vníma ako niekoho, kto chráni slovenský záujem a neberie ohľad len na „veľkých hráčov“. Aj vyjadrenia o „fašistických prvkoch“ na Ukrajine vnímajú skôr ako pripomienku, že nie všetko je také, ako sa to prezentuje na Západe. Napriek tomu vláda neeskaluje, spolupracuje v rámci regionálnych iniciatív, podporuje mierové snahy a formálne neporušuje záväzky Slovenska. Tvrdá rétorika, ale zodpovedné konanie, opäť vnímané ako rozumný stred.

Pragmatik vnímal Ficove vyhlásenia o možnosti obmedziť vývoz elektriny na Ukrajinu ako nástroj vyjednávania. Nečakal skutočné konanie, ale symbolické gesto, ktoré ukazuje Slovensko ako štát s chrbtovou kosťou. Na druhej strane kritik zažíva sklamanie, lebo vidí, že keď došlo na lámanie chleba a Ukrajina skutočne k 1. januáru 2025 ukončila tranzit ruského plynu, Slovensko nič nepodniklo. Žiadna reakcia, ktorá by zodpovedala ostrému jazyku, žiadne vyjednávanie. Len mlčanie. Zostáva pocit prázdneho divadla.

Aj v rámci voličskej základne Smeru existuje napätie medzi tým, čo ešte možno považovať za realistickú politiku, a tým, čo už pôsobí ako dvojaká hra bez vnútorného presvedčenia. Ak má byť dlhodobá stratégia Roberta Fica čitateľná, bude si musieť vybrať: buď si svojich voličov získa čestným priznaním limitov suverenity, alebo sa bude čoraz viac spoliehať na to, že si nikto nebude pamätať, čo povedal predtým.

Test obrany: NATO chce 5 % na zbrojenie

Blížiaci sa júnový samit NATO môže byť momentom, keď sa politika možného zmení na politiku nemožného. Generálny tajomník NATO a holandský premiér Mark Rutte avizoval, že cieľom samitu bude dohoda členských krajín na zvyšovaní obranných výdavkov až na úroveň 5 % HDP. Pre mnohé krajiny ide o veľký krok. Pre Slovensko o politické a rozpočtové zemetrasenie.

Už dnes Slovensko vynakladá približne 2 % HDP na obranu, čo samo o sebe je citlivou témou medzi voličmi Smeru, SNS a Republiky. Aj tu Smer horlivo vyjednáva o možnosti použiť prostriedky alokované na obranu na mierové účely (nemocnice, mosty, vzdelanie). Navýšenie na 5 % je pre súčasnú vládu pred domácim publikom neobhájiteľné. Ak by Fico v zahraničí tento cieľ podporil, doma by čelil tvrdej kritike. Ak by ho odmietol, hrozila by diplomatická izolácia.

Fico preto pravdepodobne zvolí známu taktiku: na samite podporí kompromisný text, ktorý bude obsahovať formulácie o „národnej flexibilite“, individuálnych plánoch či odvolanie sa na ekonomický rast.

Navonok to môže vyzerať ako pragmatický postoj, ale realita je iná: pretože podiel na HDP znamená, že s rastom ekonomiky rastie aj absolútny objem peňazí na obranu. Naviazanie obranných výdavkov na rast teda nie je úľava, ale skrytý záväzok. V praxi to môže zväzovať verejné financie ešte viac.

Pre voliča to Fico odkomunikuje ako diplomatický úspech, pre NATO ako súhlas. No ak sa zo slov stane požiadavka na reálne systémy, jednotky, muničné sklady či rozpočtové kapitoly, nebude kam uhnúť.

Môže si to Slovensko ešte dovoliť?

Otázka tak neznie, či bude mať Robert Fico dve tváre aj naďalej. Otázka znie, dokedy si to Slovensko ešte môže dovoliť. Dvojaká reč vo vzťahu k NATO, EÚ a Ukrajine prestáva fungovať, ak partneri prestanú veriť, že pod povrchom niečo funguje. A ak sa domáci volič začne pýtať, či vôbec niečo z týchto zahraničnopolitických hier Slovensku reálne prináša.

Júnový samit NATO tak nebude len o čísle 5 %. Bude aj o tom, či sa slovenské lavírovanie ešte dá vydávať za stratégiu. Alebo sa z nej definitívne stane slabosť.